Pokec

Niečo o mne

____All The Ashes - Schwarz macht schank________

Iný ako ostatní , pripadám vám podivný .

Iný ako ostatní , vyplížim sa za noci von.

Iný ako ostatní , modlím sa k diablovi.

Iný ako ostatní , pálim vaše kostoly.

Iný ako ostatní , vyhýbam sa slnečnému svetlu.

Iný ako ostatní , pijem krv namiesto cmaru.

Iný ako ostatní , spávam v márnici.

Iný ako ostatní , pojedám vašich mŕtvych.


Veríte že som chorý? Čierna zoštíhluje! (2x)

Iný ako ostatní

Iný ako ostatní


Veríte že vyhrabúvam mŕtvoly, stratím sa v mŕtvych telách ?

Veríte že mám rád deti , vezmem ich do temnoty?

Veríte že som upír, ktorý v noci lieta okolo domov?

Veríte že v noci ležím pod vašimi posteľami?

Veríte že môžem zabiť, choďte mi radšej z cesty.

Veríte že k vám prídem, keď stojíte na mojom zozname?

Veríte že som pri vás, keď slnko zapadne?

Veríte že niekedy uvidíte moju snímku v novinách?


Veríte že som chorý? Čierna zoštíhluje!

Viera vás robí chorými! Čierna zoštíhluje!

Veríte že som chorý? (3x)

Viera vás robí chorými! Čierna zoštíhluje!

Veríte že som chorý? Čierna zoštíhluje! (3x)

Viera vás robí chorými! Čierna zoštíhluje!

Iný ako ostatní …





___________AGONOIZE-Gottlos (Bezbožný)___________________

Niesom žiaden zlý človek len preto že som voľnomyšlienkár
Nevidím vo vašom učení žiaden význam
2000 rokov ste boli vy ľudia normovaní
avšak možno človek boha na svoj obraz pretvoril
______________________________________________________
Volajte ma kacír,hriešnik,alebo anti-krist
Avšak prinajmenšom viem,čo je spravodlivosť
Neznášam duté frázy vašej cirkvi
Nevediete nás do ale skôr za Svetlo!
_______________________________________________________
Bezbožný
Áno som bezbožný!
Bezbožný
Do p*** ja som bezbožný !
_______________________________________________________________
Neuznávam žiadne viery falošných ideálov
Večné zatratenie mám úplne v riti !
_______________________________________________________________
Bezbožný
Áno som bezbožný!
____________________________________________________________
On nieje môj stvoriteľ a ja niesom „jeho“ syn
Odpúštanie nie je časťou jeho náboženstva
V starom zákone hovorí o vražde dieťaťa
____________________________________________________________
No poďme ,nasledujete ešte dalej slepo božie slovo?
___________________________________________________________
Viera sa zakladá na našom utláčaní
Aj bez božieho syna berie Život svoj chod
Vezmem svoj život radšej sám do ruky
Ako slobodný človek v slobodnej zemi!
____________________________________________________________
Bezbožný....
_____________________________________________________________
Neuznávam žiadne viery falošných ideálov
Večné zatratenie mám úplne v riti!
________________________________________________________
Ja som bezbožný !.....

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Mesačným svitom tvár mi zbelela a ostne čiernej ruže do dlaní rany vrývali. Kvapky krvi ako rubíny na zem sa kropili. Zranené ruky dvíham k mesiacu a prosím nech to už ukonči ....to trápenie.Nastalo ticho len vietor podúval a temné mraky k mesiacu priháňal.Začalo pršať no nepadal dážď, to oblaky plakali slané slzy smútku a utrpenia celého sveta.Krvavo červené blesky pretínali oblohu a vrany s havranmi strážili brány dvoch svetov.Volajúc do tmy oslovil som strážcov brány druhej ríše nech vpustia ma tam... no bez odozvy hľadel som na temný chrám.Vtáci spievali posledné tóny svoje a v krutom mraze utíchol jeden za druhým.Nič živé navôkol nevyhlo sa dielu skazy zrazu veľký hluk ako keď Tórovo kladivo s nebom sa zrazí to otvárali sa brány temnej ríše a noční demoni vykukli z chladnej čiernej skríše kropenej dažďom slz.Mřáz ktorý temnotu sprevádzal premieňal živé na mrtve,tekuté na tuhé a tak z dažda slz sneh sa stal a čierne vločky posievali cely ospalý háj.Nahodných divákov na sochy menil a démoni pohltili ich v plameňoch razom.Kvílenie vlkov divadlo sprevádza a Nosferatu korunu kráľa si nasádza.Noc zavládla svetu a spln mesiaca plaví sa tou temnou oblohou nevedno kam.Stojac uprostred všetkého pýtam sa: "prečo"? Vládca chladnej noci na mňa prevravel neznámou rečou.Jeden vlk zo svorky nesie mi v zuboch ruku dievčiny.V dlaniach si niesla hriechy a neresti a tak vraj má pykať za svoje prečiny.V odraze mláky vidím masky ľudí čo odhalí len kúzlo noci to čo je pod nimi páli mi oči.Zúfalý a plný hnevu zároveň púšťam sa do úteku v labyrinte netušiac ktorá cesta je správna,ktoré dvere vedú stadialto preč.A vláda nemrtvych riadi svoje rieky ďalej,tečú nimi húfy smútku,nenávisti utrpenia a zlosti.Tak veľkej že smrteľnikovi pri pohľade do nej v tele lámu sa kosti.klacim tam na zemi a začínam chápať konanie vladára noci že treba očistu skazenej mociKričal som na svet :zahoďme masky do rieky zatratenia a dúfajme že bude nám dopriate pohladenie znovuzrodenia dost bolo sebaklamu veď krivdy a závist duše naše najviac lámu.Hlava sa potáca po divadle veľkolepom,rozkvitnutá čierna ruža v dlani krv do seba saje a jej výhonok má nové meno- Nádej.Tak vánok vetra vládcu temnoty odprevádzal späť do druhej ríše no s ultimátom nad nami dohliadať bude zo svojej skrýše.Z večnej noci a mrazu ožíva svet a vôňu z ruže nádeje tú vdychol do seba celučký svet.Tak zavrime oči,zahoďme masky a predsudky veď každý z nás je vo vnútri v základe rovnaký.Aj hodená minca má vždy len dve strany tak snáď nebude pre nás tažké pri minci zvanej Život vybrať si jej správnu stranu a cestu ktorou budeme putovať nevedno kam za budúcnosťou neznámou.Nebojte sa križovatiek veď každá cesta niekam vedie a vždy sa dá vrátiť späť ked z nej zídete.Pred prvými krokmi želám všetkým a aj sebe vela štastných krokov bez chybných prešľapov....vyhnime sa večnej noci a vládcom temnej ríše.Nieje jedno kto a ako nám knihu osudu života píše

