Náš život sa zmenil v máji roku 2012, prihlásil som sa na pokec, že čo je nové. Klikol som na používateľov, že si pozriem, ktoré dievčatá sú online. Mal som akurát po maturitách, nástup na výšku ešte ďaleko, tak si vravím, prečo si deň nezlepšiť kávou s nejakým príjemným dievčaťom. Tak som napísal jednej z nich. Na moje prekvapenie odpísala a vravím si, že ju skúsim pozvať von. Zistili sme, že bývame 500 metrov od seba. Tak sme sa stretli, kecali sme tak dve hodiny a išli každý domov s tým, že sa ešte uvidíme. Snažili sme sa o rande také dva týždne, ale neúspešne. Vždy mal niekto niečo iné. Ja som bol trpezlivý, ale s Luckinho písania som vydedukoval, že sa niečo deje, bola odmeraná. A keď som sa jej spýtal, čo sa deje, tak mi napísala, že si už nechce so mnou písať a nie som jej typ. Tak som jej názor akceptoval a už sme si nepísali. Takto to trvalo rok, niekedy sme sa aj stretli vonku, ale tvárili sme sa, že sa nepoznáme. Stále som na ňu myslel, čo môže robiť, ako sa má. V júly 2013 som len tak pre vyskúšanie klikal na stretká, a vyhodilo mi aj Lucku, tak si vravím, že skúsim kliknúť, a vyhodilo mi zhodu. Tak som jej napísal, že čo to. Napísala mi, že vtedy pred rokom nebola pripravená na niečo viac ako kamarátstvo a vedela, že ja budem chcieť niečo viac, a že ju to mrzí. Tak som neváhal a pozval ju von. Už som si povedal, že ju nesmiem nechať odísť a tak sme sa dali dokopy v ten večer a sme spolu doteraz krásnych 22 mesiacov a je to najlepšie, čo ma stretlo. Milujeme sa jak kone.

Ako mi zmenil pokec život? ... Povedala by som, že od základov. Pred skoro rokom som mala šťastný vzťah s chlapom, ktorý bol pre mňa dokonalý, nič by som na ňom nemenila, až kým nevyšlo na povrch pár vecí, o ktorých sa mi snáď ani v tom najhoršom sne nesnívalo. Po roku a skoro 5 mesiacoch som sa dozvedela, že môj milovaný a dokonalý chlap, nie je až tak dokonalý, ako som si myslela. To, že mi klamal snáď vo všetkom nebolo dosť, preto sa musel vláčiť a spávať s inými. Bol to pre mňa šok, ale bola som ochotná mu odpustiť. Lenže to som ešte nevedela, ako o mne rozpráva. Urobil zo mňa hádam tú poslednú chuderu a šlapku, ktorú mal údajne len na potešenie. To snáď už bola posledná kvapka v poriadne silnej šálky kávy. Bol to zlomový okamih, ktorý mi pomohol zmeniť názor naňho a rýchlejšie sa zo všetkého, čo sa stalo dostať. Deň na to mi napísal pre mňa úplne nezaujímavý človek. Ja ako osoba som si predstavovala svojho vysnívaného chalana ako modrookeho blonďáka, futbalistu, ... no proste predstavy ďaleko vo hviezdach. A tento doslova, že pán (keďže vtedy ešte 18 ročná sopla a on 29 ročný chlap) nespĺňal hádam ani jednu z mojich požiadaviek, teda áno :D mal modré oči. Ale tak odpísala som a začali sme si písať, čo dospelo k tomu, že sme sa asi na druhý deň stretli. Nemala som to nikdy vo zvyku sa tak rýchlo stretnúť s niekým, nie to ešte s chlapom o 11 rokov starším odo mňa. Do teraz si pamätám ten deň. Bol to 6. apríl 2014, myslím že asi najkrajší deň môjho života. :) ... Mali sme sa stretnúť u mňa v dedine na mieste pri vodopáde, pravdaže sme to obaja pochopili inak, keďže on bol z LM, preto hneď prišlo k nedorozumeniu, keď on čakal hádam 20m odtiaľ, kde som stála ja, no nakoniec sa našťastie spamätal a prišiel zo slovami "ty si Lenka?". No a to mi stačilo na to, aby som vedela, že on je ten, ktorý stojí snáď za všetko. Strávili sme spolu jednu prechádzku po Lúčkach, počas ktorej som sa niekoľko krát strápnila, keďže som bola z neho tak unesená, že som si viac menej ani neuvedomovala o čom rozprávam. Nakoniec sme sa rozlúčili, ešte v ten večer sme si písali, pravdaže už nie tak ako pred tým. Chalan