Pokec

Niečo o mne

Africký expert – „Preboha, prosím zastavte pomoc!“

Ekonomický expert z Kene James Shikwati (35) hovorí, že pomoc pre Afriku robí viac škody ako úžitku. Dychtivý zástanca globalizácie v rozhovore pre SPIEGEL hovoril o katastrofálnych účinkoch Západnej rozvojovej politiky v Afrike, skorumpovaných vládcoch a o sklone k zveličovaniu problému s AIDS.




Spiegel: Pán Shikwati, samit G8 v Gleneagles je o posilnení rozvojovej pomoci pre Afriku...



Shikwati: ...preboha prosím, už to zastavte.



Spiegel: Zastaviť? Rozvinuté krajiny Západu chcú eliminovať hlad a chudobu.



Shikwati: Také zámery boli pre náš kontinent za posledných 40 rokov zničujúce. Ak rozvinuté národy skutočne chcú pomôcť Afričanom, mali by už konečne ukončiť túto príšernú pomoc. Krajiny, ktoré dostali najviac rozvojovej pomoci sú tiež tie, ktoré sú v najhoršom stave. Napriek miliardám, ktoré sa naliali do Afriky, kontinent zostáva chudobný.



Spiegel: Máte pre tento paradox nejaké vysvetlenie?



Shikwati: Za rozvojovú pomoc sa financuje obrovská byrokracia, povzbudzuje to ku korupcii a samoľúbosti, Afričania sú učení k žobraniu a k tomu, aby neboli nezávislí. Navyše rozvojová pomoc všade oslabuje miestne trhy a tlmí podnikateľského ducha, ktorého by sme tak zúfalo potrebovali. Napriek tomu, že to znie absurdne: rozvojová pomoc je jedným z dôvodov problémov Afriky. Ak by Západ zastavil tieto platby, bežní Afričania by si to ani nevšimli. Len úradníci by boli tvrdo zasiahnutí. Čo je dôvodom, prečo tvrdia, že by sa svet prestal otáčať bez tejto rozvojovej pomoci.

Spiegel: Dokonca aj v krajine ako je Keňa ľudia každoročne zomierajú od hladu. Niekto im musí pomôcť.



Shikwati: Ale musia to byť samotní Keňania, kto im pomôže. Keď je v oblasti Kene sucho, naši skorumpovaní politici inštinktívne volajú po väčšej pomoci. Toto volanie sa dostane k Svetovému Potravinovému Programu OSN - ktorý je masívnou agendou funkcionárov, ktorí sú v absurdnej situácii: na jednej strane sa zasvätili boju proti hladu, zatiaľ čo na druhej strane čelia nezamestnanosti, ak je hlad skutočne eliminovaný. Je len prirodzené, že ochotne prijmú prosbu o viac pomoci. A nie je nezvyčajné, že požiadajú o trochu viac peňazí, ako skutočne Africká vláda žiadala. Potom posunú žiadosť do svojej centrály a zanedlho je pár tisíc ton kukurice zaslaných do Afriky.



Spiegel: ...kukurica, ktorá pochádza hlavne od štedro dotovaných amerických a európskych farmárov.



Shikwati:... a v určitom bode táto kukurica skončí v prístave Mombasa. Časť kukurice často mieri priamo do rúk bezcharakterných politikov, ktorí ju posunú svojmu vlastnému kmeňu, aby podporili svoju volebnú kampaň. Ďalšia časť dodávky končí na čiernom trhu, kde je kukurica tlačená na extrémne nízke ceny. Miestni farmári môžu hneď odložiť motyky; nikto nemôže konkurovať Svetovému Potravinovému Programu OSN. A pretože farmári podľahnú pri tom, ako čelia takémuto tlaku, Keňa nebude mať žiadne rezervy, z ktorých by mohla čerpať ak by tam budúci rok prišlo k hladomoru. Je to jednoduchý, ale smrtiaci cyklus.



Spiegel: Ak by Svetový Potravinový Program neurobil nič, tak by ľudia zomierali od hladu.



Shikwati: To si nemyslím. V takom prípade by boli Keňania pre zmenu donútení k rozvinutiu obchodných vzťahov s Ugandou a Tanzániou a kúpiť si jedlo tam. Tento druh obchodu je potrebný pre Afriku. Prinútilo by nás to zlepšiť našu vlastnú infraštruktúru, zatiaľ čo by sme spravili naše národné hranice - mimochodom nakreslené Európanmi - priechodnejšie. Tiež by nás to prinútilo prijať zákony podporujúce trhovú ekonomiku.



