Pokec

Krása nehybnosti

Stojí.
Na brehu mora.
Socha, čo ruky sochára
dotykom dlaní formovali do nehybného postoja.
Len vlasy vejú,
južný vietor zaprel do nich svoju silu.
Končeky prstov voda obmýva,
prílivom schladí,
odlivom slnku moc prenechá.

Zrak upretý v diaľ má.
Len viečka pred slnečným lúčom priviera.
Do nozdier slaný vzduch sa dostáva,
bo nehybné dielo sochára
svojou slanou príchuťou k životu privádza.

Stojí a čaká,
na prílivovú vlnu života.
Čo jej nehybné telo
privedie do života.
Sa patrí v tento okamih čakania
položiť otázku pre seba.

Bude snáď, na jej vrchole stáť,
či stiahne ju na dno svojho vírivého života?
Rozbije telo na kúsky,
vyplaví na breh piesočného pokoja.
Nehybne ležať tam budú,
v teplej púšti zrniek piesku.

Telo nehybné,
na kúsky zdrvené, príliv mora vtiahol zas.
Čo stálo predtým nehybne,
už kolíše.

Ťažké časy čo dakedy ich zvábeniu ja tak ľahko podľahla.
Spomínam, prehovoriť sa ja dala
abych niečo nové dokázala.
A vybrala cestu nie ľahkú,
bojovať viac zachcela.
Latku smerom k nebu dvíhať, a nie popod ňou ako had podliezať.
Tak mám sa ja čo vlastne sťažovať?
Nie, len ďalej bojovať.

dač nové sa dozvedela..a podeliť o to chcela..tak čujte..zvážte..implementujte

" Ľudstvo sa neustále pohybuje medzi realitou a ilúziami, starými chodníčkami a novými cieľmi, medzi daným a možným, medzi obmedzeniami a slobodou, kontrolou a tvorbou."
..a ja tak rada by snila..nové méty vytýčila..slobodne tvorila:-)

Si oči vzájomne prikryme.
Ako páperie čo na jar z mláďat opadne.
Jemne, šteklivo precízne precítene.
Na kolená kľaknime
chvíľku zastavme.
Si vychutnajme tmu, čo hmat jej vládne.
Pomaly zhlboka dýchajme
jemný vánok si vzájomne doprajme.
Nenáhlime čas, veď nepodstatný v tej chvíli pre nás.
Podstata inde tkvie,
ja prijať teba a ty mňa chceš.