Pokec

Niečo o mne

Niečo na zamyslenie.

Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou šla pomalým tempom
stará babka. Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť.
Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si:
"Kam sa ja vlastne ponáhľam?"
Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na
babku, ktorá nemôže za svoju rýchlosť.
Celý život pracovala, aby sa aj moja generácia mala dobre, možno
veľa vytrpela. Ale všetko trpezlivo zniesla. A ja som netrpezlivý a
malicherný.
A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr doma.
Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.
Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne
ponáhľame.
A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si
ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných.
Popri známych frázach "Ako sa máš?, Ako žiješ?..." sa nám do
slovnej zásoby vtesnalo "Strašne sa ponáhľam, nemám čas!". Tak máme veľa
práce...
Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a face to face si
nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už neostáva
čas nazvyš.
V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas odpísať", na
polici sa kopia knihy, lebo "nemáme čas čítať", nevieme ako vonia príroda,
lebo "nemáme čas k nej pričuchnúť". Takto a podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja. Ale dokedy
to vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej.
Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia.
Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro všetko a napriek tomu sa kopia
nešťastní ľudia. Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa
pomaly predlžuje, no jeho kvalitatívna zložka je čím ďalej tým viac nevýrazná.
Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí.
Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme.
Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné
mp3-jek, ale nemáme prehľad, čo je to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych
kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a hneváme sa, že to
nestíhame.
Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto
nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor!
Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.
Môj dedko má 87 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá
mobil, pozerá len dva televízne kanály a počúva jednu stanicu na
svojom starom tranzistore. A napriek tomu mi minule povedal, že prežil
krásny život.
Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa
tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorým cely život pracoval, zo svojich
vnúčat, na ktoré je pyšný. Žil ťažký život ale vážil si ho. To my
dnes nevieme. A tak máme infarkty už v päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií. A
možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá,
neobstojí. Sú ľudia, ktorí to dokážu. Zamyslime sa, koľko času
venujeme nepodstatným veciam. Skúsme si vypnúť mobil. Porozprávať sa a
niečo si prečítať. Snáď som si uvedomil môj rýchly život včas nato, aby
som spomalil.
Kamarát má chalupu v Henclovej. Je to malá banícka dedinka
obkolesená horami.Nie je tam signál na mobil, v telke jeden kanál (žiadna dilema a
pozriete si aj to, čo by ste nikdy doma nepozerali a začne sa vám to
páčiť), obchod otvorený len v utorok a štvrtok a jedna krčma s rozmermi 5x5 m.
Ideálne miesto na spomalenie. Asi tam zabehnem, aby som sa zbytočne nehneval
na starých pomalých ľudí, ktorí si vážia zvyšok života a zbytočne
sa neponáhľajú za smrťou tak ako my!