Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Pokec

Azet

 

shadowkill2

Muž / Prešovský kraj
0

vyplnený profil

0

odpovedá na RP

Pôvodným jazykom Bohémie je Slovančina, ktorá zdá sa bola tiež materským jazykom Tartárov a ich potomkov Turkov. The history of the reign of Phillip the third

Niečo o mne

Jean François Regnard - 1787, Oeuvres complètes - Píše o tom že v európe existujú len 2 základné jazyky - germánsky a slovanský, slovanským rozprávajú Tartari, Rusi, Poliaci, Uhri /Hungarians/ Česi, Rumuni, Valachovia, Moldavci a slovanský jazyk je vlastný aj Konštantinopolu. /Carihradu*/

Ako to bolo s jazykom Uhrov v zahraniční známych ako Hungarians.
Jazykom Uhrov, čo potvrdzujú viaceré francúzke zdroje z 18 str. bol slovanský dialekt podobný Češtine, Poľštine a Ruštine, teda je zjavné, že sa jednalo o slovenský jazyk. Názov Uhri = Hungarians ozančoval do 19 str. etnikum žijúce na geograficky vymedzenom území - Uhorsku. Etnikum na tomto území najrozšírenejšie bolo etnikum slovanské = slovenské. Ako sám Komenský doznáva v knihe Gentis Felicitas parafrázujem - Maďarov v Uhorsku bolo málo, ak vôbec nejakí boli. Komenský pokladal za pôvodných obyvateľov Uhroska a teda Uhrov iba Slovákov, /ktorí naviac ako sám píše mali v rukách prevažnú časť majetku a krajiny spolu s Nemcami a Rusínmi/ Nemcov či Rusínov Komenský označuje len za prisťahovalcov.
Politická idea akéhosi "Maďarsva" existovala aj v tejto dobe, preto Komenský odporučil pomaďarčiť všetkých Slovákov v záujme zachovania celistvosti a sily ríše.
Toto jednozančne ukazuje aké pomery vládli v Uhorsku.
Jean François Regnard 1787 ďalej pripomína, že v európe boli v jeho čase len 2 zákaldné jazyky - teutónsky a slovanský ba všetky krajiny európy rozprávali dialektom odvodneným z týchto dvoch zákaldných jazykov... Tartári, Uhri, Poliaci, Rusi, Česi, dokonca Rumuni, Valasi, Moldavci rozprávali slovanským dialektom a ten bol dokonca používaný aj v Konštantinopole a Turecku.

Opäť ďalšie potrvdenie faktu, ktorý svedčí o uhorskom etnickom zložení a jazyku ktorý sa v Uhorsku bežne používal. Navyše časť o Tartárii i jej slovanskom dialekte odhaľuje podvod, ktorý vykonala dosadená enicky neslovanská dynastia Romanovcov v Rusku. Tí zmenili Tartarov na Tatárov a Mogolov /Megalion/ na Mongolov ba upravili aj ich pôvod na akési aziatské hordy. Pričom tento podvod sa dodones historikmi propaguje, hoci v európe nieto stopy po žiadnych aziatských génoch.. Žiadni mongoloidní Tatári nejestvovali, jestvovali len slovanskí TARTARI. Magna TARTARIA - velikaja Tartária, dá sa nájsť na temer každej dobovej mape narozdiel od Tatárie.

Ale vráťme sa k Uhrom, Hungárom a Maďarom.