Spiegel: Takže Afrika by vlastne dokázala vyriešiť tieto problémy sama ?



Shikwati: Samozrejme. Hlad by nemal byť problém vo väčšine krajín južne od Sahary. Navyše sú tam obrovské prírodné zdroje: ropa, zlato, diamanty. Afrika je vždy vykresľovaná ako kontinent utrpenia, ale väčšina čísiel je ohromne zveličovaná. V rozvinutých krajinách prevláda mienka, že Afrika by padla bez rozvojovej pomoci. Ale verte mi, Afrika existovala už predtým, ako ste vy, Európania prišli. A nedarilo sa nám zase až tak zle.



Spiegel: Ale v tom čase neexistoval AIDS.



Shikwati: Ak by mal človek veriť hrôzostrašným štatistikám, tak by už dnes vlastne mali byť všetci Keňania mŕtvi. Ale teraz sa všade vykonávajú testy a ukazuje sa, že čísla boli hrozne prehnané. Nie sú to tri milióny Keňanov, ktorí by mali byť nakazení. Zrazu je to už len jeden milión. Malária je rovnako veľkým problémom, ale ľudia o tom hovoria len vzácne.

Spiegel: A prečo je to tak?

Shikwati: AIDS je veľký biznis, možno najväčší biznis Afriky. Nie je tu nič iné, čo by dokázalo pritiahnuť toľko peňažnej pomoci, ako šokujúce čísla týkajúce sa AIDS. AIDS tu je politickou chorobou a mali by sme byť veľmi skeptickí.



Spiegel: Američania a Európania zmrazili skôr prisľúbené financie do Kene. Hovoria, že krajina je príliš skorumpovaná.



Shikwati: Avšak obávam sa, že peniaze budú zanedlho prevedené. Koniec koncov, niekde musia ísť. Nanešťastie, proti zničujúcej túžbe Európanov robiť dobro sa už nie je možné brániť rozumom. Nedáva to vôbec žiadny zmysel, že hneď, ako bola vláda v Keni zvolená - vodcovstvo, ktoré ukončilo diktatúru Daniela arap Mois - kohútiky boli zrazu otvorené a prúdy peňazí sa naliali do krajiny.



Spiegel: Taká pomoc je ale zvyčajne určená pre špecifický účel.



Shikwati: To nič nemení. Milióny dolárov určených pre boj proti AIDS sú stále schované na bankových účtoch banky Kene a neboli minuté. Naši politici boli zaplavení peniazmi a snažili sa vysať čo najviac, ako to bolo možné. Zosnulý tyran Stredoafrickej republiky Jean Bedel Bokassa to cynicky zhrnul takto: Francúzska vláda platí za všetko v tejto krajine. Požiadame Francúzov o peniaze. Dostaneme ich, a potom ich premrháme.



Spiegel: Na Západe je veľa súcitných občanov, ktorí chcú pomôcť Afrike. Každý rok darujú peniaze a zabalia ich staré šaty do vriec...



Shikwati: ... a zaplavia naše trhy s týmito vecami. Môžeme si kúpiť darované šaty lacno na takzvaných Mitumba trhoch. Sú tu niektorí Nemci, ktorí minú pár dolárov na použité Bayern Mníchov alebo Werder Bremen tričká, teda inak povedané, šaty, ktoré poslali nemecké deti do Afriky z dobrého dôvodu. Keď kúpia tieto tričká, vydražia ich na eBay a pošlú ich naspäť do Nemecka - za trojnásobnú cenu. To je šialenstvo...



Spiegel: ...a dúfajme výnimka.



Shikwati: Prečo dostávame tieto kopce šiat? Nikto tu nemrzne. Namiesto toho naši krajčíri strácajú živobytie. Sú v rovnakej situácii ako naši farmári. Nikto vo svete nízkych miezd v Afrike nemôže byť dostatočne efektívny na to, aby stačil dotovaným výrobkom. V roku 1997 bolo v textilnom priemysle Nigérie zamestnaných 137 000 pracovníkov. V roku 2003 toto číslo spadlo na 57 000. Výsledky sú rovnaké vo všetkých oblastiach, kde sa stretáva zdrvujúca snaha pomôcť s krehkými africkými trhmi.



