Pokec

Niečo o mne

Premena

Prijal ma les.

Spiace ihličie v žilách ožilo.

Chodníčkami v oblakoch chodil som v sebe,

v kopách lístia nachádzal som svoju tvár.

Cez zhnité pne zdravil som minulosť,

triesky slnka prijal som ako budúcnosť.

Stromy stali sa mi kosťami, paprade rukami,

potoky žilami, vrcholce očami,

zvieratá orgánmi, hmyz bunkami,

pokoj stal sa mi dušou.

Zelenel som.



Z lesa nevyšiel človek, ale strom.

PHB

Sami sebe terapiou

Ty, čo čítaš tieto riadky,
poď sem.
Sadni si ku mne a hovor.
Vysvetľuj, haň, sťažuj sa,
ohováraj, nadávaj, bi.
Ukazuj prstom, popisuj,
vyry to do stola,
vyplač sa,
vynadávaj,
vyzúr.


Nepreruším tvoju niť,
nevyberiem jazyk z úst
ako hravé deti medúzu na rozpálený breh.

Keď skončíš,
ticho odídem.

...

Skutočne ti je lepšie?

Útek pred sebou



Už roky sa táram
bez šance úniku.
V tebe.
Ale raz, keď nebesá zaspia,
nájdem exit.
Potom budem vymetať ranné pajzle,
hulákať, hádať sa a spievať
s poslednými zo slobodných.


Až ako prepitý starec
sa ti priznám cez slzy,
ktorými zalejem pomník,
že bez teba to všetko
aj tak nemalo význam.
Budem tam stáť v špinavom baloňáku
a chuligáni budú do mňa
z praku strieľať kamene.
Budú sa smiať a hulákať
nech zmizne
ten prašivý dedo...

Nech...





Buďte šťastní, Hirax