Je teda spoľahlivo dokázateľné, že pod pojom Uhri sa chápalo skoro výlučne slovanské domáce a teda pôdodné väčšinové obyvateľstvo Uhorska nie Maďari ako je to dnes nesprávne interpretované. Z Uhrov = Hungárov sa stali Maďari až v 19 str. kedy bolo vytvorené "Natio Hungarica" - "Národ Hungárov". Tento čisto politický projekt spočíval v myšlienke aby sa každý kto sa chcel vyhlásiť za "natio Hungarica" musel sa naučiť maďarsky. Takýmto spôsobom sa vytvoril nový národ založený nie na etnickom ale na čisto politickom princípe, presne tak ako vznikol "národ Američanov". Navyše maďarský jazyk aby bol použiteľný musel prejsť viacerými procesmi tvroby nových slov. Do maďarčiny museli byť vytvorené tisícky slov čo sa dá kdekoľvek ĺahko overiť. Dnes asi 20 percent maďarskej slovnej zásoby má neznámy pôvod, z dôvodu že tieto slová boli vymyslené jazykovedcami ako napríklad Kazinczy ktorí tzv. "oživovali maďarský jazyk". Jazyk ktorý sa používa nepotrebuje oživovať.
Tento podvod znemil význam slova Hungarians na Magyars čím zmenil celú históriu a to zásadne.. Pretože každý "natio Hunagrica" musel zrazu ovládať úradný maďarský jazyk, čím sa postupne vytvárala asimilácia pôvodného obyvateľstva. Genetické výskumy dokázali že Maďari sú genetickí príbuzní so slovanmi, haplogrupoa R1a sa v Maďarsku vyskytuje podĺa niekotrých výskumov až v 60 percnetách obyvateľstva. Takýmto spôsobom etnický slovanský=slovenský Hungárovia teda Uhri, vymizli z histórie a nahradili ich politicky vytvorení Maďari. Týmto spôsobom bol úplne zmenený význam slova Hungarians v zahraničí. Nebezpečenstvo takejto falošnej interpretácie spočíva pre svet v nemožnosti rozlišovať medzi pojmami Maďar a Uhor, svet nepozná pojem Maďari, pre svet existujú len ako Hungárovia a teda všetko čo má názov odvodený od slova Hungár je vo svete považované za Maďarské bez ohľadu na to či my na Slovensku vieme alebo nevieme rozlišovať medzi Uhrami a Maďarmi. Pritom nastávajú prekladové problémy lebo prekladať z Francúzskych alebo anglických textov nieje možné. Slovák nemôže prekladať anglické Hungary ako Uhorsko pretože nevie kedy má prekladať Hungar ako Uhor a kedy ako Maďar. V Maďarsku je zasa situácia taká že všetko čo má názov Hungar prekladjú ako Magyar. V Maďarsku všetko zahraničné s názvom Hungár plynule prechádza do jazyka ako Maďar. Zmätky nastávajú ak človek objaví staršie spisy a všimne si že napr. francúzski učenci písali že Hungári= Hongrois používajú slovanský jazyk. V maďarčine to vyznieva až komicky- Maďari používali slovanský jazyk. To je nezmysel. Uhri používali slovanský dialekt pretože to boli slovania a slovanským dialektom podobným s jazykom Čiech, Poľska a Ruska sa rozumie jedine slovenčina.

F. Liszt, z ktorého dnes považujú niektorí "nadšenci" za Maďara, ktorý oslavoval Cyrila a Metoda, ktorých Maďari v kostoloch zatierali vápnom, skomponoval Slavimo Slavno Sloveni /Slávme slávne slávu Slovenov slávnych/ a zúčastnil sa cyrilometodských osláv vo Vatikáne, ktorého sa samotný maďarský paralament vzdal a očiernil jeho prácu, F. Liszt okrem iného rozlišoval aj vo Francúzštine medzi Uhrom a Maďarom, sám poznal slovo magyar. Dokonca tvrdil, že je Uhor ale nevie po maďarsky.
http://www.hospodarskyklub.sk/docs/Vyhlasenie.pdf

je tiež dôležité poznať zákaldný spor slovenskej histórie -spor Bernolák a Bajza v kauze lexikónu. Kde ten ktorý oslavoval sv. Štefana, Bernolák stotožnil Hungarov s Maďarmi a Bajza proti nemu ostro vystúpil práve v tejto otázke.