už odpisoval pomalšie (vraj si kuká videá a nemá čas), proste mal zakaždým nejakú výhovorku, no mne už bolo jasné, že zjavne som nezanechala naňho taký dojem ako on zanechal na mne. Takto prešiel týždeň a znova prišla nedeľa, kedy som v kútiku duše dúfala, že mi oznámi aj napriek všetkému, že má záujem o ďalšie stretnutie, no pravdaže prišla ďalšia z jeho lacných vyhovoriek, vraj ma veľkú vyrážku, že nepríde. No cítila som sa ako debil. Takto prešiel ďalší týžden, znova nedeľa, kedy navrhol, že by sme mohli výjsť von. Sama som neverila tomu, čo vidím, preto som neváhala ani sekundu a dohovorila si s ním ďalšie stretnutie. Tentoraz sme šli do RK, kde sme sa znovu šli prejsť. Záááás som točila nezmysly, ale aspoň som ho videla smiať sa. No to som ešte nevedela, že ho viac menej vidím posledný krát na dlhšiu dobu. Odviezol ma domov, rozlúčili sme sa no a pár dní na to prišiel šok. Prišla mi dlhá správa, že sa nemám hnevať, ale vraj medzi nami nepreskočila iskra, vraj nefunguje chémia a podobné veci. Ako možno som s ním strávila pár hodín/dní na pokeci a dva dni v reálnom živote, ale aj tak po tých dvoch dňoch pre mňa znamenal viac, než ktokoľvek iný. Ale chápala som jeho rozhodnutie a dala mu pokoj. Dva mesiace bolo ticho, ani sa neozval ani bú ani mú. Mala som narodeniny, ani nenapísal, nezavolal, nič. Po dvoch mesiach som zostala v šoku, keď som si našla od neho správu. Vraj, či by sme nezašli na kofolu. Pravdaže ja urazená som všetko odmietala, keďže ako tak som bola s tým zmierená, že ho mať nikdy nebudem, preto som nechcela znovu spadnúť tam, kde som bola pred pár mesiacmi. No ale jedného dňa som bola sama doma a znovu mi behal po rozume, preto som si povedala, že ak ho mať nemôžem, tak ho chcem mať aspoň za kamaráta a nestratiť ho úplne. Preto som sa mu ozvala, či by nemal záujem si ku mne prísť zahrať PS3, aspoň sa nám minie čas. Neodmietol. Prišiel a po 2 mesiacoch sme sa bavili, ako keby sme deň pred tým boli von. Bola som šťastná, že ho vidím, že som s ním. Nechcel odo mňa ani odísť, proste dokonalý večer. No a po tomto večeri sa to všetko rozbehlo, prišli prázdniny a chodili sme po výletoch a trávili spolu čoraz viac času, zaľúbila som sa. Lenže takto sa to vlieklo niekoľko mesiacov a mne to prerastalo cez hlavu, nevedela som na čom som, trávil so mnou veľa času, ako keby niečo so mnou chcel, pritom tvrdil, že som len kamoska. Bolo to strašné, nezvládala som to. Nakoniec sa mi vyjadril, že ma ľúbiť nedokáže. To bolo pre mňa dostatočné gesto na to, aby som pochopila, že je zas všetko stratené. Preto som začala hľadať prácu v zahranici v nádeji, že ak odídem, že sa zbavím toho neznesiteľného pocitu odmietnutia. Nakoniec sa mi podarilo si nájst prácu v Holandsku, veľmi dobre vedel, že čo chvíľu odídem, no aj napriek tomu odisiel do Chorvátska na dovolenku. Neviem, čo by robil, keby som odišla vtedy, keď bol on odcestovaný. Našťastie som mala odchod deň po tom, ako sa on vrátil ... prišiel za mnou v deň odchodu, kedy sme nestrávili spolu veľmi veľa času, keďže sa vyskytli problémy a musela som odisť o pár hodin skôr, ale pre mňa bolo podstatné, že som s ním bola, dala som mu darček na pamiatku, on mne a zo slzami v očiach som mu povedala, že ho ľúbim a odišla. Ešte som dostala pusu na líce a to bolo všetko. Odišla som. Počas pobytu v Holandsku nebolo dňa, kedy sme si nepísali, nedalo sa naňho zabudnúť, moje city boli k nemu strašne silné na to, aby som tam dokázala byť s iným alebo proste len tak zabudnúť. Po 2 mesiacoch som sa vrátila na týždeň domov, ktorý som strávila s ním. Krásny týždeň, fakt sa mi venoval ako len mohol. No lenže zas prišiel deň odchodu, no