Pokec

Niečo o mne

Stalo sa to, čo som ani vo sne zažiť nechcela,
moja malá čierna Linduš na rukách mi umrela.
Pre mačiatka obetovať by sa nikdy neváhala,
posledným čo v sebe mala život dať už nevládala.
Možno to tak bolo lepšie že ich vzala so sebou,
nechcela ich nechať samé v svete plnom problémov.

Škrabance na rukách zmizli, koža je už zcelená,
hrávala sa so mnou mačka bojového plemena.
Ostalo mi po nej vrecko granúl a tri konzervy.
Nestačí že musím vidieť prázdne miesto v posteli?
Osem rokov chodili sme každý večer spolu spať.
Môžem prosím, i ja teraz, z tohto zlého sna už vstať?

Zakaždým keď na oblohe vidím malú hviezdičku,
dúfam, že sa tam máš dobre, vo zvieracom nebíčku.
Pozdravuj Algarku, Lajka, Astinku aj Aishinku,
s niektorými žila si tu dlhšie, s inými chvíľku.
Aishinkina nečakaná smrť ma veľmi ranila,
mesiac neskôr mi tá tvoja nadobro srdce zlomila.

Ty si bola to najmilšie čo som mala na svete,
dúfam že ma, keď tu skončím, medzi seba vezmete.
Možno prejde dvadsať rokov, a možno už o tri dni,
nikto z nás nemôže vedieť dňa, a ani hodiny.
Dnes sú to už dva mesiace čo som si ťa pochovala,
bolí to však, ako keby si len teraz dodýchala.

Mám len jedno veľké prianie, uhádne ho každý snáď.
Viem však že to nie je možné! Nejde naspäť vrátiť čas!
Na najkrajšie pre mňa očká pozerám len na fotke.
Už ti iba na obrázku pusinku dám na noštek.
V posteli mi každý večer tečú slzy po líci,
mala som ťa teraz hladkať s mačiatkami v krabici.
Miesto toho k hrobčeku ti položiť smiem už len kvet,
teraz už viem, aký krutý dokáže byť tento svet!

05.09.2009


Milujem Rossiho angličtinu, Djokovičove srandičky a oči Jesusa Navasa....a veľa iných vecí :)

Nezáleží na kritikovi ani na človeku ukazujúceho na toho kto zakopol,
nezáleží na tom kto hovorí že by vykonal viac ako muž činu,
uznanie patrí človeku stojacemu v aréne, jeho tvár je zaprášena,spotená a krvavá,
patrí mužovi ktorý statočne bojuje a mýli sa pri tom znovu a znovu,
pretože niet snahy bez chýb a nedostatkov,ale je to človek bojujúci,
poznajúci entuziazmus,nadšenie aj vlastnú cenu,
muž ktorý vie vo chvíli triumfu precítiť čo preto urobil,
presne tak ako vie vo chvíli pádu to,že padol trúfalo,
a jeho miesto nebude nikdy pri tých chladných a bojazlivých dušiach,
ktoré nikdy nespoznajú čo je to výhra a čo je to prehra.
(Theodore Roosevelt)

V minulom storočí legenda sa zrodila, 38-čka dres s dvojkrížom na hrudi roky zdobila. Dnes je preč, ťažko tomu zrazu uveriť, prečo musel ísť, prečo nesmel žiť? Mal rád hokej, a my sme mali radi jeho, teraz naňho čaká už len hokejové nebo. Tragédia pre svet, rodinu, a jeho fanúšikov, že pán hráč Palo Demitra navždy zmĺkol. Slzy tlačia sa všetkým do smutných očí, ach, prečo len do toho lietadla vkročil. Možno to tak malo byť a bolo to asi dané, prosby o jeho záchranu boli žiaľ márne. Dlhé roky žil pre hokej, teraz preň i zomrel, plamienok života v jeho duši už dohorel. Neostáva nám nič iné, len sa s tým zmieriť, a v jeho večný život po boku zosnulých veriť. Úprimnú sústrasť rodine a blízkym priateľom, nelúčme sa s dušou, lúčme sa len s telom. Duša jeho tu bude večne s nami, nikdy neodíde, a on v pokoji, do hokejového neba príde. R.I.P. :(