Názov Uhro-Slováci používal Jozef I. Bajza. Bernolák mu to v polemickom spise Ňeco o Epigramatéch z roku 1794 vyčítal nasledujúcim spôsobom: „Potom čo sú to za potvori tí Uhro-Slováci, ktorích spomína? ...Však celému svetu jest známa vec, že skrz toto méno Slováci, ne iní než tí, čo v Uherskej krajine bívajú rozumá sa Slováci, a že kterí inde bívajú obzvláštne ména majú jak ku pr. Horváti, Poláci, Česi, Moravci etc., a tak slovo Uhro Slovákom zbitečne pridáva.“

Bajza presne vedel prečo používa výraz uhroslováci. Bernolák zasa vedel že odobratím pojmu Uhor /Hungarian/- Slovákom a stotožnením s Maďarmi v jeho lexikóne pomohol svojim patrónom a chlebodarcom svätoštefanistom.

Prvotinou veľkého "slowáka" Bernoláka bolo dielo ,,Divus Rex Stephanus Magnus Hungarorum Apostolus", ktoré oslavuje sv. Štefana. Je zaujímavé, že tento tzv. sláv a Slowák ako svoju prvotinu vzdával poctu maďarskému svätému naproti tomu F Liszt ako ,,Maďar" nenapísal na sv. Štefana absolútne nič.

Hungar je len skomoleninou a zlým prepisom pôvdoného u-hor - u-gor - un-gar - Hv-ngar- Hungar



"Predovšetkým tohoto svojho soka uisťujem, že som sa ja vždy a všade hlásil ako Uhor,[28] ale nikdy nie ako Maďar, ako by si to hádam on bol žiadal, lebo toto by sa nezrovnávalo s tou základnou pravdou, že som rodený Slovák a že neprináležím k tým, ktorí tak ľahko prechádzajú z jedného tábora do druhého, ktorí podľa jazyka sú iní, než to ich tvár prezrádza. Takýchto ľudí som ja nikdy priateľom nebol, a preto som ani ich príklad nenasledoval a s dobrým svedomím ani ich nasledovať nemohol." Ľ Štúr

Presnešie povedané skutočného Slováka /tento pojem bol systematicky vytvorený Bernolákom a ďalšími pokračovateľmi aby pravým Uhrom = Hongroisom s lingula slavonicae ukradol pôvod/ Slováka teda možno zadefinovať ako Hongroisa s lingula slavonicae, zatiaľ čo Maďar je úplne iná kategória.

Slowák - je umelo vytvorený pojem pre domorodých Uhrov Hongroisov a Hungariánov s materinskou slovanskou rečou, teda slovenčinou, teda pre etnických slovanov žijúcich v Uhorsku.

Etnickí Slovania teda Uhri = Hongrois po francúzky, boli Bernolákom okradnutí o históriu tým, že Bernolák ich zmenil z Uhrov na Slowákov pričom slovo Uhor zostalo voľné pre Maďarov. Situácia je taká že skutoční Uhri sa dnes nazývajú Slowáci a Hungariánmi teda Uhrami sa nazývajú ľudia, ktorých jazyk nieje "lingula slavonicae."

_________________________________________________________________



O Tisovom „Nie“


„Bolo to okolo ôsmej, pred deviatou hodinou, 14. marca ráno. Dr. Martin Sokol, predseda snemu, ktorý patril medzi miernych, pýtal sa Tisu: A môžeme veriť Hitlerovi? Hovorili ste s ním, pozerali ste sa mu do očú, veď koľko ráz už Hitler nesplnil slovo. Tiso odpovedal: „Nejde tu o to, či verím Hitlerovi. Ja verím v Boha a vlastným očiam, veď vidíme, čo sa deje okolo nás. Vieme, že Maďari už dvadsať rokov získavali si, a to úspešne, priateľov v Anglicku, vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Poľsku a vravím: úspešne. Ale verím teraz, že Maďari sú pripravení. Hlásili nám naši spravodajcovia, naši na odtrhnutom území nás upozorňujú, čo sa tam deje. Vieme o nástupe maďarského vojska. Tomu musíme veriť. Teda nejde tu o vieru, o to, či verím Hitlerovi.“

No hneď o dva-tri dni po vyhlásení štátu začal sa nový boj. Vari ešte ťažší a nebezpečnejší než pred 14. marcom.