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

...IN MY DREAMS...

I feel the coldness in my heart
I wish that you could be with me
I wish you could heal my deepest pain
And take me away from all my fears
But I'm trapped in my world of doubts
I'm not free to follow you
I know you would give everything you got
And you would handle me with care

I will never forget the moment when you
looked into my eyes
When I touched your skin for the first time,
I felt heaven in my hands
So I tried to close my eyes
And I'm dreaming me away
In my dreams you hold me tight
In my dreams you're always here
I never want to wake up again
Don't want to face reality
Once so far away from me
But you will always be in my dreams
In my dreams....
In my dreams........
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -


__________________________ , ¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶ , ________________
_________________________..¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶________________
_________________________¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶_______________
________________________.¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶¶._______________
________________________¶¶______¶¶¶¶____.¶¶_______________
________________________¶¶_____.¶¶¶¶_____¶¶_______________
________________________.¶¶¶¶¶¶¶¶__¶¶¶¶¶¶¶¶.______________
__________________________¶¶¶¶¶¶___¶¶¶¶¶¶¶________________
____________________________.¶¶¶¶¶¶¶¶¶___________________
____________________________.¶..¶..¶..¶..¶___________________
____________________________.¶ .______¶__________________


______________________________....####.._________________________
______________________________.##_____________________________
______________________________.##_.###.________________________
______________________________.##__##.________________________
______________________________.. ####.._________________________


______________________________....####.._________________________
______________________________.##__.##.________________________
______________________________.##__.##.________________________
______________________________.##__.##.________________________
______________________________.. ####.._________________________


______________________________.######_________________________
________________________________.##___________________________
________________________________.##___________________________
________________________________.##___________________________
________________________________.##___________________________


______________________________.##__##.________________________
______________________________.##__##.________________________
______________________________.######.________________________
______________________________.##__##.________________________
______________________________.##__##.________________________

______________________________.#####__________________________
________________________________##___________________________
________________________________##___________________________
________________________________##___________________________
______________________________.#####__________________________

_______________________________.####__________________________
______________________________.##__.#_________________________
______________________________.##_____________________________
______________________________.##__..#.________________________
______________________________. .####.._________________________


Keď sa nebo oblečie do hviezd
potom beží spolu to, čo k sebe patrí
hľadám život,zazrel som tvoj úsmev
a cítim dych samoty...

Počul som ich dýchať celkom blízko pri mne
je to tak ľahké skoro ako nejaká hra
Keď sa nebo oblečie do hviezd
potom beží spolu to, čo k sebe patrí
hľadám život,zazrel som tvoj úsmev...

Tvoje srdce je tvrdé ako oceľ
tvoj dych vychádza ľadový
tvoje srdce je červené ako krv
ako muky lásky
pozrel som sa na teba a viem
že nič nebude také ako bolo

Vidím ľudí ako tiahnu domov
zúfalo dýchajúci,sami a zabudnutí...
počujem ich dýchať celkom blízko pri mne
a cítim dych samoty...

Keď sa nebo oblečie do hviezd
potom beží spolu to čo k sebe patrí
hľadám život,zazrel som tvoj úsmev...

____________________§§§§______________________________
__________________§§§§§§§§____________________________
________________§§§§§§§§§§________________________§§__
________________§§§§§§§§§§______________________§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§____________________§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§____________________§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§____________________§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§____________________§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§____________________§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§____________________§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§____________________§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§____________________§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§__§§§§______§§§§____§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§__§§§§§§§§__§§§§§§§§
______________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
__§§§§________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
§§§§§§§§______§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
§§§§§§§§§§____§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
§§§§§§§§§§§§__§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
§§§§§§§§§§§§__§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
__§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
__§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
____§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
______§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
______§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§__
__________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§__
__________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§____
____________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§____
______________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§______
__________________§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§__________
______________________________________________________

