Pokec

Niečo o mne

Rozkos sa meni v bolest.Ked pozname odpoved a konecne sa poucime a do mozgu sa vypali poznanie ze laska je ľudsky cit.Myslienky sú ako losos plávajúci proti prúdu v slzach nasej zrady.Plava s prúdom, ktory je silnejsi nez zmätok nasich emócii a chaosu vzniknutého Amorovym sipom, ktory sme vytrhli z tela zachvateneho chorobou lasky.Odlucenie neni take zle ako vzdialenost ktora medzi nami je.Moju myseľ uz neovládajú demoni, ktori sleduju nase zotročenie a nase klamstva ktorych korene sú hlboko zakorenené v tom, čo sme kedysi mali spolocne . Dovoľuju, aby nasa viera z nas vytryskla ako mohutna rieka, ktora spláchne obraz nasej spolocnej budúcnosti tak divoko a brutalne, ako ked vytrhnu dieta z matkinej naruce.To čo zostava je temnota a ja nechcem, aby ma pohltila.Moje osamelost je ako nocny vzduch, ktory je viditelny, citim jeho chlad a nepohodu.Ano, môžem spravit vsetko znova, mohol by som byt zase vo svojej kozi, odísť a nechať lasku zomriet, ale nie, nie ja to neurobim.Nie, nie, to nie, zostanem tu , aby moja laska povstala, pretoze som spoznal jej najtemnejšiu formu a jej zrady.Je nakoniec sladka a nadherna.Cez to vsetko.