Zavolali nás – Tisu, Tuku, Ďurčanského, dezignovaného vyslanca Černáka a mňa – do Viedne, kde čakal Hitler. Privítal nás Gauleiter Viedne Bürckel. Mal nás pripraviť na ťažkú operáciu.

- Zmluva bude. Slovensko je zachránené, ale Ríša len vtedy môže prevziať garancie, keď bude mať hranice na západných Karpatoch, na čiare Baba (nad Pezinkom) – Jablunkov. Povedal to bezohľadne, ako hotovú vec.

Šťastie, že nebol diplomat, že nevedel narábať jemnými finesami diplomacie. Bol surovec, a to pomohlo.

Predseda vlády Tiso namiesto odpovede, ktorá mala byť kladnou, veď vtedy Hitler diktoval i veľmocenským vládam, zvrtol sa a žiadal svoj klobúk.

- Wo ist mein Hut?

Bürckel vypleštil oči, sčervenel a ziapal... Už ani neviem, čo vlastne povedal v svojom zúrení, že jeho misia stroskotala, ale náhle stíchol a začal prosiť veľmi úctivo, až podlízavo.

- Nono, veď ešte pôjdete na miestodržiteľstvo, potom možno až k Führerovi, tam sa rozhodne.

Viezli nás dlho, iste okľukami, aby sa Seiss-Inquart, ktorý bol lepším diplomatom, starým prešibaným advokátom, mal času dobre sa pripraviť, prijať nové inštrukcie k novej situácii a keď sme prišli, prijal nás veľmi úctivo.

- Tu sú páni generáli, oni majú vysvetliť, za akých podmienok môže Ríša zaručiť celistvosť, nedotknuteľnosť hraníc Slovenska.

Vo veľkých sálach starého paláca Habsburgovcov sa prechádzali a pofajčievali známi generáli.

- Na tejto mape vidíte, ako je nutné, aby hrebene karpatské na celom západnom úseku boli opevnené a držané nemeckou armádou. Inak nemožno bezpečne garantovať... A tak ďalej.

Na kobercoch pozdĺž sály ležali mapy. Na každej vynikala červená, akoby krvavá čiara, čo viedla od Pezinskej Baby hore na sever až po priesmyk Jablunkovský. „Baba - Jablunkov“, tak čudne zneli tieto slová v nemeckých ústach.

A Tiso zasa:

- Nie! To nemôžeme prijať. Nie. Ďalej trhať Slovensko? Nie!

A už podával ruky. I Tuka i Ďurčanský. Lúčili sme sa. Zúfalí, rozhorčení, sklamaní a oklamaní. Lebo o tejto čiare Baba – Jablunkov nebola reč. A nebude. S naším súhlasom nebude!

V tom volajú: „Počkajte! Čaká, pozýva vás Führer.“ Znova cesta okľukami. Vedeli sme, že miestodržiteľstvo nie je tak ďaleko od hotela Imperial, kde nás mal čakať Hitler, aby sme tam už dávno neboli.

Konečne!

Pred slávnym hotelom stojí stráž. Salutovanie. Vedú nás hore po schodoch na prvé poschodie, ktoré je rezervované Hitlerovi.

Vchádzame do veľkej miestnosti. Hneď pri dverách stojí Hitler, vedľa neho nejaký neznámy mladý muž a za Hitlerom tí istí generáli, s ktorými sme sa rozlúčili len toť pred chvíľou na miestodržiteľstve, s nimi je i Seiss-Inquart, viacerí ríšski ministri, ktorých sme vtedy ešte okrem Göringa nepoznali a obvyklá suita Hitlerova, pobočníci, tlmočníci, stenografi a tak ďalej.

Hitler nás posadil za veľký stôl. Vtedy som bol s Hitlerom prvý raz. Potom som bol zo sedem-osem ráz. Mal som byť dojatý, uveličený, šťastný. A ja, a nielen ja, my všetci sme zazerali bokom. Boli sme krajne roztrpčení a nedávali sme najavo nijaké city šťastia z takého v tom čase jedinečne slávneho stretnutia.