Dievča a Vrana
Bolo raz jedno malebné mestečko, ktoré ripomínalo skôr dedinku lebo bolo obklopené prírodou a aj priamo v ňom bolo viac zelene než v iných mestečkách . Mnohé mestá sú ako betonová džungľa a v nich ľudia životom pripomínajúci skôr stroje-plní stereotypu. Tak aspoň niekde sa človek cítil normálnejšie.....
V tom mestečku žilo jedno dievča ,volalo sa Viktória.Bolo rovnaké ako každé iné až.....až na jej život ktorý bol akoby prekliaty a obkolepný smolou a striedajúcimi sa problémamy.Rodičia ktorí ju nadovšetko milovali tragicky umreli keď sa neštastnou náhodou dostali do prestrelky nejakych bláznov.Od vtedy Viktória putovala do rôznych rodín no vždy keď ju cheli dať preč z mesta v ktorom vyrástla tak radšej utiekla.Nikdy nechcela totiž opustiť rodičov....ich hrob.Chodila za nimi na cintorín kde trávila aj hodiny denne a rozprávala sa s nimi.Ako 17 ročná prestala chodiť do školy nevedela si zvyknúť na tlak a požiadavky aké na ňu každý neustále mal.Našla si teda drobnú prácu v obchode so starožitnosťami.Z nej si splácala mesačne nájom na skromný bytík kúsok od centra mesta ktorý jej vybavila jedna z jej sestier z adopčnej rodiny po tom ako od nich utiekla.Mali sa radi no nedokázala u nich žiť...vedela že tam nepatrí.V práci sa striedala s jednou staršou pani-majiteľkou obchodu,ktorá poznala aj jej rodičov.Viktória robila vždy doobedu a pani ju striedala na obed.Každý deň po práci utekala Viktória cez park na kopec kde sa nachádzal miestny cintorín.Pred ním zvykli rásť krásne fialové kosatce ktoré Viktória nosievala rodičom k hrobu.Vždy jej tvrdili ze nieje nič krajšie než príroda sama.V tom duchu sa aj správala a žila. Vždy si vážila všetko živé, každú rastlinku dokonca aj ten najotravnejší hmyz.Tak aj brečtan ktorý obíjmal nahrobný kameň rodičov opatrovala akoby to bola krásna ruža....bola veľmi svojská so srdcom a dušou anjela.
Večer keď chodila domov odpočinút si ju dost casto ovládli melancholické nálady.Mnohokrát plakala ,trápila sa.Tá samota spôsobená stratou rodičov ju týrala zvnútra a toto neskončilo ani keď zaspala .Každú noc mala desivé sny kde vidí umierať svojich rodičov a ona sa nemôže ani pohnúť len sa nemo prizerať.Často sa preto vytrhla zo spanku a oddychla si do syta len malokedy....
Takto vypadal skoro každý jej deň.Menili sa občas len v detailoch.....väčšinou v tých ako dlho sa zdržala pri hrobe svojich rodičov.V praci introvertne potláčala akýkoľvek cit pred druhými.Bola skoro vždy tichučko.Po pár mesiacoch sa stalo že pani ktorej patril obchod so starožitnosťami nevychádzali dobré tržby.Tak Viktórii vyplatila asi štvrtinu pláce ale aby sa to ujdednalo ponúkla jej že si môže vybrať niečo z obchodu čo jej bude potom patriť navždy.Viktória chápala situáciu starej pani tak nenamietala a prechádzala sa teda obchodíkom v ktorom bolo ozaj veľa vecí a mnohé boli veeeelmi staré.Ako tak prechádzala obchodíkom pani jej vyberala a ponúkala veci v hodnote ktorou by dorovnala cenu výplaty ale Viktória všetko z toho odmietla a dalej kráčala bez slov a pozerala na veci okolo nej keď zrazu zastala.Otočila sa k poličke ku ktorej bola dovtedy otočená chrbtom.Na nej ležal náhrdelnik-amulet.Tvorila ho retiazka a kamienok ktorý bol purpurový až krvavo červený.Niečo jej našeptávalo aby si ho vzala.Aj sa jej nesmierne páčil a niečo ju ešte lákalo vziať si ho.Stará pani jej ale vravela že ten amulet nemá skoro žiadnu cenu ktorá by dorovnala nezaplatenú časť výplaty.Viktória jej odvetila že si ho vezme a že sú si už rovné .Pani teda súhlasila čudujúc sa pri tom.Viktória si potom odpracovala zvyšok pracovnej doby a potom šla ako vždy k hrobu rodičov s kyticou kosatcov.Rada sedávala priamo pred ním a rozprávala im všetko čo sa dialo počas dňa,aké veci predala proste každý detailík. Bola na nich naviazaná - aj po tom čo umreli....nič iné ako ich totiž nemala.
Ako tam sedela čas ubiehal pomerne rýchlo...jedna hodina dve....tri...okolo pol štvrtej keď tam stále sedela zrazu niečo zastrelo oblohu....pozrela sa hore no nič na oblohe nebolo,bola azurovo modra a bez jediného oblaku.Sklonila teda hlavu naspať k hrobu.Na jeho nahrobnom kameni ale zrazu sedela vrana....čierna ako noc.Viktória sa jej s úsmevom prihovorila že je od nej milé ak aj ona prišla pozrieť jej rodičov.Verila totiž že vrany sú strážcami a ochrancami duchov zosnulých.Vrana zletela z náhrobku k jej nohám a doskackala ku nej...Viktória ju chcela pohladiť ale vrana ju ďobla do prsta a uletela preč...ďobla ju až tak že krvácala.Nebola na ňu ale nahnevaná.Prst si obviazala vreckovkou ,pohladila hrob rodičov rozlúčila sa s nimi a šla domov.
Navečerala sa ,ľahla si na posteľ a pri fotke jej rodičov na ktorej ju obaja držia v náručí sa rozplakala. Sotva čo prvá slza prešla jej jemnou svetlou pokožkou cez líce a pokropila vankúš, pocítila v izbe akýsi chladný vánok vetra,pri tom všetky okná mala zavreté...nevenovala tomu až takú pozornosť tak ležala ďalej a chystala sa spať.Ako tak ležala už skoro spiaca zrazu pocítila pohladenie na líci a vôňu...tú na ktorú nezabudne nikdy...vôňu vlasov svojej maminy ....jej pokožky...Viktóriíne tmavo modré oči sa roztvorili a prvý krát po rokoch žiarili ako hviezdičky.Ked ich však otvorila v izbe nebol nik okrem nej,tak teda mierne sklamana a smutna ze sa jej to asi len zdalo po chvíli zaspala.Tú noc ju na počudovanie nečakala žiadna nočná mora.No prisnilo sa jej niečo zvláštne...akoby lietala ponad krajiny a hľadela nadol z výšky,,,,ako tak letela zrazu rozpoznala svoje mesto,kopec na ktorom je cintorín.Dokonca krúžiac ponad to miesto videla zhora samu seba v čiernych šatách a tmavo červeným korzetom, ktoré nosieva keď chodí navštíviť rodičov.Snívalo sa jej vlastne to čo videla tá vrana svojimi očami v ten deň.Ale niečo na tom bolo iné...keď si v sne ako tá vrana sadla na nahrobok za Viktóriou stáli dve skoro akoby miznúce presvitajúce postavy ,muž a žena usmievajúc sa na Viktóriu –boli to duše jej zosnulých rodičov.