lenže tento sa líšil tým, že pri rozlúčení som dostala tentoraz už normálnu pusu. Bolo to z jeho strany strašne hanblivé, ale pre mňa o to krajšie. Znovu som mu povedala, že ho ľúbim, no odpovede som sa nedockala. Znovu som odišla. Inernet bol jediným našim kontaktom. Lenže už som si povedala, nech sa spamätám, že takto to fungovať predsa nemôže, že budem od neho závyslá. Prestala som chodiť na internet, nie úplne, ale obmedzila som ho, čo sa zjavne pánovi nepáčilo a prinútilo ho to o mne rozmýšľať. Po pár dňoch som si našla od neho prvú sms, ako mu chýbam. Takto sa to zacalo opakovať a chodilo mi čoraz viac sms, čo on nikdy sms neposielal. Nakoniec som si našla od neho správu na internete, vraj si všetko uvedomil a že ma ľúbi a mám mu odpustiť všetko, čo mi spôsobil. Vtedy som mala sto chutí sa pobaliť a odísť, proste deň, na ktorý som čakala niekoľko mesiacov. To bol vtedy november. Takto sme prežili ešte 2 mesiace v neustálom kontakte a nakoniec 11. 1. 2015 som sa vrátila na Slovensko. Ešte v ten deň prišiel za mnou s kyticou ruží a privýtal ma so slovami Ľúbim ťa ... po všetkých tých mesiacoch trápenia sa som sa dočkala :) .. Teraz sme už spolu pár mesiacov a nemenila by som ani jeden deň. Neľutujem to, že som naňho tak dlho čakala a nedokázala s iným byť ... Trpezlivosť ruže prináša a sny sa plnia. :) A myslím, že teraz preživam najkrajšie obdobie nášho života vďaka pokecu. :) ... Nikdy sa nevzdávaj.

Dobrý deň, neviem asi sám presne, či chcem, lebo je to príliš osobné pokiaľ ide o to, ako zmenil pokec môj život, ale zmenil.
Celý život ... teda ako je internet, som sa smial ľuďom, ako niekto môže isť na rande, ktoré si dohodol cez pokec alebo iné sociálne site a nakoniec ma pohltil.
Kde začať? Ale asi na začiatku. U mňa to bol začiatok konca. Mal som vzťah skoro 4r. a jeho výsledok je krásne dievčatko. Je to moja dcérka Michaela, s ktorou bohužial nie som a bolí to, keď na ňu myslím, lebo jej mama začala pracovať, keď Miška mala 8 mesiačikov. Ja som mal v tej dobe 2 práce, ale nechcela už byť doma, potrebovala zmenu a ja som to chápal. Robila každý 4-tý deň a to 24-ku. Mne sa dalo v prácach prispôsobiť a to tak, že som mal voľno vtedy, keď ona pracovala a ja som bol s Miškou. Po čase sa mi ju podarilo presvedčiť, aby sme odišli od jej rodičov a boli ako rodina. Len Ona Miška a Ja a dokázal som to. Vtedy to bolo pre mňa ako otca neskutočne krásne obdobie, síce veľakrát som prišiel domov po 24-ke a išla jej mama do 24-ky, ale Miška mi dávala toľko energie, že som ani nevnímal nejakú únavu. V tom čase mala malinká 13 mesiačikov, učili sme sa chodiť spolu, hrali sa, smiali sa a mala ma strašne rada. Raz keď som sa vrátil po 36-ke, mala jej mama voľno a poslala ma spať, že si mám ísť trochu odpočinúť. Bolo to ráno o 6-tej, lebo sme si povedali, že poobede pôjdeme von s malinkou. Tak som si išiel ľahnúť a po neviem akej dobe som sa strhol, že niečo buchlo. Pokiaľ sme nemali Mišku, tak som spal ako medveď, ale ako je malinká, tak sa strhnem, keď niečo buchne. A bolo to aj v tedy tak.... No boli to dvere, ktoré buchli, ale to som si uvedomil asi až za 15min. Keď som vstal, našiel som prázdny byt a v byte som ostal sám. Proste odišla. Celý život žila pri mame a sa k nej vrátila bez slova, bez ničoho, do dnes som to nepochopil. Nebrala telefón, až po čase mi odpísala na pokeci, že kde je a že Miška je v poriadku. Neboli sme zobratí, nemali sme problémy, obaja sme pracovali. Proste sa rozhodla. Tak som ostal sám, chodil som ďalej do 2 prác, našiel som si aj tretiu, len aby som na to nemyslel. Začali sme si častejšie písať, cca 2x do týždna, no pochopila aj ona, že sa