Spiegel: Po druhej svetovej vojne sa Nemecko dokázalo postaviť na vlastné nohy vďaka tomu, že Američania naliali do našej krajiny peniaze cez Maršalov plán. Nemohlo by byť toto hodnotené ako úspešná rozvojová pomoc?



Shikwati: V prípade Nemecka bola opravená infraštruktúra, ktorá bola zničená. Napriek ekonomickej kríze vo Weimarskej republike bolo Nemecko pred vojnou vysoko rozvinutou krajinou. Škody, ktoré v Thajsku spôsobili tsunami tiež môžu byť opravené s trochou peňazí a pomocou na opravu. Ale Afrika musí spraviť sama svoje prvé kroky k modernosti. Musí prísť k zmene v mentalite. Musíme prestať vnímať samých seba ako žobrákov. V týchto dňoch sa Afričania sami považujú za obete. Na druhej strane, nikto si skutočne nedokáže predstaviť Afričana ako biznismena. Pre to, aby sme zmenili súčasnú situáciu, pomohlo by, keby sa stiahnu organizácie, ktoré nám poskytujú pomoc.

Spiegel: Ak by to spravili, hneď by sa stratilo veľa pracovných miest...



Shikwati: ...pracovných miest, ktoré boli v prvom rade vytvorené umelo a deformujú realitu. Pracovné miesta spojené so zahraničnou pomocou sú samozrejme dosť populárne a môžu byť veľmi vyberaví pri hľadaní najlepších ľudí. Keď organizácia pre zahraničnú pomoc hľadá šoféra, desiatky sa uchádzajú o prácu. A pretože je neakceptovateľné, aby šofér pracovníka zahraničnej pomoci hovoril vlastným kmeňovým jazykom, je potrebný žiadateľ, ktorý rozpráva plynule po anglicky - a ktorý sa tiež vie dobre správať. Takže to skončí tak, že nejaký africký biochemik vozí po okolí pracovníka zahraničnej pomoci pri distribúcii európskeho jedla, ktoré oberá miestnych farmárov o ich pracovné miesta. To je jednoducho šialené!



Spiegel: Nemecká vláda sa pýši tým, že dôkladne monitoruje prijímateľov pomoci zo svojich fondov.



Shikwati: A aký je výsledok? Katastrofa. Nemecká vláda hodila peniaze priamo prezidentovi Rwandy Paulovi Kagame. Toto je muž, ktorý má na svedomí milióny ľudí - ľudí, ktorých zabila jeho armáda v susednej krajine Kongo.



Spiegel: Čo majú Nemci spraviť?

Shikwati: Ak skutočne chcú bojovať s chudobou, mali by úplne zastaviť rozvojovú pomoc a dať Afrike možnosť zabezpečiť si vlastné prežitie. V súčasnosti je Afrika ako dieťa, ktoré hneď plače za opatrovateľkou, keď sa niečo stane. Afrika by mala stáť na vlastných nohách.





"Zahraničná pomoc je presun peňazí od chudobných ľudí bohatých krajín k bohatým ľuďom chudobných krajín."






M.Lasica (autorstvo je neoverené)

Realita súčasnosti ...

Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala luxusnou lahôdkou.
Kuracie zadky, ktoré sme hádzali psom sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkmi ako delikatesa.

Kvalitnú vodu z vodovodu, sme vymenili za sladké presýtené žbrndy. Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť, protože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete, a to kamkoľvek!

Všetko, čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu-tradíciu, sme vlastne vymenili za drahé šmejdy v načačkanom obale.

Sú tu aj dobré veci.

Lenže, čím ďalej tým je ich menej a treba ich poriadne dlho hľadať. Hľadať, premýšľať, čítať nečitateľné návody a obsahy, ktoré nemáme šancu vidieť, ak sme si nepribalili lupu.
Ulice sa nám zaplnili Bratislavčanmi z Číny, Thajwanu či Vietnamu.

Cez reklamy si nevidíme špičku nosa. Chodníky a prechody sú plné stojacich áut.

Exekútor dopisuje adresu a správca domu hádže do schránky vyúčtovanie s tučným nedoplatkom. Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC a stále nám niečo chýba.


Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznať sa v nich, je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané a to všetko pre našu "bezpečnosť."Každá správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom.

Kedykoľvek sa dá vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité použitie proti nám.
Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k trestným činom o akých som nemal v minulosti ani potuchy.

Drogy, prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy, sa stali bežným sprievodným javom tejto "slobodnej" doby. Zbavujeme sa vlastnej identity, pretože súhlasíme so všetkým, čo po nás rôzne inštitúcie, ako banky, mobilní operátori a pod., požadujú.

Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite na ulici nenarodil.

Môžeme vidieť žobrákov, ako im trčia nohy z kontajnera,aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou webovou stránkou, lekárom a kaderníkom.
Môžeme sledovať zložité operácie svojich psích miláčikov priamo na internete.
A ak sa nám náhodou náš drahý psík stratí, okamžite sa oho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou.

Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame sa číslom daňového úradu či sociálnej poisťovne. Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie ? Hrôza, čo sa tu udialo za tých dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon před šedinami.

Nepoznáme suseda, nevieme aký plat má vlastná žena či muž. Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu ak nechceme mať problémy s úradmi. Sledujeme stupídne, nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televizne stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne vyžitie určitej skupine
nevedomých a možno aj nevidomých ľudí.

Ale čo ta druhá polovica? Nemá šancu fungovať dôstojne, bez toho aby jej boli podsúvané podobné
stupídnosti? Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do riti aj s posmešným komentárom. Nádhera a vďaka, za ten kultúrny a hodnotný zážitok, ktorý nám za
lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom, niektoré televízie.Nehovoriac, aké celebrity tam má možnosť človek vidieť .

Kde že by mali na nich takí umelci, ako p. Króner, Dibarbora, Huba. atp., čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký-umelecký výkon, aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok. Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením žili celý svoj život. Žili pre umenie a srdcom umenie tvorili.


Kupujeme cigarety, ktoré nám zakázali fajčiť tam, kde sa fajčiť vždy mohli. Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej predanej krabičky nám jednu-dve vytiahnu už ešte pred predajom.
K lekárke chodíme s platobnou kartou, alebo s peňaženkou v ruke. Bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o živote a druhý hľadí do počítača. Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s našim ozajstným čudským vnútrom a presvedčením nič spoločného. Letákmi, ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre nás neprosia, aby sme nakúpili len u nich. Keď sme však zaplatili, "u nich", nestačíme sa diviť jako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky.
Hneď je jasné kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila.


Môžeme povedať svoj názor. Slobodne, demokraticky sa aj vyjadriť. No, k čomu to je, keď to nie je nič platné! Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. Je len pár jedincov, ktorým je to jedno a tí žijú aj tak mimo nás a v anonymite. Nie som sám, komu to všetko už začalo vadiť. Niekde sa stala chyba-veľká chyba, ktorej náprava bude trvať veľmi dlho.

Svet ochorel a mi v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním! Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia, nie je o nič lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresii, samovrážd, nastartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď to už prestaneme zvládať. A čo ďalej?
Mám dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného. Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám jako pre nás.



Je tak oklieštená zákonmi a právami tých druhých, že je v podstate otvorem neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia mi pripadá jako aura. Kdesi je, ale nevidím ju. Je mimo mňa.

Želám si stretnúť človeka - priateľa. Chcem sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu. Chcem mať okolo seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy. Chcem stretnúť kamaráta, ktorého prvá otázka nebude smerovať k materiálnym veciam, ale opýta sa ma : Ako sa máš?
Ako žiješ? Zájdeme si spolu niekam sadnúť? Kamaráta ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a nebude musieť odísť. "Vieš, tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by som to nezobral,
mohlo by ma to stáť prácu."

Ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto novodobého, demokraticky pokazeného sveta. Nehovorím o novembri, ten prísť musel, ale o tom, čo všetko sem s novembrom vkĺzlo.



Ďalšieho pokusu, ktorý príde , keď sa to už celé nebude dať udržať, sa chvála Bohu nedožijem.
Hoci rád by som sa toho dožil - možno.

Dokedy bude človek hľadať svoje miesto? Neposielaj 10x, radšej 10x prečítaj !!! alebo aj pošli.
Na šťastie, ja ešte zopár priateľov mám ...

Prajem im zdravie , pohodu, šťastie a veľa lásky!!!

Milan Lasica