Viktória počas spánku začala roniť slzy.....tento raz ale od štastia a dojatia z toho co v tom sne vidí.Vždy verila že jej rodicia sú jej na blízku ale ako všetci nevedela či si to len praje alebo to tak ozaj je,,,,po chvíli čo sa pôvodná udalosť odohrala aj v sne spala Viktória ďalej bez akéhokoľvek iného sna.Ráno ked šla do práce bola po dlhom čase veselšia,dokonca aj k zakaznikom prívetivejšia.Nevedela sa dočkať kedy príde pani na výmenu smeny.Keď sa tak stalo dobehla Viktória ku nej chytila ju za ruku a potiahla si ju ďalej k pultom a celú príhodu z noci jej vyrozprávala.Stará pani sa počas jej rozprávania ale netvárila prekvapene iba hypnoticky pozorovala amulet ktorý Viktória nosí vždy odkedy si ho vybrala.Keď sa jej Viktória spýtala či to môže byť pravda že oni tam boli a že teda ten sen bol celý pravdivý tak pani len odvetila:“to ten amulet“.....Viktória nechápala čo sa pani snaží povedať....po chvíli jej ale pani začala hovoriť príbeh ktorý sa o tom amulete hovorí ...už jej rodičia ho mali vo vlastníctve v drobnejsom obchode tiež so starožitnosťami....tí jej vravievali že ten amulet patril jednej germánskej čarodejnici a že v ňom sa ukryla určitá časť sily ktorá sa z čarodejnice uvolnila ked umrela.Amulet údajne vedel priblížit kontakt so svetom mŕtvych a samotnými strážcami,teda vranami ktoré tie duše opatrovali a starali sa o ne.Pani jej ďalej rozprávala detaily o jej rodine a o príbehu tej čarodejnice.Dozvedela sa že ju upálili po tom ako sa snažila pomocť jednej mladej žene rozlúčiť sa s mužom ktorého zabili vo vojne....kým žil nemala šancu mu povedat aspoň zbohom a povedať ako ho ľúbi.....táto čarodejnica jej prisľúbila a zariadila že na miestnom cintorine o polnoci keďbude najbližší spln uvidí svojho muža a može sa s ním rozlúčiť ale že tam bude presne jednu hodinu a potom sa navráti do svojho sveta.
Viktória so zatajeným dychom počúvala tento príbeh a keď sa dorozprávali o všetkom Viktória sa tvárila ako vždy rovnako bez známok dákej zmeny.No v mysli už očakávala spln ktorý mal nasledovať presne o tri dni.Tie dni jej plynuly rovnako -doobedu v práci a poobede pri hrobe rodičov...no noc už nemala rovnakú, nočné mory už navždy pominuli.
V deň keď sa mal v noci ukázať na nočnej oblohe spln ,bolo na Viktórii už vidieť nedočkavosť,ktorú jej priniesla legenda o čarodejnici.Počkala do obeda vymenila sa s pani a šla na cintorín.Rodičom tentoraz nepovedala skoro nič okrem vrúcneho pozdravu a slov že sa čoskoro uvidia.Položila im kyticu kosatcov na hrob a šla domov .Celá nedočkavá sa pripravovala na noc,pripravila si oblečenie, najedla sa a kúsok si oddýchla.Pol hodinu pred polnocou sa obliekla a vybrala sa na cintorín.Baterku si nevzala lebo mesiac žiaril tak jasne že by jej bola úplne zbytočná.Prišla tam dokonca v predstihu čo sa tak ponáhľala ku nim.Sadla si k hrobu a čakala kým kostolná veža odbije polnoc a navôkol znie šepot noci.
Polnoc prave odbíja,žiariaci spln sa trbliece vo Viktóriiných očiach keď naň s úžasom pozerá a popri tom sa s nedočkavosťou obzerá hľadajúc v tme svojich rodičov.Na cintoríne je úplné ticho ani cvrčky dnes nehrajú svoje sonáty ako obvykle,ani sovy-princezné noci nehúkajú....s miernym strachom v hlase vysloví Viktória do tmy...“mami?...“oci?“.....
Ale stále je ticho a jej rodičia nikde,z očí sa jej vykotúľajú slzy z toho že nevidela rodicov,že asi len slepo verila legende o tom amulete....
Vstáva od hrobu s úmyslom že pôjde domov ľahnúť si...prešla už polhodina a nič tak to už vzdala a kráča od hrobu.Už bola za bránou na lúčke kde kvitnú kosatce, ked počula šepotavé volanie ....“Viktória.....Viktória.....
Viktória sa s rozbehla naspäť k hrobu.Tam stále nieje nikoho vidieť tak už celá zmätená sa rozplače a kľakne si k hrobu.Zrazu celý cintorín obklopí hustá hmla a kdesi v pozadí počuť krákanie vrany.Spoza Viktórie sa ozve dvojhlasne:“neplač dcérka“...Viktória sa rýchlo postaví a otočí a pred sebou vidí svojich rodičov.....otec jej utiera slzy z očí a obaja ju obíjmajú.
Plná radosti sa na nich nevie vynadívať.Sú rovnakí ako keď sa s ňou naposledy lúčili v osudný deň.Vysvetľujú jej že ich smrť bola písaná v knihe osudu že to tak malo byť a že všetko má svoj vyznam v tomto svete a aj v iných svetoch ktoré obklopujú tento náš..Vysvetlili jej aj to že ten amulet čo má si ju našiel....kúzlom cestoval a vyhľadal ju práve preto ako sa trápila a smútila za rodičmi.Ten amulet však musí odovzdať rodičom ktorí ho prinesú naspäť čarodejnici ktorá takto pomáha trpiacim dušiam na zemi.Povedali jej že všetko bude dobré,budú vždy pri nej a jedného dňa sa znova zídu no v druhom svete.Dovtedy má žiť svoj život naplno a netrápiť sa viac.Po tých slovách sa rozplynuli v hmle a vo vánku vetra zneli slová „sme stále s tebou“
Odvtedy sa už Viktória viac netrápila,v práci pracovala s úsmevom na perách,bola navštíviť svoju nevlastnú sestru poďakovať sa jej za všetko.Ospravedlniťsa rodine od ktorej ušla a vysvetlila im že to inak nevedela vyriešiť, oni to akceptovali.Po pár rokoch zdedila obchodník do svojho vlastníctva.Keď stará pani z obchodu odišla do ríše mŕtvych,prepísala ho Viktórii.Tá na cintorín chodí pravidelne kvety kladie aj na hrob starej pani a potom ide k hrobu rodičov.Privráva sa aj vranám keď letia okolo alebo sedia na stromoch aby pozdravovali jej blízkych a poďakovali aj čarodejnici za všetko.
Ak ešte žije,jej modré oči ako lagúna iste neronia ani jednu slzičku a tešia sa z každého dňa.....a ak už náhodou umrela....jej oči žiaria štastím stále lebo je so svojou rodinou ktorú vždy nadovšetko milovala.