nezazujímam o ňu ale o dcérku Mišku. A ani ma nezaujímal človek, ktorý toto dokázal urobiť. Veď Miška nemohla za to, ako sa rozhodla jej mama, je nato ešte malinká. Stalo sa to niekedy v auguste 2014, takže nie až tak dávno, no čas ide každým dňom. Nechcel som žiadnu ženu ani len vidieť, iba Mišku. No ako išiel čas, prišiel december, Mikuláš, okolo už voňali Vianoce. Zrejme každý z nás pozná vônu Vianoc, tá perniková sladkosť okolo nás, chovanie ludí sa mení a mne bolo strašne smutno. Sem tam som sa dostal k Miške, aj keď jej mama s tým mala problém, lebo som sa s ňou nerozprával tak, ako predtým a žiarlila, že ju Miška nechce už po 10 minútach a posiela ju preč, aj keď ten vzťah už nie je, ako bol predtým. Nie sme tak často spolu s malinkou. Časom som zistil, že vlastne problém bol ten, že som často pracoval, aj keď všetky peniaze išli na jej účet a v podstate, keď som chcel peniaze, tak som to vravel jej, aby mi nejaké dala, keď som potreboval. A bol som doma každý deň.
No v decembri, ako som sa vracal do prázdneho bytu, na mňa doľahol úplny sociálny deficit samoty, uvažoval som o tom či má zmysel vôbec žiť. Držalo ma nad hladinou to, že Miške to nemôžem urobiť, nakoľko má moju krvnú skupinu a ak by potrebovala či obličku alebo krv, tak vlastne som jej darca. Ale môj život stratil zmysel, najhoršie bolo, keď som išiel od Mišky a púšťal som ju z rúk a uvedomil si, že za 5 minút budem zase bez nej. Mal som zakaždým chuť skočiť pod prvý vlak.
Aj v ten deň, keď som išiel od nej, no držala ma myšlienka, čo keď raz budem nevyhnutný, tak som to riešil v obchode nákupom dvoch litrov bieleho, nakoľko som vedel, že nejdem do práce. V melanchólii a len tichej hudbe bytu som sa prihlásil na pokec, kde mám malú hŕstku priateľov a fotky môjho života za 9 rokov. Nikdy som si s nikým tu nechatoval a ani nikoho nevyhľadával, veď mať Lásku cez internet je ako jesť nanuk, ktorý je v zatvorenom obchode. Proste vedieť o ňom a predstavovať si, ako chutí.... proste bolo mi to vždy na smiech, ale len tak som si pozrel fotky ľudí v mojom okolí, bolo to 8-meho. Proste zbadal som fotku ženy, bola to reálna fotka a v mojich očiach, v mojom srdci, v mojej hlave to bolo ako zjavenie. Nádherná žena. Každý z nás má svoj vysnívaný ideál, o ktorom sníva a sníva o tom preto, lebo vie, že taká nie je. Ale ak ju zbadáte na fotke, tak Vám to zmení celý život a jediné, na čo sa dokážete sústrediť, je predstava, že taká žena existuje reálne a je na tomto svete. Od 8-meho som sa na ňu pozeral, teda na jej fotku, ale bál som sa jej napísať. Bál som sa toho, že je reálna, že ozaj je, no zároveň na nič iné som nebol schopný myslieť iba na ňu. Dookola som si čítal jej profil na pokeci, chcel som všetko vedieť, čo sa dalo. Ked som išiel po meste, tak som sa všade pozeral, či niekde nie je, aj keď som vedel, že býva v druhom meste, no to je len 17km vzdialené. Takto som žil ďalších 8 dní a 16-teho decembra som jednoducho musel, cítil som že musím. Cítil som, že ju Milujem bez toho, aby som ju videl, počul, oslovil, bez akéhokoľvek kontaktu. Bola akurát polnoc a pokec mi ukázal, že je prihlásená. Tak som písal 49 minút veru: Ahoj prepáč, že ti píšem, ale viem, že ak ti nenapíšem, trápilo by ma to celý život, že som to nespravil. 