Pokec

Niečo o mne

mam strach,, mnoho veci si uvedomime až keď pride tá chvíľa keď strácame toho človeka, keď leží niekde ďaleko od nás a my nemôžeme za ním prísť ,navštíviť ho,povzbudiť... vtedy si uvedomíme, čo sme urobili, ako ho máme radi, teraz mám slzy na krajíčku, lebo presne to cítim,,cítim že strácam osobu ktorá, bola pri mne keď som to potrebovala.. wedela ma usmerniť,,a ja som za to len odvrávala, ,,ten pocit viny,, túžim jej povedať, prepáč mám ťa rada, ale mám strach,že jej to už nikdy povedať nebudem môcť, mám strach,že ju uvidím len v čiernych weciach ako leží na tom tvrdom dreve,pozerám si fotky ako ma držala na rukách keď som bola malá,ako sa smiala na oslave narodenín,,ale čo keď už toto wšetko nebudeme môcť spolu prežiť?môže už len dúfať, dúfať že bude wšetko znovu fajn,,MáM ťA RADA VEľMI....a preto dúfam, že sa nebudeš musieť pozerať z hora na tento svet...
.... prešiel mesiac, presne 29 dní a stalo sa to večer zazvonil telefon, a už sme vedeli čo sa deje,,nikdy nezabudnem na ten pohľad keď ťa dávali tam dole kde je stále chladno tam kde je stále tma, ale už s amáš fajn nič ta netrápi ale neprestaneš nikdy chýbať!nikdy!! no ostanes navždy v mojom srdci,,