“Ľadový anjel“

Na krajinu sadla hustá hmla,nastalo hrobové ticho....odrazu sa lesom šíril neznesiteľne zúfalý krik plný strachu,bolesti a beznádeje.Potulný čudák bol videný v ten deň posledný krát-živý.Na pohrebe miestni ľudia v decembrový deň ani necekli .....až na otravne jedovaté staré babky čo hneď frfľali : „upozornili ho predsa že do toho lesa nemá vkročiť.Nie do druhého hája,umrzol na kosť chudáčisko a ešte ho aj zver dokántrila“...ostatní len pritakávali a mlčky zakopávali bezduché telo neznámeho človeka čo putoval krajinou bez tušenia aký osud ho tu postihne....i keď nik presne nemohol vedieť čo sa tam udialo.
Dedinka Shadow ležala uprostred krásnej prírody doposiaľ neskrotenej ľudskou rukou.Nebola nijak výnimočná či iná.Žili v nej rovnakí ľudia ako nájdete všade inde po svete.Charaktery ľuďí tu samozrejme tiež boli pestré ako jesenná hra farieb na lístí stromov-jednoducho bežná malebná dedinka.Obyvateľov tu nebolo veľmi veľa približne niečo cez 300.Presný počet tažko určiť lebo sa pomerne často menil.
Jedným z obyvateľov bol aj Markus.Bol to 16 ročný chalan ktorý vyrastal v dedine odmalička s rodičmi a jeho o 10 rokov mladšou sestričkou Lilith.Mama starostlivá ako každá iná no zároveň zahľadená na svoje ego a rodinu brala skôr ako kult či módny doplnok...všetko muselo byť ako podľa rozvrhu.Otec, dlhoročný workoholik z povolania-doma sa zjavil len cez víkendy kôli práci dochádzal do vzdialeného mesta tak svoju rodinu časom ani nepoznal.Vedel ich mená a podobné detaily ale to ako sa majú,čo cítia alebo kým za tú dobu sú tak to už nevedel.No vzhľadom k tomu že to ani nevedel bral to tak že sú štastná rodinka snažiaca sa fungovať tak dobre ako to len ide.A Lilith...tá žila ešte život bez starostí,problémov ...jednoducho v rozprávke ktorú jej závídí asi každý dospelý jedinec na planéte.
Jej svetom bol život vo fantáziách,detských hier ale súčasťou jej sveta bol aj Markus.Podivuhodné na tom bolo že ako pubertiak ju mal veľmi rád a výborne si rozumeli.Nečudo že ked jej mama niečo kázala tak nepočúvla až do chvíle kým jej Markus nejakým spôsobom nedal na javo že by to radšej mala spraviť.To samozrejme matku so svojim ideálom dokonalosti iritovalo no nedokázala s tým urobiť nič tak sa s tým musela zmieriť.
Dedinka bola obklopená hustými lesmi pretkávané boli občas čistinkami.Vzhľadom na to že v takej dedinke mladí ľudia ťažko vyplnia svoj čas tak si Markus urobil vzťah prírode a tak chodieval skoro každý deň do okolitej prírody.Rád sledoval ako skorá ranná hmla pohlcovala malé hájiky v lese bolo to pre neho priam hypnotizujúce ako keď hľadíte na plameň ohňa.
Takže po škole,cez víkendy alebo sviatky väčšinu času trávil tam alebo pri sestričke.A tak plynuli dni,týždne,mesiace a nastala tuhá mrazivá zima.Všetko navôkol pohltila prikrívka snehu a slnko v doline vykuklo len sporadicky.Miestne chýry a povesti (nevedno či su založené na pravde) mali u detí vzbudiť strach vstúpiť do okolitých lesov.Tvrdiac že sa v lese ukrýva mrazivá temnota držali matky takto svoje deti v blizkosti svojich domov prípadne priamo doma no vstúpiť hlbšie do ríše lesa bolo prísne zakázané .No ale povedzte to človeku ktorý je dennodenne komandovaný svojou ujačanou „kráľovnou“ mamou ...a čo urobí?No presný opak už len z toho dôvodu že byť zavretý doma je pre neho ako keď zamknete divé zviera do klietky.
Tak jedného dňa to už doma nevydržal a po rannej hre so sestričkou sa vybalil na výlet a už ho doma nebolo.Namieril si to cez celú dedinu ,miestny park ktorý v zime vypadal v zime tak krásne a kontrast snehu a stromov a lavíc bol kúzelný.Kedže šiel cez celú dedinu akoby na znak vzdoru je samozrejmé že jeho výpravu neprehliadli ani babky ktoré pozorovali všetko dianie v dedine.
Keď videli že mieri za dedinu iba sa na seba pozreli a už sa prežehnávali ako keby videli samotného diabla a zlietavali sa k sebe na ohováračky ako také vrany...
Markus však ani nevnímal dianie okolo seba iba kráčal s upriameným pohľadom na koniec dediny...napokon ho dosiahol a zhlboka sa nadýchol tak akoby dovtedy mal okolo hrudníka nejaké neviditeľné reťaze.Rozhliadol sa a po chvíľke znova vykročil smerom k lesu ktorý bol len chvíľu chôdze od neho.