Začal – prirodzene – Hitler. Obligátne slová, ako to už býva na začiatkoch takýchto stretnutí. Odpovedal Tiso.

- Ďakujem, že ste nás prijali a ďakujem za všetko, čo ste pre Slovensko urobili. Ale...

- Aber!

Toto „aber“ nezabudnem nikdy. Už vyše štyridsať rokov tomu. A cvendží mi v ušiach, zvoní čistým striebrom. Predsedovi Tisovi – nie div – trasie sa hlas. Ďakuje. Ale vyhlasuje so smútkom, no i so skrývaným, ťažko premáhaným rozhorčením, jednako povinnou úctivosťou:

- Podmienku, ktorú nám predniesli u pána Brückla a u pána Seiss-Inquarta, prijať nemôžeme. Niet takej slovenskej vlády, ktorá by súhlasila s ďalším okypťovaním Slovenska. Všetko bolo márne…

Hitler prekvapený, akoby nič nechápal, počúva Tisu. Už keď vyslovil to „aber”, zastrihal ušami, neveriaco, nechápajúci sa pozeral tu na Tisu, tu na nás po jednom. Potom sa obrátil na svojich generálov. Aj tí boli od toho „aber” priam ohúrení.

Veď take niečo sa ešte nestalo.

Hitlerovi povedať aber alebo nein! Neslýchaná vec! „Ale”! Generáli sa tak trochu aj usmievali, zvedavejšie než dosiaľ a zrejme aj s neskrývanou úctou sa pozerali na Tisu.

Najmä Seiss-Inquart, videl som, so zjavnou žičlivosťou mi prikyvoval, v očiach nebolo hnevu, skôr chápanie osudovosti tejto chvíle a nášho ťažkého položenia. So Seyss-Inquartom som sa už dávno poznal. Pomáhal nám, dával informácie, rady, upravoval cesty už pred rokovaním slovensko-maďarským v Komárne. Od neho sme vedeli, čo sa chystá, čo je už-už rozhodnuté i v otázke Slovenska. Teraz som cítil: Seyss nám drží palce.

Hitler chcel odpovedať Tisovi a bola by to odpoveď veľmi zlá!

Bolo cítiť, že sa rozhoduje a bude to katastrofa. Tu sa ozve Tuka.

- Mein Führer!

Nahnevaní, prekvapení sa dívame na Tuku. Aký Mein? No, Tuka bol už známy touto frázou ešte z telegramu, ktorý poslal v januári zo zakladajúceho zhromaždenia Slovensko-nemeckej spoločnosti. I vtedy sme boli rozhorčení. Ja sám som mu vyčítal, že bez nášho vedomia nám takto kazí prácu a stavia nás do nemožného, až odporného svetla. Tuka sa usmieval i vtedy uspokojoval. Je tam toho! Ide o slovíčko, to uletí, dôležité je, aby nám pomohlo. Potom sa zabudne, ale to, čo ním dosiahneme, bude stáť za chvíľkovú zlú ozvenu. Iste aj teraz tak uvažoval. Začal po tom nešťastnom „mein”.

- Dovoľte, aby som pripojil malé vysvetlenie k tomu, čo tu povedal pán predseda a k tomu, čo nám bolo povedané. Všetko sa dá upraviť na obapolnú spokojnosť. Môžu byť rešpektované stanoviská pánov generálov, ale i naše stanovisko.

