Pokec

Niečo o mne

"Múžeš mě mít rád, múžeš mě nenávidět,
múžeš ze mě srát, nemusíš se za to stydět..."
(ORION)
mimoxodom - rapec takmer vôbec nepočúvam

Nenávidíme? Milujeme?
Samota mrazí! Lásku chceme.
Tá neprichádza.
Keď tu je, mrazí viacej.
Zrádza...
(E. B. Lukáč)

Jemná parafráza na uja Remarquea: „Som opustený ako dieťa a skúsený ako starý človek, som surový a smutný a povrchný – myslím, že som stratený.“, t. j. "I´m one of god´s mistakes..." A okrem toho milujem rýchlosť, hoci som paradoxne pomalý, neznášam podotáčkovú jazdu na čomkoľvek a kreatín brzdím kofeínom. Poxopené?

"Všetci ste takí istí, všetci ste rovnakí,
len ja som celkom iný, nikdy sa nezmením..."

nenávidím svoje depresie a neberiem život s ľahkosťou...

"Stráca(m) pamäť, stráca(m) dych, stráca(m) odvahu do riskantných začiatkov, staré lásky zhrdzaveli, nové nevidno, detstvo má(m) raz navždy za sebou a ambície neklíčia.“ (Narcis)

„Nebaví ma už vôbec nič na tomto svete. Nenapadá ma ani jedna činnosť, na ktorú by som sa mal tešiť. Do práce chodím na silu, pretože stále narážam na bariéru ľudskej hlúposti. Snažím sa riešiť veci čo najprogresívnejšie, ale nikto moje myšlienky nepočúva. Všetci sú „múdrejší“ ako ja, len z jedného posraného princípu a to z toho, že stoja nado mnou. Uberajú mi energiu, pretože všetko musí byť podľa nich napriek tomu, že by sa veci dali robiť rýchlejšie a úspornejšie. Ale všetko je márne. Nemám síl predierať sa lakťami cez tento húf nadriadených namyslených ignorantov, aby som po rokoch driny zasadol na ich post a bol potom takisto zaslepený ako oni. Nebaví ma tento život. Neviem prečo ho žijem. Neviem prečo som tu a čo je mojim poslaním. Cítim iba to, že ako ráno vstanem až kým si neľahnem v noci unavený do postele, musím žiť život podľa pravidiel iných. Musím zohýbať chrbát pred touto spoločnosťou, pred týmto súkolesím kapitalizmu, ktorý ženie všetkých do jednej veľkej ohnivej jamy. A ľudia o tom aj vedia, ale nič s tým nechcú robiť. Slepo kráčajú proti sebe a tvária sa, že všetko je okej. Ale ja už nenachádzam energiu bojovať s tým. Je mi z toho všetkého zle. A tak som ráno zavolal Janke, že vraciam. Že už mám celú vaňu plnú zvratkov. Pretekajú cez okraj tej plechovej nádoby a zapĺňajú celý môj byt. Sused, čo býva podo mnou, nahnevane tlačí zvonček pri mojich dverách a chystá sa mi hodiť päsť do tváre ako náhle nájdem odvahu otvoriť mu dvere. Lenže ja tie dvere nemôžem otvoriť, pretože zvratky siahajú až po kukátko. Je to neriešiteľná situácia. Stojím tam ako debil, držím si nos, aby som neodpadol od smradu a rozmýšľam, čo mu poviem..."

takto krásne a bohužiaľ pravdivo to napísal hirax