Pokec

Niečo o mne

http://www.mojevideo.sk/video/128fc/svet_by_mohol_byt_krajsi.html

To, že mlčím neznamená, že nemám čo povedať, ale to, že nemá cenu to riešiť...To, čo je v živote dôležité, nebude pod stromčekom zabalené zlatou stuhou a nemá to cenovku. To, čo je v živote dôležité, nájdeš v objatí, v jednoduchom úsmeve, pohľade, bozku a hlavne v úprimnosti, a to sa kúpiť nedá....Sú veci, ktoré nechceme, ale musíme ich prijímať. Sú ľudia, bez ktorých nemôžeme žiť, ale musíme ich nechať slobodne ísť...Človek robí všetko preto, aby zabudol, ale tisíckrát sa vráti aj tak tam, kde nechce, aby bol...Môžem zavrieť oči a nič nevidieť, zapchať si uši a nič nepočuť... ale nemôžem si zavrieť srdce a nič necítiť...

Skôr, než začneš podvádzať, dobre si zváž, či vymeníš celé noci za chvíľkový úlet... Či vymeníš bozky od niekoho, kto Ťa iba chce, za bozky od niekoho, kto Ťa miluje... Zváž si, či si vyberieš niekoho, kto si myslí, že si sexi, namiesto niekoho, pre koho si ten najkrajší človek na svete... Zváž si, že sa vzdávaš niekoho, kto by kvôli Tebe obetoval všetko, kvôli niekomu, kto si Ťa možno ani len neváži... A najmä si uváž, že zradíš dôveru niekoho, kto na Teba myslí každú chvíľu, a vyberieš si niekoho, kto na Teba v blízkej dobe zabudne

Jednoho dne vzal muž svého synka na vesnici, aby mu ukázal, jak žijí chudí lidé. Otec a syn strávili noc a den na farmě jedné velice chudé rodiny. Když se vrátili domů, ptal se otec syna: "Jak se ti líbil výlet?" "Byl velmi zajímavý", odvětil syn. "A všiml sis, jak moc chudí mohou lidé být?" "Samozřejmě, otče, viděl jsem to."
"A jaké je tvé ponaučení?" táže se otec a syn odpovídá: "Všiml jsem si, že zatímco my máme jednoho psa, chudáci mají čtyři, my máme bazén, který sahá až do půli naší zahrady a oni mají jezero, jehož konce není vidět. My máme na zahradě nádherné lampy, oni mají hvězdy. Naše terasa vybíhá až do předzahrádky, oni mají celý horizont." Otec se nezmohl na slovo a syn dodal: "Děkuji otče, že jsi mi ukázal, jak chudí vlastně jsme.


Človek si uvedomí stratu, až keď mu život niečo zničí. Až keď slza steká na zem spolu s padajúcim lístim. Tak mi povedz, človek, kedy konečne budeš šťastný. Koľko bojov musíš vyhrať, koľko domov musíš vlastniť. Kedy prestaneš súdiť ľudí podľa odevu. Ten žobrák z ulice vidí prehru ako možnosť poslednú. Napísal život do veršov srdcom, dušou sa spovedal..

..,,Bol rez jeden
chlapec, ktorý sa narodil s nemocou. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky. Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho rokoch... Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nepozeral sa po ničom inom iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa: „Môžem Vám nejako pomôcť?“ V priebehu toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev aký kedy vo svojom živote videl. Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal: „Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD.“ Bez premyslenia zobral prvé CD aké mal po ruke. „Chceš ho zabaliť?“ dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal: „áno.“ A ona mu išla CD zabaliť, keď mu ho podala rozlúčili sa a odišiel. Od toho dna, navštevoval, tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu stále jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do zásuvky. Príliš sa hanbil, aby ju niekde pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to. Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy dostal ho zabalene. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchle jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von.„...Crrr“ !!! Matka zobrala slúchadlo: , , Áno

", bola to ona, pýtala sa na neho, matka úplne zničená začala plakať a povedala: „Ty to nevieš? ... Včera zomrel.“ Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa v slúchadle ozýval...Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila zásuvku a na jej prekvapenie zbadala tam hŕbu zabalených CD. Jedno z ich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísane: „Ahoj!!!, si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ...Sofia.“ S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho CD vypadol papierik, a na všetkých stalo to iste... Takýto je život... Nečakaj príliš dlho kým niekomu povieš, čo cítiš! Povedz to ešte dnes!! Zajtra už môže byť neskoro, tak preto choď za človekom, ktorého ľúbiš....a povedz mu to.....a nestrácaj tu čas...krásny, ale smutný príbeh

Toto je skutočný príbeh matky, obete zemetrasenia v Japonsku. Ked zemetrasenie ustupovalo, záchranári dosli k ruinam domu mladej ženy, cez trhlinu videli jej mŕtve telo. Pripadalo im ze je v nejakej cudnej polohe, ako človek ked sa modli, jej telo sa nakláňalo dopredu, a obidve ruky akoby nieco zadrziavali. Dom sa zrutil na nu a zlomil jej chrbticu a vazy. Zachranca sa s problemami dostal ku skare kedial mohol prepchat ku zene ruku, dufajuc ze by mohla byt nazive, ale jej studene a stuhnute telo bolo dokazom ze je uz davno mrtva. On a ostatní členovia tímu opustili dom a šli prehladavt ďalšie zrutene budovy. Z nejakeho dôvodu sa vedúci tímu vrátil ku zrúcanine domu mŕtvej ženy. Opäť pokľakol a strcil ruku do uzkej strbiny a prhladaval priestor pod mrtvym telom. Zrazu vykríkol s nadšením: "Dieťa! Tam je dieťa! "Celý tím pracoval spoločne, a opatrne odstranovali ruiny okolo tela mŕtvej ženy. Bol tam 3 mesacny chlapček zabaleny v kvitkovanej deke, pod mrtvym telom matky. Je zrejmé, že žena podstupila najvacsiu obetu na záchranu svojho syna. Keď sa jej dom padal, používala svoje telo, aby kryla svojho syna pred padajucimy troskami. Malý chlapcek ešte pokojne spal, keď ho vedúci tímu vytiahol spod mrtvej mamy. Ked lekar vysetroval chlapceka, rozbali deku a nasiel tam mobil na ktorom bola textova sprava ,,Ak toto prezijes, musis si pamatat ze Ta millujem" Vsetci si podavli si telefon z ruky do ruky a so slzami v ociach citali spravu ktoru zanechala matka pre svojho syna. "Ak prezijes pamataj si že ťa milujem." Tak dokaze milovat len matka