Pokec

Niečo o mne

Žijem život, v ktorom ma obklopujú tie isté veci, ako každého z vás. Niektoré si všímam a beriem k srdcu, iné ignorujem a zabúdam na ne. No aj tak milujem všetko čo môžem vidieť a cítiť. Či už je to dobré alebo zlé. Veď milovať chyby je väčšia láska ako milovať dokonalosť. Nebavilo by ma mať okolo seba všetko krásne a dokonalé. Po čase by sa mi to znechutilo. Nemala by som sa nad čím rozplývať, nemala by som sa na čo hnevať, Nepoznala by som čo je šťastie a nevedela by som ani čo je hnev. Jasné, poviete si prečo by nepoznala šťastie?... Ale kedy by som vedela, že ho mám, keď by som nemala s čím porovnávať? Ja som rada za všetko, čo je okolo. Nevadí mi, keď vonku prší a nevadí mi ani to, keď je horúco. Mám rada noc rovnako ako deň. Rada sa smejem a rada plačem. Sú ľudia, ktorých mám rada a sú aj takí, ktorých nemusím. Medzi nimi sú tí, o ktorých ani neviem že existujú. No možno by som ich rad spoznala, aby som vedela, či nemajú pre mňa niečo, čo mi raz v živote pomôže. Či už nejakú myšlienku alebo pohľad na svet. Možno tých ľudí spoznám náhodne a možno cielene. Veď všetko čo sa okolo nás deje má na svedomí prirodzenosť, ľudská vôľa a náhoda. Je jedno či je to vec dobrá alebo zlá. No ak je zlá, zostane v nás po nej rana a ja len dúfam, že každý je dosť rozumný na to aby sa z tej rany poučil. Nemôžem ľutovať nič, čo som zažila. Život chcem žiť tak, ako sa len bude dať. Druhú šancu už nedostanem. Chcem si ho vychutnať či už je dobrý alebo zlý. Môže mi v tom brániť mnoho vecí, no raz aj tak odídu. Budem sama s ľuďmi, ktorých mám rada a možno aj s tými, ktorých rada ešte len budem mať. Chcem žiť zo seba, z mojich a z mojich nákladov. Chcem mať veci, po ktorých túžim. Či už ich získam sama alebo mi v tom niekto pomôže. Možno rodina a možno priatelia. Tých nepotrebujem veľa, stačí mi aj jeden alebo dvaja. Hlavne aby boli skutoční a aby som im mohla veriť. Osoby výnimočné tak ako hviezdy, ktoré ani netušia, že tvoria súhvezdia. V dnešnej dobe je každý od niekoho závislí. Či už potrebuje nejakú pomoc alebo vyspovedať sa. Človek potrebuje mať pri sebe niekoho, kto mu pomôže. A ešte lepšie je, ak je to človek ktorého miluje. Je smola ak nie sme milovaný, no keď nedokážeme milovať je to nešťastie. A po tom nikto netúži. Každý sa chce usmievať a myslieť pri tom na všetko krásne, čo kedy prežil alebo prežije. No nikto na to nechce myslieť sám. Veď ak nemôžeme šťastie zdieľať s druhými, je to iba polovičné šťastie. Aký to má význam keď sa usmievaš a nikto sa nemôže tešiť z toho, že si šťastný? Priateľstvo, šťastie a lásku od seba nemôžeme odháňať, veď okolo nás je toho tak málo. Mali by sme sa usmievať aj keď nemáme dôvod. Hej, je to ťažké. Ale možno sa tým niečo zmení. Usmievať sa a komunikovať s ľuďmi naokolo je to najlepšie. A aj keď sa to niekomu nepáči, tak je to určite lepšie ako mlčať. Veď odpovedať na mlčanie je to najťažšie. Tichému a zamračenému človekovi nemajú druhý čo povedať. Nezaujímajú sa o neho. Možno je to tým, že sa boja zlej nálady alebo že na nich prejde smútok. Ja sa tiež radšej rozprávam s človekom, ktorý nemá problémy so srandou. Aj keď si ju začne robiť sám zo seba. Je lepšie smiať sa na sebe ako z priateľa. Toho to raní. Nemusí to dať najavo, ale on si to pamätá. Na čo je to všetko dobré? Prečo sa všetci zaoberajú nezaujímavými vecami, ktoré ich zbytočne zaťažujú. . Pre to, že je každý podráždený, nemusím byť aj ja. To nech nikto odo mňa nechce. Jasné, aj ja mám niekedy zlú náladu a vtedy by som sa najradšej vyparila. No neostáva mi nič iné, len sa so zlými vecami zmieriť. Majú pre mňa veľký význam a ja ich chcem zažiť. Možno si poplačem a možno budem pár dní ako bez duše. No po čase sa nad tým povznesiem a už ma to viac nedostane. Život je o šťastí a nešťastí. Každé z týchto dvoch slov skrýva mnoho vecí. Tie veci k nám patria. A musíme sa s nimi vyrovnať. Život žijeme len raz. Tak spoznávajme čo je naokolo. Veď to čo žijeme je z troch štvrtín zvedavosť. Učíme sa z dobrého a zlého. Sme nedokonalý, no dokonalo si s tým poradíme.