Konečne sa po dlhšom čase cítil spokojne,slobodne a bez ťarchy okolitého sveta tak s nadšením sa blížil k lesu až kým konečne nepreťal jeho hranice.To bol hneď iný svet...bez krívd,bez nátlaku,bez výčitiek,bez smútku zdrvujúceho hlboko vo vnútri ...len sladké TICHO prerušované občasným prasknutím padnutej vetvičky v snehu počas chôdze.Tak sa postupne čoraz viac vzďaľoval od dediny, okolo neho sa striedali tmavé, mĺkve a nehybné stromy rozpráavajúce každý svoj príbeh prežitý v ríši lesa.
Zhruba po polhodine dorazil k prvému háju ,kam ho jeho myseľ,telo a srdce hnali,no v zime tam nejak chýbalo čaro tomu miestu a tak sa vybral ešte ďalej po lese a ako tak kráčal natrafil na poverami opletené miesto na čistinku takzvaný „druhý háj“ a hneď na jej okraji sa mu oči rozsvietili spokojnosťou a štastím ako keby tam patril,akoby to bol jeho domov.Pokračoval až k náprotivnej strane skoro na samý koniec kde sa zo snehu vyčíňal mohutný a starý peň dubu.Markus k nemu prišiel ,oprášil jeho širokú vrchnú stranu a prehodil cezeň svoju vetrovku a usadil sa naň čakajúc svoj obľúbený úkaz prírody – okamih keď celú čistinu pohlcuje hmla plaziaca sa ako had po doline.Lenže ako tak sedel hmla nejak nie a nie prísť ,preto Markus zavrel oči a zatiaľ len vychutnával ten pokoj všade navôkol a tok myšlienok spomaľoval až kým svoju myseľ neovládol úplne a splynul v jeden celok s okolím.V tom stave mu čas ubiehal rychlejšie ako obvykle a tak ani nevnímal koľko sekúnd,minút či hodín ubehlo.Až kým ho z toho astrálneho splývania s prírodou nevyrušil zvláštny pocit.
To srieň sa mu zrážala na tvári dovtedy mal ešte stále zavreté oči no niečo sa mu zdalo iné ako v čase keď si sadol na peň.Ticho ktoré ho obkolesovalo už od vstupu do lesa bolo tentoraz akosi záhadnejšie.Otvoril azúrovo modré oči a chcel sa rozhliadnuť no úplne celý háj spolu s čistinou na ktorej sa nachádzal bol potopený vo veľmi hustej hmle akú si ani on sám nepamatá.Tak ju zvedavo pozoroval ako svojími mliečne bielymi ramenami obíjma všetko čo jej stojí v ceste.Ako sa tak rozhliadal,niečo v tej hmle zazrel tak vstal,dal na seba vetrovku lebo sa citeľne ochladilo a šiel smerom k miestu kde niečo videl.Asi po pätnástich metroch zastal presvedčený že stojí na mieste kde malo byť čosi čo zahliadol no nikde naokolo nevidel nič len hmlu tak mierne zmätený sa otočil a vracal sa k tomu pňu a prečká tam kým sa hmla nepominie.Keď sa vracal zrazu sa navôkol šíril nezrozumiteľný občas plačlivý šepot tisícich hlasov vychádzajúci ale z jedého miesta s to bolo práve pri pni ku ktorému smeroval.Čím bol bližšie tak hlasy boli jasnejšie a menili sa vo výkriky ktoré by si akoby protirečili vo svojom význame tak bolo tažko určiť čo sa mu tie hlasy snažia povedať.Ale okrem tych hlasov upútalo pozornosť čosi iné,bola to silueta nejakej osoby ktorá stojí vedľa starého pňa ktorý bol zjazvený nožom času pôsobiacim stovky rokov.
„Kto si? „ : pýtal sa osoby zahalenej v hmle...no tá mlčala iba šepot stále pokračoval.Markus stále naplnený zvedavosťou podišiel bližšie aby videl kto to tam stojí no pred nosom sa mu tá silueta doslova vyparila a šepot ustal .Zmätený a kus vydesený stál a díval sa tam kde predchvíľou bola tá osoba.“ Otoč sa!“ : mierne zvýšeným hlasom sa ozvalo spoza neho .Už v mysli tam čakal niekoho z dediny kto si ho chcel dobrať alebo ho poriadne vykarhať za to že napriek zákazom vstúpil do hlbín lesa.O to viac ostal zarazený keď sa otočil a uvidel niekoho koho v živote nevidel.Vlasy dlhé čierne ako krídla havranie,oči modré s tak hlbokým pohľadom že sa v ňom asi utopí nejedna duša.A tvár tak hebká biela ako sneh.Dievčina mlčky hľadela Markusovi do očí akoby v ňom čítala ako v knihe,študovala ho do posledneho detailu.Markus nevedel čo má v danom okamihu urobiť alebo povedať.
