Pokec

Niečo o mne

Zuzana Cingeľová Tehelna 9 , 045 01 Moldava nad Bodvou


NA SLOVENSKU ĽUDIA MAJÚ STRACH



Dlhodobo sa zaoberám s problémami občanov Slovenskej republiky.

Ľudia začali sami seba zaraďovať do rôznych skupín.

Nebolo to pred rokom 1989 tak.


Od roku 1989 si mysleli, že demokracia je o tom že majú byť mocní a bezbranní ľudia.

Žiaľ, je to na Slovensku tak.

Nie je pravda ,že zákony to povoľujú. Pravda je taká, že zákony neplatia na každého občana rovnako.

Mám s týmto fenoménom osobné skúsenosti. Pokúsim to v krátkosti napísať.

Pracovala som v spoločnosti U.S.Steel Košice ,ako žeriavnička. Neverila som vrcholovému manažmentu, že ma právo mučiť zamestnancov. Zákony Slovenskej republiky jednoznačne to vylučujú. No pravda je taká, že zákony na Slovensku neplatia. Podala som trestné oznámenie, že boli zmanipulované merania o zdraviu škodlivých faktorov na úkor zamestnancov tejto spoločnosti. Moje podanie sa potvrdilo. No na základe vyjadrenia štátnych organov, je to podľa zákona Slovenskej republiky. Spoločnosť U.S.Steel, neporušil zákon.

Vedome vypúšťanie amoniaku na zamestnancov je takisto podľa vyjadrenia štátnych organov v súlade so zákonom Slovenska. Ja som tomu nechcela veriť. Po podaní trestného oznámenia som bola fyzicky napadnutá . Ležala som na ARE v nemocnici Košice-Šaca.Napriek tejto skutočnosti, som bola evidovaná, ako prítomná v zamestnaní. To znamená, že som bola na dvoch miestach súčasne. Spoločnosť U.S.Steel nič neporušil. To ja som zodpovedná za tento právny stav. Následne o 40.dní PN následkom tomto útoku na moju osobu, som opätovne nastúpila do zamestnania.

Vtedy už verejne prenasledovali aj môjho brata, Juraja Méroho. Mňa začali prenasledovať takisto verejne. Ako príklad ,vypínali mi klimatiku, musela som pracovať v kabíne žeriava, kde bolo50-60 stupňov tepla. Údajne podľa platnej legislatívy Slovenskej republiky.

Majster Danko Gabriel mi oznámil, že ma môžu kedykoľvek zabiť. Neverila som tomu. Písala som na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky ako aj na všetky štátne organy . Prosila som pomoc.

Štátne organy sa na mňa vykašlali. Všetci sám seba zbavili od zodpovednosti a posúvali moje oznámenie po úradoch. Ja som čakala na pomoc ,no zákon Slovenskej republiky údajne v takejto situácii nemá právo vstúpiť do diania o zastavenie násilia.

Bála som sa. Veľmi. Ešte ten strašný pocit bezmocnosti ,v rukách pánov do dnes dobre pamätám.

Po písomnej odpovedí PETA SCOTA /manažment U.S.Steel/,ktorý mi oficiálne oznámil, že tak jednajú v tejto spoločnosti s každým jedným zamestnancom, som nevedela ako ďalej. Vedela som, že ma nikto neochráni. Zlíhali všetky moje pokusy zastaviť násilie. Vedela som, že právo zabiť majú v tejto spoločnosti. Všetko sa ututlá pomocou štátnych organov.


Tak som vymyslela, že na zastavenie tohto právneho stavu, vyhlásim HLADOVKU.

Počas tejto hladovky, páni verejne ma začali mučiť.

Pred súdom Slovenskej republiky o týchto svojich aktivitách svedkovia rozprávali ako o zahrane môjho života a majetku spoločnosti.

Každý sa bál.

Tento príbeh nekončil do dneska. Dňa 26.2.2009 vynesie súd Slovenskej republiky Rozsudok vo veci okamžitého skončenia pracovného pomeru. V porušovaní ľudských práv súd bude pokračovať
Strach sa vyvoláva vedome.


Na základe dokumentu z dňa 19.12.2007 Úrad vlády Slovenskej republiky-Sekcia ľudských práv 712/2007/OĽPM do dnešného dňa nikto nemá právo zastaviť násilie voči mne a mne blízkých občanou.Dokumenty sa presúvajú ,alebo sa strácaju na štátných úradoch.V mene Slovenskej republiky nikto neporušuje zákon.







Zuzana Cingeľová
SOM ZVEDAVÁ NA VÁŠ NÁZOR
ĎAKUJEM