Tuka pomaly rozvinul svoje názory. Môže byť dohodnutá zmluva, ktorá bude pamätať na vojenské podmienky, no tak, že nebude dotknutá územná celistvosť Slovenska. Veď opevnenia, ak sa ukáže, kde a či budú potrebné, môžu byť postavené podľa plánov vašich, ale nami, bez narušenia celistvosti i suverenity nášho štátu. Führer už dokázal také veľké veci, ktoré sa sprvoti zdali byť neriešiteľnými. Tu trochu prehnane, mne sa zdalo, že až nechutne mastil pupok Hitlerovi, potom dokázal, že Slovensko, keď bude verné a z vďačnosti za pomoc, ktorá prišla v našej najvyššej núdzi, verné bude. Lenže! Len slobodné Slovensko môže byť verné. Rozhovoril sa: „Len slobodný národ môže byť verný.” Takto a podobne. Hitler sa pomaly uspokojil, začal sa tváriť veľkodušne, keď Tuka hovoril o veľkodušnosti, apelujúc na túto veľkodušnosť.

Mal som túto Tukovu „prednášku Hitlerovi” zapísanú, pri súdnom výsluchu som ešte podrobne vedel celé jej znenie. Teraz sa už nepamätám, ako ju zakončil. No viem, že to bolo patetické odvolanie sa na svoje väzenie, v ktorom sníval o budúcnosti, o slobode, o štátnej samostatnosti Slovenska. Trpel a je presvedčený, že netrpel márne.

Keď hovoril o dlhých rokoch svojho utrpenia vo väzení, Hitler položil svoju ruku na Tukovu.

- Ja gut! Wir werden sehen. No dobre. Uvidíme! Len čo moji generáli?

Generáli sa usmievali. Zdá sa, že prikyvovali. Veď oni najlepšie vedeli, že išlo iba o réžiu. Tie podmienky, tie karpatské hrebene, tá červená čiara od Baby po Jablunkov, to všetko nemuselo byť.

Po rokoch, po návštevách v hlavnom stane alebo u jednotlivých ministrov prišla reč i na túto udalosť. Nemýlil som sa, dobre som tušil, o čo vlastne išlo.

To Hitlerovo „uvidíme” tak pohlo Seyss-Inquarta, že sa nezdržal, nevedel sa zdržať, aby mi nestisol ruku. A keď sme už odchádzali, ešte vybehol za nami a idúcky po schodoch hovorí: Máte to vyhraté. Gratulujem. To „aber” bolo skvelé. A pán profesor? Hotová školská prednáška na univerzite pre diplomatov. Führer ešte nepovedal „uvidíme” o veci, ktorá už bola rozhodnutá. „Uvidíme” znamená toľko, že všetko zmeníme.

Tisove dvakrát „nie”, raz „aber”, ale i to hľadanie klobúka u surového nediplomatického Gauleitra prešlo do zásobarne bonmotov. Keď sa povedalo pri čiernej káve v berlínskom Adlone alebo Keiserhoffe „wo ist mein Hut”, znamenalo to, že si rozumieme, že poznáme všetky zákulisné tajnosti, ktorými sa „robili dejiny”.

http://www.cs-magazin.com/2003-03/view.php?article=articles/cs030306.htm

V dvojičkách boli výbušniny!
http://www.youtube.com/watch?v=TNBAMAgM3OA



Z londýnskeho rozhlasu sa každý večer šírili hrozby a plány na likvidáciu Slovákov. Každé benešovské vysielanie sa večer čo večer končilo výzvou: "Sázejte stromy v záhrádce, budou dobrý pro zrádce." Okrem fyzickej likvidácie Slovákov sa Beneš vyhrážal ich deportáciami na Sibír. Beneš plánoval prísť domov s obnovenou centralistickou Československou republikou. Hneď po prevrate mal byť na Slovensku guvernérom vyslanec Nemec, o autonómii, alebo o akých-takých právach Slovákov v novej ČSR, nepadlo ani slovo.