49 minút písať jednu vetu, človek, ktorý je obchoďák 15r kecá celé dni a A4 zapíše na PC za 15min, tak som písal 49 minút vetu a dookola uvažoval, či môžem, či ju môžem poslať. Jednoducho tú vetu: Ahoj prepáč, že ti píšem, ale viem, že ak ti nenapíšem, trápilo by ma to celý život, že som to nespravil. A za minútu mi prišla odpoveď Ahoj a potom dalšia, v nej bola otázka PREČO? Tak som jej napísal prečo, napísal som jej, čo robím 8 dní, čo cítim a napísal som jej všetko. Takto sme si písal do rána do pol piatej. Napísali sme si len okolo 200 RP. Na druhý deň, ked som prišiel z práce, našiel som si ďalšiu RP a písali sme zase do rána. Takto sme si písali pár dní cez RP a prešli sme na inú socialnu sieť na FB. Napísala mi, že pracuje v rakúsku a teraz je doma a mala ísť ráno do mesta, do tohto mesta, kde som aj ja, ktoré je 17 km od jej mesta. Napísali sme si, že pôjdeme do parku. No doobeda mi prišla RP, že nemôže, že jej niečo do toho prišlo a vlastne v ten večer odchádzala do práce do Rakúska. Na 8 týž., bolo to 23-tieho pred štedrým večerom. Napísal som jej, že keď som čakal celý život a to je 33r, tak 8 týž nie je veľa. Mala internet pri sebe, tak sme si písali. Za neskutočne dlhých 8 týž sme si napísali cez 18 000 správ, vymieňali sme si fotky, rozprávali sme sa o všetkom, čo nám život dal a aj čo nám vzal. Tiež bola po podobnom vzťahu ako ja a chcela byť sama. Postupne sme sa odvážili na SKYPE, najprv bez obrazu a nakoniec sme prešli po obraz. Vedeli sme sa rozprávať 6 hodín bez toho, aby sme sa rozprávali o počasí alebo aby bolo ticho. Mali sme pocit, ako keby sme boli spolu celý život. Ako keby sme spoznali sami seba. Vo všetkom sme sa zhodli od Jahodového lízatka až po to, že Láska cez Internet je hlúposť a ani sme si neuvedomili, že vlastne sme cez internet. Mal prísť deň D a dva dni pred ním sme si spolu čítali, ako sa dáva prvá pusa. Prechádzali sme celý postup, kto čo spraví, ako sa chová chlap, ked chce pobozkať ženu, ktorá má 31r. Keď prišiel 17-ty február a mala prísť, tak už cestou sme si písali sms. Prišla domou po 8-mych týž a po 1 a pol hodine doma prišla za mnou. Chodil som popred bytovku a celý sa chvel, no nebolo to od zimy, bol som vzrušený, že sa dotkneme jeden druhého a v hlave som si vravel, ako sa pokúsim ju pobozkať ešte dnes. Uvažoval som, ako asi vonia, aká je reálne vysoká, aj keď som vedel, že má 177cm a ja mám 182cm, ale proste to napätie, aké to bude. Viem čo má rada, viem čo jej chutí. Viem aká hudba sa jej páči, viem aká je... vedeli sme všetko o sebe.
Vtedy som mal ten pocit, ako sa vraví, že by ma krvi nikto nedorezal a bolo to moje najväčšie vzrušenie v živote. V tom prišlo auto, v aute som videl, kto sedí... bola to ona, ona ktorá bola pre mňa fotka, ona ktorá bola 33 rokov môj sem, ona ktorá mi odpísala, ona o ktorej som vždy sníval...
Vystúpila z auta a v tom momente tlkot sŕdc prehlučoval celé okolie. Vtom sa vytvorila velká bublina, v ktorej sme stáli oproti sebe a pozerali si do očí. Obaja sme chceli niečo povedať, ale ani jeden nevedel otvoriť ústa. Prekonal som vzdialenosť jedného kroku a otvoril náruč a objali sme sa a naše oči nevedeli zmurkať. Naklonili sme sa k sebe a asi keď naše nosy boli od seba 2 centimetre nás kopla statická elektrina, aj keď ani jeden z nás neverí, že to bola statická, ale povestná iskra. Ktorá dovtedy vlastne bola len nejaký mýtus, tak ako bol mýtus Láska cez internet a dali sme si pusu. Chutila ako.... ako... nedá sa opísať aká to bola chuť a aj je, keď si dáme pusu, ale je toto najkrajšie a najlepšie čo poznám. Boli sme spolu nonstop 2 týždne, iba spolu a nijak inak, ani jeden nechcel byť bez toho druhého. No po dvoch týždňoch musela do práce. Ale obaja vieme že 21 dní nie je veľa, aj keď nevieme na nič iné a na nikoho iného myslieť, len jeden na druhého. Robíme všetko tak, ako by to spravil ten druhý, lebo sme rovnakí. Aj keď teraz to nie je ľahké, no počet správ stále stúpa, hoc sme niekde kolo 22 000 a niekoľko 10-tok hodín na skype, obaja vieme, že sme tu jeden pre druhého.
