Pokec

Niečo o mne

Tralala.

Narodil som sa vo vyvretej-nevyvretej sopke, ktorá niesla názov "Tower of death" čo maximálne asociovalo so skutočnosťou, lebo sa tam narodilo neskutočné monštrum, ktoré píše tieto riadky. Na mojom zrode sa podieľalo viac ako jeden človek. Presné množstvo ľudí nieje známe z neznámych dôvodov, ale vedci sa domnievajú, že to boli približne dvaja ľudia s opačným pohlavím. Ale je to neisté, keďže o týchto skutočnostiach niesú vedené žiadne kroniky. Pôvod mojich rodičov nieje známy a stratili sa hneď po mojom narodení. Vyrastal som v krátery o priemere 50cm a
hĺbke 124m. Vyvolávalo to vo mne mierne klaustrofobické pocity, ale zaháňal som ich hraním golfu. Rozviniem vám ako som prišiel k tomuto športu.

Ako som bol v tom tesnom prostredí, do hlinenej steny sa vytlačila silueta mojej nohy, ktorá slúžila ako forma. Do nej sa vulkanickým pôsobením dostala láva a následne stuhla. Vytvorila sa provizorná golfová palica. Bol to ale hrubý, neopracovaný produkt. Tak som v AutoCAD-e navrhol prototyp a urobil som program pre 5 axiálny CNC sústruh, stlačil Enter a z linky vypadla krásna palica. Ďalej som len našiel pekný guľatý kameň, spravil jamku a hral. Síce tam bolo miesto ledva pre mňa, ale kamene sa odpaľovať dali. Takto som strávil asi 5 rokov na golfe a potrave od matky prírody (stonožky, larvy, labute, atď.).

Keď prešlo tých pár rokov v podzemí, objavila ma skupinka nadržaných vulkanológov. Našli ma tak, že jeden z tých nadržancov si chcel vymedziť trochu súkromia v útrobách polo-aktívneho krátera sopky, zatiaľ čo ostatný rozkladali tábor pri vrchole sopky. Spustil sa lanom do krátera, ktorý za pôsobenia tektonických platní pribral na veľkosti o 386cm v priemere a tam ho čakalo nečakane čakajúce zhrozenie. Utasal som ho s tú golfovú palicu. Pýtate sa na dôvod? Bol som predsa primitívny a prvý-krát som videl človeka. Ale nie, tak to nebolo. Ten magor vstúpil na green bez kartičky a ešte aj v mačkách (horolezeckých). Zničil celý green, ktorý som denno denne
kosil, zastrihoval a zalieval. Po tomto incidente už nikdy nebolo nič také, ako pred tým. Vulkanológ sa po chvíli prebral, čo uniklo mojej pozornosti, keďže som bol v šoku a tasol mi kameňom do temena. V bezvedomí ma vytiahol hore, oblečeného len v provizorných labutích slipoch a skontaktoval sa s ostatnými nadržancami. Priviazali ma špekačkami o strom v blízkosti ohňa (jediné lano čo mali, im padlo do krátera). Asi po 10 minutách som sa prebral. Mierne som pootvoril oči, no oslnivá žiara mi aj tak podráždila čapíky, ktoré svetlo vytrhlo z euforickej pohody, do schizofrénno-chaotickej antisociálnej psychózy. Kedˇ sa moje oči prisbôsobili intenzite svetla a mohol som sa poriadne rozhliadnuť, nečakalo ma nič iné ako záchvat strachu. Mykal som sa, trhal sťa gazela v čeľustiach kolibríka (či krokodíla?). Dobre prevedený rybársky uzol na špekačkách mi nedával žiadnu šancu. Čím viac som sa mykal, tým sa uzol viac zťahoval. Po pár pokusoch som to vzdal. Jeden z vulkanológov mi pravidelne dával vodu a nejaký ten krajec chlebu, potrebu som vykonával na mieste. Táborisko mali asi tak 50m od krátera, ktorý mimo iné skúmali. Príčina utáborenia v takejto vzdialenosti je taká, že skalnaté podmienky im nedovoľovali postaviť vojenský 12-miestny stan na vertikálne situovanej ploche. Pomaly sa zotmievalo a bolo počuť vytie neďalekej smečky vlkov. Noc utíchala a všetci sa uchýlili k spánku. V tú noc som mal nočnú moru. Snívalo sa mi, ako som teraz uviazaný o strom a napadli ma krvilačné beštie. Boli to dravé labute, trhali ma na kusy, ako alobal pri zásahu protipancierovej strely. Ráno som sa zobudil (mokrý) a vulkanológov nikde. Nechali tu stan, mierne tlejúcu pahrebu a v nej moje volne pohodené varle. Bol som tak trochu ohňu vzdorný, takže nič vážne. Zrejme išli ku kráteru za účelom dostať z neho lano alebo za primárnym účelom, skúmať túto roky neaktívnu horu. Ihneď som začal špekulovať ako vyviaznem z uzlu špekačiek. Napadla ma jedna vec. Začal som trieť rukami o špekačky, aby sa z nich za tepla uvolnila masť, vďaka čomu by som ruku jednoducho vytiahol z uzla. Po chvíli mi masť už stekala po rukách a tak som sa skúsil vyvliecť. Márne. Špekačky mi priliehali k rukám, ako homosexuálny pár nadopovaný tvrdolínom. Už som so silami na dne, ale zrazu počujem za mnou šramot, sprevádzajúci hlučné a hlboké dychčanie. Mierne som sa pootočil a kútikom oka som spatril vlka. Vyzeral podvýživene. Myslel som si, že pôjde po mne, ale dal prednosť špekačkám pred živou korisťou. Možno bol na pokraji síl a tak radšej šetril energiou. Podarilo sa mu uštedriť mi pár kusancov do ruky a do hlavy. Akonáhle rozkusol ten motúz pokrmu, rýchlo som vstal a utekal som čo najďalej od epicentra diania, no moc som si nezabehal. Obzrel som sa a vyplašený vlk upaľoval aj so špekačkami trikrát rýchlejšie než pohyboval nohami. V tej chvíli som zbadal, ako sa blíži banda vedcov k táboru. Na nešťastie ma jeden z nich počul očami. Áno, smrdel som na míle ďaleko. Vôbec som neotáľal a rozbehol som sa do hlbokého lesa. V lese bola hustá hmla, v ktorej som sa cítil ako v plnotučnom mlieku, so šedým zákalom, takže som dohliadol len na svoje mihalnice. V priestore som sa teda orientoval hmatom. ..pokracovanie nabuduce