Pokec

Niečo o mne

VLAK ZIVOTA.Pred casom som cital knihu,v ktorej bol zivot prirovnany k ceste vlakom.
Je to vynimocne zaujimave citanie,pod podmienkou ze ho spravne interpretujeme.
Zivot nie je nicim inym,ako cestou vlakom:skladajucou sa z nastupovania a vystupovania,
preplnenou nahodami,prijemnymi prekvapeniami a tiez hlbokym smutkom.Narodenim
nasadame na do vlaku a stretavame tam osoby,s ktorymi by sme si priali ostat pocas
celej cesty:nasich rodicov.Bohuzial pravda je ina.Oni na nejakej stanici vystupuju
zbavujuc nas svojej citlivosti,priazne a nenahraditelneho sprevadzania.To ale neprekaza
tomu,aby nastupili ine osoby,ktore sa pre nas stanu velmi dolezitymi.prichadzaju
nasi bratia,priatelia a zazracne lasky.Medzi osobami,ktore cestuju tymto vlakom sa
najdu aj take,ktore sa prisli len previezt.Take,ktore pri cestovani vyvolavaju smutok.
A tiez take,ktore chodia po vlaku a su pripravene stale pomoct potrebujucim.Mnohi
po vystupeni zanechavaju stalu clivost.Ini prejdu tak nepozorovane,ze si ani
neuvedomime,ze uvolnili miesto.Je zaujimave,ze niektori cestujuci,ktorych najviac
milujeme,obsadia miesta vo vagonoch ktore su najdalej od toho nasho.Preto budeme
musiet prejst nasu cestu bez nich.Samozrejme nic nebrani tomu,aby sme sa pocas cesty
poobzerali,-aj ked s tazkostami-po nasom vagone a vybrali sa k nim.Ale bohuzial uz
si nebudeme moct sadnut vedla nich,lebo toto miesto uz bude obsadene inou osobou.
Nevadi-tato cesta vyzera prave takto:plna vyziev,snov,fantazie,ocakavani a rozlucok.
Ale nikdy navratov.A preto absolvujme tuto cestu,najlepsie ako sa da. Pokusme sa
nadviazat znamost s kazdym cestujucim,hladajuc v kazdom z nich tie najlepsie vlastnosti.
Pamätajme,ze v kazdom momente cesty mozu koktat a my im pravdepodobne budeme musiet
porozumiet.Pretoze aj nam sa mnohokrat bude pliest jazyk a najde sa niekto,kto nam
bude rozumiet.Velke tajomstvo na konci spociva v tom,ze sa nikdy nedozvieme na
akej stanici vystupujeme,ani kde vystupuju nasi spolocnici,a dokonca ani ten,kto
ma miesto po nasom boku.Zamyslam sa,ci v chvyli ked vysadnem z vlaku pocitim nostalgiu.
Verim ze ano.Oddelit sa od niektorych priatelov s ktorymi som cestoval bude bolestne.
Dovolit,aby moje deti zostali same,bude velmi smutne.Ale drzim sa nadeje,ze raz
pridem na hlavnu stanicu a uvidim,ako prichadzaju s batozinou,ktoru nemali pri
nastupovani.Myslienka,ze som sa pricinil k tomu,aby sa ich batozina zväcsovala a
stavala hodnotnejsou ma urobi stastnym.Priatel moj.Urobme,aby nas pobyt v tomto vlaku
bol pokojny a hodny usilia.Spravajme sa tak,aby ked pride chvila vystupovania,na
nasom prazdnom mieste zostala clivost a mile spomienky pre tych,ktori pokracuju
v ceste.Tebe,kedze si castou mojho vlaku,prajem...Stastnu cestu!!!