A dnes viem, že je to žena, ktorú Milujem viac ako seba, ktorú si viac vážim ako seba, žena pre ktorú by som dokázal urobiť všetko až na pokraj seba samého, je to tá, čo bola 33 rokov v mojich snoch, je to tá, ktorej som sa smial, odkedy je internet, je to tá a inej na tejto planéte niet. Nemám už sen o najdokonalejšej a najkrajšej žene, lebo už nesnívam, už žijem svoj sen.... Nechcem zažiť deň, aby som jej nepovedal, že ju Milujem. Láska len pre teba žiť chcem.
Pokec, také niečo nehmotné, pokec niečo čo len vidíme a vnímame mnohokrát ako len nejakú z foriem komunikácie. Kam si dáme fotky, kam napíšeme nejakú múdrosť, ktorú skopírujeme, lebo ju niekto múdry a svetoznámy napísal, pokec miesto kde len tak hodíme ako vypadáme lebo sa nás to pýtajú pri profile. Pokec forma písmen, ktoré mnoho ľudí ani nepozná. Len smiešny pokec, na ktorom sú len ľudia.... no tí ľudia nie sú o nič iní ako my, ako ja, ako ty, ako tvojí kamaráti, ako ludia ktorých nepoznáme, ako ludia o ktorých máme mienku a názor, lebo majú dlhý nos, lebo sú štrbaví, lebo sú holí, lebo sa nudia, ale sú to všetko ľudia ako ja a ako ty.
Keď som začal písať, uvažoval som ako vôbec začať a písal som len preto, lebo nie som z tohto mesta, lebo tu nemám svojich kamarátov, lebo sa poznáme od detstva, aby som im povedal, čo sa stalo, ako sa mi zmenil život. Moji skutoční priatelia poznajú moje sny, ako aj ja ich a vedia, o kom snívam celý život a aj celý život sa mi snažili pomôcť nájsť skutočnú Lásku života, ale bohužial sa im to nepodarilo, ale POKEC, čo bol len smiešny POKEC, mi ju ukázal a rozhodnutie bolo len na mne a dnes viem, že keby som to nespravil, keby som nepísal jednu vetu 49 minút, tak dnes by som si to vyčítal, že som stratil celý život, keď som zbadal môj sen, mojej skutočnej Lásky.
Máte to tu ako súťaž, ale tá ma nezaujíma, dajte niekomu, o kom si myslíte, že si to zaslúži. Ja a moja Láska máme všetko, keď sme spolu, nad to už nič nieje. Neexistuje cena, ktorá by sa co i len do polovice priblížila tomu, čo v skutočnosti máme.
Ak na pokeci niekto spoznal skutočnú Lásku a ten človek zažil, čo znamená preskočenie iskry a dnes uvažuje asi tak, ako ja a moja priateľka, tak celý pokec stojí za to, aby bol. Celé úsilie ľudí, ktorí stoja za ním a nonstop sa snažia si robiť svoju prácu, tak tí si zaslúžia tie ceny, ktoré tu máte. Lebo tí, ktorí hľadali kamarátov, kolegov a milovanú polovičku a našli ju tu, tak tí už viac nepotrebujú.
Chcem sa im poďakovať za to. Aj keď slovko Ďakujem nevyjadruje to, čo pre nás dvoch POKEC urobil, ako nám zmenil život.

pokec mi velmi pomohol, nasiel som si novych kamosov aj znamych a velmi mi zmenil moj zivot.

Krásny deň!
Prosím, nezaraďte ma do žrebovania, svoj príbeh Vám píšem len tak "mimo hry". Na pokeci vznikajú, ale aj zanikajú vzťahy.
Som v strednom veku (53r), ale pokec som potrebovala zo začiatku hlavne kvoli mailom. Po registrácií sa mi ozývali, písali viacerí. Až neskôr som si uvedomila, že sa dá na tejto stránke aj chatovať. Zo začiatku som nevedela, ako na to, ale postupne som sa to naučila.....a som rada.
