Pokec

Niečo o mne

Vždy som si vravela, že mne sa to nesmie stať. Že nesmiem zapadnúť do toho sivého priestoru, prispôsobiť svoje sny svojim možnostiam, ustúpiť ľuďom bez predstavivosti a skutočnej ľudskej motivácie, jednoducho stať sa tým sivým bahnom a len tak si hniť a na sklonku života možno aj ľutovať, že som nešla za vôňou kvetov, že som nevnímala tóny hudby vtedy, keď znela, že som nekričala šialenstvom a že som sa uspokojila s tým, čo bolo ľahko dosiahnuteľné...

Rada sa smejem, lebo občas je to jediný spôsob, ako sa pozrieť pravde do očí :) Čo nepreskočím, rozhodne nepodliezam. Veľa rozprávam, no narozdiel od niektorých hlavne vtedy, keď mám čo povedať. :) Ale keď treba, mám nadanie aj na dlhé mlčanie. Lebo slová si môžu protirečiť, ale mlčanie nikdy. A najkrajšie slová sú častokrát tie, ktoré zostanú nevypovedané. Rada sa pozerám na hviezdy (a iné žiariace telesá na nočnej oblohe :) ), lebo verím, že vždy sa nájde niekto, koho ani nemusím poznať, kto robí v tú istú chvíľu presne to isté, a v tej nehmatateľnej spriaznenosti je niečo čarovné. :) Ľudia by sa rozhodne mali pozerať na hviezdy. A čítať rozprávky :) Nie pre ten "romantický" rozmer, ako sa môže zdať, ale preto, že v jednoduchosti je krása a za tým si stojím.

Kedykoľvek zistíte, že ste na strane väčšiny, je čas zastaviť sa a pouvažovať.