Zhodil zo seba bundu a rozprestierajúc ju okolo nej vravel aby si ju dala na seba lebo je strašná zima a ona tam stojí len v pomerne tenkých čiernych šatách s krvavo červeným korzetom.Keď sa ale bunda mala spustiť na jej plecia padla cez ňu priamo na sneh.On ostal z toho zaskočený a strach sa v ňom dal už vyčítať veľmi jednoducho.No ona sa len trochu pousmiala a pohľadom sa zakotvila hlboko v jeho očiach.Slová plynuli no jej ústa sa ani nepohli...došlo mu že to niesú tak úplne slová ale len jej myšlienky vrážajúce do jeho hlavy.Ako tak nechal plynúť jej myšlienky dozvedel sa že nemala v pláne nechať ho medzi živými.Zdesený sa samozrejme pýtal kôli čomu.Ona to vysvetľovala iba argumentom že muži si nič nezaslúžia iba trpieť a že ona to aj zariaďuje aby každý dostal to čo má.Stále bol z toho mimo nechápal súvislosti tak sa dožadoval vysvetlenia a tam sa začal jej príbeh,príbeh Viktórie.
Viktória bola obyčajné mladé dievča žijúce v roku 1313 na neďalekom vidieku spadajúce pod malebné kráľovstvo.Miestni v okolí ju volali aj anjel kúli jej dobrotivej povahe a velkemu srdcu.V tom istom roku dovŕšilo dievča plnoletosť tak už ju aspoň nebrali ako dieťa.Mala všedný život zasvätený láske k rodičom,práci okolo domu na malom políčku a k cti a oddanosti bohu.
Raz mal ich malú dedinku poctiť návštevou sám kráľ a tak matka nakázala Viktórii zbehnúť cez les na jednu z prérií ktoré les ukrýval.Rástli tam totiž čerešne tak sladké ako med a tie by sa patrilo ponúknuť kráľovi vo forme lahodného koláča.Viktória bez námietok vzala košík a šla do lesa no nevedela presne na ktorej čistine rastú čerešne tak musela prečesať každú jednu z desiatich ktoré tam sú.Šla k prvejno na nej nebol ani jeden strom tak šla ďalej.Na druhej ju čakal len jeden vysoký dub tak si pod ním urobila malú prestávku a po chvili pokračovala k tretej čistinke,k štvrtej no stále nikde neboli čerešne.Na piatej sa od radosti rozospievala keď uvidela čerešňový sad.
Rozbehla sa k stromom a na osvieženie si pochutila na pár čerešniach a potom ich začala zbierať aj do košíka.Zabralo jej to sotva polhodinu a už mala kôš plný kopcom a tak sa spokojne vybrala naspať domov.
Od okraja lesa ju delili ešte posledné dve čistiny.Obchádzala urastený dub ked spoza neho vybehli dvaja ozbrojenci,kráľova stráž ktorá má na starosti chraniť kráľovský sad.Viktória mierne naľakaná skušne pozdravila a hneď vysvetlila stráži že čerešne v košíku sú určené práve pre kráľa ked pojde do ich dedinky.Lenže im boli čerešne ukradnuté a z ich pohľadu bolo jasné že Viktória má dôvod báť sa.Ani sa nenazdala a už ju jeden z mužov pritlačil o strom,osahával a bozkával.Rukou jej zakryl ústa aby nebolo počuť jej krik no ona ho uhryzla, vytrhla sa mu a snažila sa újsť.Druhý chlap ju ale dobehol a strhol ju za vlasy na zem.Dobehol aj prvý pohryzený muž a udrl ju do tváre tak že zamdlela .Prebrala sa až po párminútach na nesmierne veľkú bolesť ktorú nevedela určiť.... to ju už smilnil jeden z mužov a druhý ju pevne držal.Kedže bola dovtedy počestná bolesť samotná a psychický šok jej sposoboval muky aké si ani neviete predstaviť .Viackrát sa vystriedali a ešte sa jej vysmievali do očí čo jej hrôzu ešte viac stupňovalo.Keď už prestali celá zbitá a so šatami dotrhanými chcela sa odplaziť preč no ani to jej nedovolili,vzali ju k stromu priviazali jej ruky o kmeň stromu a povedali jej že ako cundra bola dobrá no pustiť ju nemôžu nik sa to totiž nesmie dozvedieť.Nedali jej šancu čokoľvek povedať a už jej zamatovo hebké hrdlo prerezávala čepeľ dýky,zverstvo však neustalo.Znetvorili ju celú asi neostalo žiadne miesto na ktorom by nemala rezné či bodné rany.Dúfajúc že vlky a medvede v lese dokončia dielo skazy ušli muži preč akoby sa nič nedialo.
Deň sa uchýlil ku koncu a rodičia Viktórie už mali obavy oa svoju dcérku.Mama sa za ňou chcela vydať do tmavého lesa a hľadať ju po tme no jej muž ju uisťoval že asi len spí niekde v hájiku kde sa kosila tráva a že ak ráno nepríde tak pojdu po ňu.O niečo menej nepokojná mama si šla teda s mužom ľahnúť a síce s tažkosťami ale zaspala.
To čo prinieslo ráno však bolo horšie ako najtemnejšie nočné mory.Pracovníci z lesa ktorí mali rúbať stromy v hájoch s krikom vrátili sa do dedinky a búchali na dvere Viktórijiným rodičom.Ani nevedeli slovami popísať tú hrôzu čo uvideli ked šli k dubu v hájiku.Nahé telo posiate snad stovkami rán a poznačené aj hladnou zverou lesa obíjmalo v kŕči dub ktorý bol nemým svedkom toho všetkého.Poslali rodičov k dubu že ich chúdiatko dcerka už viac nepríde že ju tam nájdu.S ukrutnou bolesťou na duši bežali obaja do hájika kde uvideli to čo by žiadny rodič nemal.Od toľkej hrôzy puklo otcovi srdce a skonal tesne vedľa svojej jedinej milovanej dcéry.Matka už nevnímala asi nič navôkol len šla k stromu ,odviazala bezduché telo svojej dcéry a vzala ju kľačiac na zemi do náručia a s nárekom preklínala tie monštrá čo jej to urobili.Žalostnejší krik a plač si nepamatajú ani tie najstaršie stromy v doline.