V marci 2006 mi napísal pán, bola to slušná pošta, tak som odpísala. Bola som rozvedená.......a samota bolí. Synov som mala doma len cez víkendy. Stali sme sa "online kamaráti", boli to srandovné pošty od neho. Vždy ma rozveselil........hlavne tie jeho "zrnká múdrosti"!-) Občas ma poriadne vytočil.-) Na vážny vzťah s ním som vôbec nemyslela. Bola som v štádiu, že chlapa už do domu nechcem, všetci sú rovnakí.......-)
Ten náš vzťah sa rozbiehal klasicky. Kávička, prechádzky. .....5 dní. A potom ZLOM!!! Po 5 dňoch sme už bývali spolu! "Buď alebo"!!!. Zariskovala som poriadne, nepoznali sme sa prakticky, ale sa mi javil taký "pre mňa". .....a zrazu sme mali 5 detí....-).....síce dospelých, ale mali.
Budeme mať 9. výročie spoločného života. Za tú dobu sme sa stihli zosobášiť, postaviť si malý domček pre nás dvoch. Riešili sme problémy ako každá rodina.
Záver? Som teraz tá najšťastnešia žena na svete, je mojou oporou a ja jemu. Žijeme "potichu, v kľude". Náš spoločný názor: V robote je zhon, doma musí mať človek pokoj, kde si oddýchne.....a mať kľudné rodinné zázemie, to je podľa mňa vysoké % úspechu vo vzťahoch. Deti za nami chodia, navštevujú nás, máme vnúčence. No čo nám chýba?,,,,,,všetko máme, zdravie, lásku a pohodu...........a hlavne: aj v tomto veku sa dá nesmierne milovať človeka!!!!
Prajem Vám taký spokojný život, aký mám ja.
Norika

Pred 9 rokmi som sa zaregistroval na pokeci a nikdy by ma nenapadlo, ze mi to zmeni zivot. Jedneho dna som potreboval poradit, tak som zamieril na pokec. Do kolonky komu som napisal all. Ozvalo sa mi zopar ludi vratane jedneho dievcata. Samozrejme radu na moju otazku som ziskal, ale zaroven aj "pokecovu" kamosku. Pisali sme si coraz castejsie. Nepresiel ani jediny den, co by sme si nenapisali. Nakoniec sme sa rozhodli, ze si dame stretnutie. Vtedy som mal ja 15 rokov a ona len 13. Preslo priblizne pol roka a vyznal som jej city. Zo zaciatku to kazdy bral ako detsku alebo pubertiacku lasku, ale my sme vedeli, ze laska medzi nami stale rastie a puto medzi nami sa zosilnuje. Dokonca aj dva roky sme fungovali na dialku a nase spojitko bol pokec a mobil. Uz ubehlo velmi vela casu, konkretne teraz v aprili to bude 8 rokov a my sme stale spolu. Konecne zijeme sami v Bratislave, ja mam 23 a ona 21 a sme stastni :-) Ja velmi dakujem pokecu za to, ze je, lebo prave preto sme aj MY. :-)

Lásku cez piškôrky asi veľa ľudí nenašlo, no ja áno. Začalo to jednou mojou rýchlo výhrou nad náhodným spoluhráčom. Neskôr mi napísal, že chce odvetu a tam sa naša láska začala. Začali sme si písať, písali sme si celé dni a noci, až kým sme sa nestretli. Znovu a znovu. Zistili sme, že sme pre seba tí praví, že sa ľúbime a nedokážeme bez seba žiť a ani nechceme. Sme spolu už dva a pol roka a na rok sa plánujeme brať. Človek by ani nepovedal, koľko sa toho dá v jednej partii piškôriek vyhrať, aj taký manžel napríklad. :)

Poznáte ten pocit, keď sa nudíte a pozeráte si profily iných? Tak presne tak som sa nudila aj ja, až som narazila na jedného chalana, no vlastne on bol už muž a ja pobláznená čaja. :) Dali sme stretko a akosi iskra neprebehla, no ale vedeli sme predebatovať dlhé hodiny. Ani neviem, ako sa to stalo, no zrazu sme začali tvoriť pár. Nikdy by som nepovedala, že si nájdem frajera cez Pokec. Dnes, keď píšem tieto riadky, si už nepíšeme rp.... ale pozeráme si vzájomne do očí a dúfam, že si do nich budeme pozerať do konca života. Tento rok to bude náš piaty a už dva roky sme zasnúbení. Vaša otázka je, či mi Pokec pomohol nájsť priateľov.... áno našiel a veľa, no len jedného skutočného. A či zmenil môj život k lepšiemu? Zmenil mi ho od základu, už sa totižto nenudím, zamestnáva ma náš polročný syn, ktorý by bez Pokecu nebol.