Keď prezident Tiso rečnil v ktorejsi dedine na Horehroní pri príležitosti elektrifikácie tejto obce, položil
nadšeným poslucháčom otázku: "Načo sme vám zaviedli elektrinu?" Odpoveď znela: "Aby sme v noci
nemuseli po staveniskách chodiť s lampášom v ruke." "A ešte načo?" - spýtal sa pán prezident. Ľudia
nevedeli čo odpovedať. vtedy im Dr. Tiso povedal: "Teraz si pokúpite rádiá, keď už máte elektrinu, a budete
každý večer počúvať Londýn, a dozviete sa, aké klamstvá a hlúposti vám Beneš rozpráva."
Londýn tak každý večer všetci slobodne počúvali.
V roku 1943, po bitke pri Stalingrade, Nemci začali ustupovať na celom fronte. V Rusku prišla taká
tuhá zima, aká nebola za posledných päťdesiat rokov (podobne ako za vpádu Napoleona, keď v Rusku
pomrzla francúzska armáda).
Preslávená nemecká tanková brigáda nemohla napredovať. Vtedy mi prišiel na um rozhovor s
prezidentom Dr. Tisom koncom roku 1941, keď som sa ho ustarostený opýtal:

--------------------------------------------------------------------------------------------
"Pán prezident, čo bude s nami, keď vyhrá vojnu Hitler?" Odpovedal mi:
"Ako kňaz verím v riadenie Božie. Boh nedovolí, aby vo svete vládol systém, ktorý je proti viere. Koľko kňazov i biskupov je už v nemeckých koncentračných táboroch.
Svet by riadila nemecká rasa, a my Slováci, Slovania, by sme boli v nevýhode. Nepasovali by sme do nemeckého 'lebensraum'. Možno by nás presídlili niekam do Ruska." "Pán prezident, a čo keď vojnu vyhrajú komunisti?" Prezident odvetil: " Boh nás neopustí a aj s boľševikmi raz urobí poriadok. Pevne v to verím."

--------------------------------------------------------------------------------------------
Za najrozumnejší sa považoval plán, v ktorom sa hovorilo, že na Slovensku treba bezpodmienečne
udržať poriadok a pokoj až do konca vojny. Dve slovenské divízie, ktorým velil aj u Nemcov dobre zapísaný
generál Malár (mal nemecké vyznamenanie železný kríž I. triedy), budú brániť karpatské priesmyky proti
Sovietom, a až keď sovietska armáda na víťaznom postupe dosiahne Krakov, slovenská armáda jej umožní
vstup na Slovensko, takže za niekoľko dní aj s pomocou obyvateľstva obsadia bez boja celé Slovensko. V
rozhodujúcej chvíli slovenská vláda na čele s prezidentom podá demisiu, "povstalci" zostavia novú 5
komunisticko-demokratickú vládu a život pôjde ďalej. Takýto plán schvaľovali najmä komunisti na čele s
Husákom, ktorý od samého začiatku odmietal Benešov čechoslovakizmus.
O tomto pláne písal v roku 1960 český komunista Václav Kopecký, ktorý sa o ňom dozvedel od
komunistu Schmidkeho a ten zas od Husáka. Darmo to historik Jablonický nazýva demagógiou a absurdnosťou.
Výška
180 cm
Váha
85 kg
Typ postavy
plnšia
Farba očí
hnedé
Farba vlasov
čierne, ani velmi nemam tazko povedat farbu asi cierna

Kultúra

Rád si pozriem filmy
vojnové, iné, z prvej SR
Rád si prečítam
iné, PRAVDA o ŠTEFÁNIKOVEJ VRAŽDE http://www.jarokrupa.sk/basne/39.htm, http://www.protiprudu.info/zahady_okolo_smrti.html http://www.ta3.com/sk/relacie/5_tema-dna/1666_zivot-a-smrt-milana-rastislava-stefanika
Rád počúvam hudbu
iné, METAL, ROCK, ĽUDOVKY, Klasiku /sem tam/

Životný štýl

Moje záľuby
iné, šprtanie sa v ľudských pohnútkach, genetické inžinierstvo, eugenika tučniakov, vatikánsky okultizmus, a s tým spojené sociofašistické hnutie za nastolenie neofeudalizmu, slovenské dialekty - nárečia, bojovník za /po?/uchovávanie tradícií. atď.
Športy, ktorým sa venujem
futbal
Mám rád zvieratá
iné, KAzdu nedelu mam pecene kurca