Pokec

Niečo o mne

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil s nemocou. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky. Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho rokoch...
Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nepozeral sa po ničom inom iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa: „Môžem Vám nejako pomôcť?“ V priebehu toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev aký kedy vo svojom živote videl. Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal: „Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD.“ Bez premyslenia zobral prvé CD aké mal po ruke. „Chceš ho zabaliť?“ dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal: „áno.“ A ona mu išla CD zabaliť, keď mu ho podala rozlúčili sa a odišiel
Od toho dna, navštevoval, tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu stále jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do zásuvky. Príliš sa hanbil, aby ju niekde pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to. Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy dostal ho zabalene. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchle jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von.
„...Crrr“ !!!
Matka zobrala slúchadlo: "Áno?", bola to ona, pýtala sa na neho, matka úplne zničená
začala plakať a povedala:
„Ty to nevieš? ... Včera zomrel.“
Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa v slúchadle ozýval...
Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila zásuvku a na jej prekvapenie zbadala tam hŕbu zabalených CD. Jedno z ich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísane: „Ahoj!!!, si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ...Sofia.“
S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho CD vypadol papierik, a na všetkých stalo to iste...
Takýto je život... Nečakaj príliš dlho kým niekomu povieš, čo cítiš! Povedz to ešte dnes!!
Zajtra už môže byť neskoro...
.............................................................................................................................Dvaja vážne chorí muži ležali v nemocničnej izbe. Jeden z nich mal dovolené posadiť sa na 1 hodinu, aby sa mu z pľúc dostala tekutina. Jeho posteľ bola pristavená pri jedinom okne v miestnosti. Druhý muž nemal toľké šťastie, musel celý deň ležať.
Títo dvaja muži viedli medzi sebou dlhé rozhovory, rozprávali sa o svojich manželkách, rodinách, domovoch, prácach a o svojich záľubách. Každý večer, keď sa muž musel posadiť kvôli tekutine v pľúcach, opisoval, aký je ten svet za oknom krásny.
Muž na druhej posteli žil iba pre túto hodinu. Hodinu, kedy sa jeho svet mohol obohatiť o farby a udalosti, ktoré sa udiali tam vonku. Podľa pacientovho rozprávania sa za oknom rozprestieral krásny park plný zelene s malým jazierkom. Deti si na ňom púšťali svoje loďky, milenci sa pri ňom prechádzali a v diaľave sa rozprestieral výhľad na celé mesto. Ako to tak všetko popisoval muž hľadiaci spoza okna, druhý pacient iba zavrel oči a všetku túto scenériu si predstavoval vo svojej mysli.
Jedného teplého popoludnia mu opisoval, ako je spoza okna vidieť majestátny zástup ľudí v rôznych maskách dopĺňaných hudobnou skupinou. Aj keď nemohol počuť hudbu, ktorú hrala kapela, vedel si to všetko živo predstaviť. Z ničoho nič sa mu do hlavy priplietla zradná myšlienka. Prečo by on chudák mal trpieť, celý deň ležať na posteli, keď ten druhý pacient sa môže kochať neskutočným výhľadom. Nezdalo sa mu to fér. Rýchlo túto myšlienku potlačil a cítil sa zahanbene. Ako však dni plynuli, nemohol viac znášať túto nespravodlivosť a jeho myseľ opantala zlosť a nenávisť. Nemohol spávať. Celý jeho život sa točil iba okolo toho okna.
Raz v noci, ako tak ležal v posteli, sa začal muž pri okne dusiť. Dusil sa kvôli tekutine vo svojich pľúcach, bojoval zo všetkých síl a snažil sa privolať pomoc. On však iba ticho počúval, nepohol sa a ani sa nenamáhal stlačiť tlačítko, ktoré by privolalo sestru. Netrvalo to ani 5 minút a dusenie ustalo, zavládlo hrobové ticho.
Nasledujúce ráno našla sestrička telo muža, ktorý sa ešte včera mohol kochať výhľadom zo svojho okna. Zavolala kolegov, ktorí telo bez starostí odpratali. Hneď, ako to bolo možné, sa muž spýtal, či by si mohol vziať jeho miesto pri okne. Sestrička jeho želaniu vyhovela, postarala sa oňho a nechala ho osamote.
S veľkou námahou sa muž oprel o lakeť a pozrel sa z okna. Konečne si bude môcť aj on vychutnať ten krásny pohľad z okna. Posadil sa, otvoril oči, a jediné, čo mohol vidieť bola betónová stena oproti.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
PROSÍM NEPOSIELAJTE MY REŤAZOVÉ HOVADINY ĎAKUJEM !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!