PS: Milý môj Pokec, veľké ĎAKUJEM, že si, lebo si mi dal najviac, čo si mi mohol dať a to rodinu. :) Dúfam, že tu budeš vždy a budeš naďalej spájať ľudí.

Zuzana

Ja mám pokec celkom rada, dajú sa tu najsť skvelí priatelia. ja osobne som si tu našla priateľa a som rada. :)

Môj príbeh začal prvým odpípaním ranného budíka do povestného maturitného ročníka. Vtedy som ešte netušila, že bude taký zaujímavý a plný zvratov. K maturitnému ročníku, ako inak, patria oznamká a stužková a iné veci. Ja som si zobrala na starosť tvorbu a tlač oznamiek a vďaka pokecu som sa mohla dohadovať s firmou, ktorá mi ich navrhla a vytlačila. Počas týždňov, ako som riešila túto záležitosť, mi prišla RP-čka. V nej stálo obyčajné nezáživné "Ahoj, popíšeš?". Keďže som pre ten deň skončila, tak som si povedala, prečo nie. Bol to milý chalan, ktorý sa očividne nudil. Ako to na pokeci chodí, pár RP-čiek prešlo do dlhej spoznávacej konverzácie, v ktorej sme sa dozvedeli o sebe, že obaja chodíme do maturitného ročníka a máme dva dni po sebe stužkové. Prišlo mi to zábavné a zaujímavé. Chalanovi som očividne utkvela v pamäti, kedže som si od neho našla aj v nasledujúcich dňoch RP-čky. Ale keďže vtedy som riešila jeden iný vzťah, tak som ho umlčala so slovami, že von nejdem, pretože nemám čas a tak. Klasika. Bohužial som ho umlčala len na 2-3 týždne. Potom sa ozval zas. A zas s tým, že nech sa stretneme. Samozrejme, od detstva mi bolo vtĺkané, že nikdy sa nestretávaj s cudzím človekom, nikdy s ním nechoď na osamelé miesta a tak ďalej. Ale keďže chalan naliehal, tak som si povedala prečo nie? V našom meste vtedy boli turecké slávnosti. Tak, že poďme medzi ľudí. Súhlasil. Vymódila som sa a s očakávaniami a aj bez nich som šla na dané stretnutie. Síce som chvílu čakala, ale dočkala. Teraz si každý pomyslí, že oproti mne šiel úžasný, vysoký, vypracovaný chalan, ktorý mal charizmu, krásny úsmev a milý pohľad. No nešiel. Bol to úprimný a milý chalan. Na prvý pohľad nezaujímavý, ale bola som zvedavá. Na prvé rande ma pozval do krčmy, z čoho som nebola dvakrát nadšená. Ale ako sme sa rozprávali, čas plynul a my sme si to nevšimli a stáli sme pred mojím činžiakom. Pozdravili, kývli sme si a bol koniec. Koniec len toho rande. Na internete sme pokračovali v konverzácii a nechala som sa nahovoriť na ďalšie stretko. Hovorím si okej. No hnusnejší deň sme si ani nemohli vybrať. Veľmi fúkalo a vonku sa nedalo ani len stáť, nie to ešte prechádzať. Napriek tomu sme šli na prechádzku po hrádzi. Nevedeli sme sa ani rozprávať, tak sme si šli sadnúť na autobusovú zastávku. Tam sme preberali rôzne témy od výmyslu sveta. Na konci tohto rande mi dal prvýkrát pusu, jemnú, nesmelú no i tak krásnu. Vtedy som si ho prvýkrát poriadne všimla. Mal zlatý úsmev, zelené oči a tmavé vlasy. Nevedela som sa dočkať tretieho rande, na ktoré som šla aj so psíkom, ktorého mám. Tí dvaja si sadli, takže som už moc neriešila. Počas rande mi zazvonil telefón a mama sa ma pýtala nedočkavým tónom, s kým som vonku. Pozrela som sa na toho chalan a trápne zo mňa vypadlo, že asi so svojím priateľom. Ani sa nepýtajte, čo to bol doma za výsluch. No ale od toho dňa sme spolu, až doteraz. Máme za sebou aj krásne aj menej pekné chvíle, ale už to spolu ťaháme vyše 2,5 roka. A to len vďaka pokecu.