Kráľ keď sa dopočul čo sa udialo zrušil svoju púť po svojom panstve ešte v ten deň nechal vystrojiť pohreb a omšu za Viktóriu .Spočinula napokon na Cintoríne pod mohutnými lipami podľa želania matky kedže Viktória mala prírdu rada nadovšetko.Pozostalej vdove ponúkol z ľútosti miesto na hrade ako gazdiná kde by varila a držala kuchyňu v chode.Ona však poďakovala za zorganizovaný pohreb no odmietla ponuku ísť na hrad a pobrala sa domov kde bolo naraz tak pusto a ticho.V noci ked svetu vládnu vlci a netopiere vzala si úbohá žienka život i keď v jej viere sa to bralo za veľký hriech.Neuniesla totiž toľký žiaľ a tak na druhý deň už bola mama spolu s dcérou navždy spolu bok po boku vo väčnom spánku a snáď na oveľa krajšom mieste na onom svete.
Ešte dlho sa hovorilo o hroznej tragédii ktorá sa tam udiala,časom sa ale zabúdalo a z toľkého vyprávania sa stala tragédia len príbehom ktorý mal vydesiť cudzincov a deti vstúpiť do lesa a mnohí rokmi zabudli aj na ten prenášal sa už len ako generačná poviedka.Je tu ale niečo čo sa v tych príbehoch nenachádzalo.
Odo dňa keď nádherná Viktória vydýchla v druhom háji posledný krát ,deň čo deň ho zahaľuje hustá hmla ktorá sa zjaví nevedno odkiaľ .
To Viktóriin duch a kliatba pre zloduchov hľadajú hriechom poškvrnené duše ktoré keď vstúpia do hája a ocitnú sa v hmle,živí už odtiaľ nevyjdu viac.Starejší v dedine poznajú nepísané kroniky kde rok čo rok najdu sa telá roztrhané na kusy,alebo s vyrazom v tvári akoby uvidel nebožtík samotnú temnotu,alebo zmrznute osoby na kosť hoc bolo aj leto .Zmrznutych na kosť sa ale podľa tých nepísaných kroník našli len dvakrát a to kedysi dávno.Obaja to boli muži zhruba v rovnakom veku a traduje sa že najmä na nich čakala Viktória celú tú dobu a ľadovým dychom vysala ich úbohý a odporný život.....tie bezduché telá zakopávajú sa hneď za hájom do jám bez označenia tak aby sa nikdy nič nenašlo.To starejší z úcty k tradovanej histórii hája robia pre Viktóriu a jej mamu i otca s vedomím že tí mŕtvi si nezaslúžili chodiť po rovnakej zemi ako kedysi Viktória.Starejší pre to aby sa tajomstvo údolia nevyzradilo pomenovali na počesť zosnulej miesto hororu Viktóriin háj no okrem nich nevedel nikto prečo alebo kto Viktória bola.
Príbeh,ktorý by sa vo vašej fantázii mohol premietať ako film trvajúci aj niekoľko hodín preblisol Markusovi hlavou v zlomku sekundy a z toho návalu citov a myšlienok sa z jeho azúrovo modrých očí vygúľali slzy naplnené zármutkom a ľútosťou tak úprimnou že Viktória uvidela že sa predsalen ešte nájdu ľudia ktorí sú napriek skazenému svetu nepoškvrnený hriechmi a temnotou.Podišla k nemu a jemným pohladením po líci mu zotrela slzy z tváre a nechala ich padnúť na sneh.Spod snehu vyrástol na tom mieste prekrásny kvet s farbami tak sýtymi že sa nedajú ani popísať.Opýtala sa ho: „vieš ako sa ten kvet volá?“ On len mlčky pokýval hlavou do strán netušiac aké meno môže niesť tá krása. Objala ho a šepla mu do ucha aby porozmýšlal cestou domou a aj doma nad tým a zajtra nech jej zanesie ten kvet na hrob pod lipu a povie tam jeho meno.V tom sa hmla a aj anjel Viktória rozplynuli .Markus po tak silnom zážitku kráčal hneď domov.
Uvidel doma mamu,otca,sestričku Lilith hrajúcu sa v izbe pochopil aký poklad ukrýva jeho domov a odvtedy spolu vychádzali všetci omnoho lepsie ako kedysi.Už si vážil rodinu a hodnoty ktoré sa oplatí mať a udržať si ich.Kvet uložil do vázy a na obed na druhý deň sa vybral na miestny cintorín k starým a mohutným lipám kde našiel hrob Viktórie,jej matky a otca.Očistil ich od lístia,vetvičiek,na každom zapálil sviečku a nad hrobom Viktórie sa sklonil položil naň ten nádherný kvet a pošepol len: „NÁDEJ“.
Odvtedy až doteraz v tej dedine pri každom narodení dieťaťa ktorého osud je predurčený ako čistý vyrastie pred domom novorodenca nádherný pestrofarebný kvet so sýtymi farbami ktoré je možné len veľmi tažko popísať slovami.....