Dobrý deň, neviem asi sám presne, či chcem, lebo je to príliš osobné pokiaľ ide o to, ako zmenil pokec môj život, ale zmenil.
Celý život ... teda ako je internet, som sa smial ľuďom, ako niekto môže isť na rande, ktoré si dohodol cez pokec alebo iné sociálne site a nakoniec ma pohltil.
Kde začať? Ale asi na začiatku. U mňa to bol začiatok konca. Mal som vzťah skoro 4r. a jeho výsledok je krásne dievčatko. Je to moja dcérka Michaela, s ktorou bohužial nie som a bolí to, keď na ňu myslím, lebo jej mama začala pracovať, keď Miška mala 8 mesiačikov. Ja som mal v tej dobe 2 práce, ale nechcela už byť doma, potrebovala zmenu a ja som to chápal. Robila každý 4-tý deň a to 24-ku. Mne sa dalo v prácach prispôsobiť a to tak, že som mal voľno vtedy, keď ona pracovala a ja som bol s Miškou. Po čase sa mi ju podarilo presvedčiť, aby sme odišli od jej rodičov a boli ako rodina. Len Ona Miška a Ja a dokázal som to. Vtedy to bolo pre mňa ako otca neskutočne krásne obdobie, síce veľakrát som prišiel domov po 24-ke a išla jej mama do 24-ky, ale Miška mi dávala toľko energie, že som ani nevnímal nejakú únavu. V tom čase mala malinká 13 mesiačikov, učili sme sa chodiť spolu, hrali sa, smiali sa a mala ma strašne rada. Raz keď som sa vrátil po 36-ke, mala jej mama voľno a poslala ma spať, že si mám ísť trochu odpočinúť. Bolo to ráno o 6-tej, lebo sme si povedali, že poobede pôjdeme von s malinkou. Tak som si išiel ľahnúť a po neviem akej dobe som sa strhol, že niečo buchlo. Pokiaľ sme nemali Mišku, tak som spal ako medveď, ale ako je malinká, tak sa strhnem, keď niečo buchne. A bolo to aj v tedy tak.... No boli to dvere, ktoré buchli, ale to som si uvedomil asi až za 15min. Keď som vstal, našiel som prázdny byt a v byte som ostal sám. Proste odišla. Celý život žila pri mame a sa k nej vrátila bez slova, bez ničoho, do dnes som to nepochopil. Nebrala telefón, až po čase mi odpísala na pokeci, že kde je a že Miška je v poriadku. Neboli sme zobratí, nemali sme problémy, obaja sme pracovali. Proste sa rozhodla. Tak som ostal sám, chodil som ďalej do 2 prác, našiel som si aj tretiu, len aby som na to nemyslel. Začali sme si častejšie písať, cca 2x do týždna, no pochopila aj ona, že sa nezazujímam o ňu ale o dcérku Mišku. A ani ma nezaujímal človek, ktorý toto dokázal urobiť. Veď Miška nemohla za to, ako sa rozhodla jej mama, je nato ešte malinká. Stalo sa to niekedy v auguste 2014, takže nie až tak dávno, no čas ide každým dňom. Nechcel som žiadnu ženu ani len vidieť, iba Mišku. No ako išiel čas, prišiel december, Mikuláš, okolo už voňali Vianoce. Zrejme každý z nás pozná vônu Vianoc, tá perniková sladkosť okolo nás, chovanie ludí sa mení a mne bolo strašne smutno. Sem tam som sa dostal k Miške, aj keď jej mama s tým mala problém, lebo som sa s ňou nerozprával tak, ako predtým a žiarlila, že ju Miška nechce už po 10 minútach a posiela ju preč, aj keď ten vzťah už nie je, ako bol predtým. Nie sme tak často spolu s malinkou. Časom som zistil, že vlastne problém bol ten, že som často pracoval, aj keď všetky peniaze išli na jej účet a v podstate, keď som chcel peniaze, tak som to vravel jej, aby mi nejaké dala, keď som potreboval. A bol som doma každý deň.
No v decembri, ako som sa vracal do prázdneho bytu, na mňa doľahol úplny sociálny deficit samoty, uvažoval som o tom či má zmysel vôbec žiť. Držalo ma nad hladinou to, že Miške to nemôžem urobiť, nakoľko má moju krvnú skupinu a ak by potrebovala či obličku alebo krv, tak vlastne som jej darca. Ale môj život stratil zmysel, najhoršie bolo, keď som išiel od Mišky a púšťal som ju z rúk a uvedomil si, že za 5 minút budem zase bez nej. Mal som zakaždým chuť skočiť pod prvý vlak.
Aj v ten deň, keď som išiel od nej, no držala ma myšlienka, čo keď raz budem nevyhnutný, tak som to riešil v obchode nákupom dvoch litrov bieleho, nakoľko som vedel, že nejdem do práce. V melanchólii a len tichej hudbe bytu som sa prihlásil na pokec, kde mám malú hŕstku priateľov a fotky môjho života za 9 rokov. Nikdy som si s nikým tu nechatoval a ani nikoho nevyhľadával, veď mať Lásku cez internet je ako jesť nanuk, ktorý je v zatvorenom obchode. Proste vedieť o ňom a predstavovať si, ako chutí.... proste bolo mi to vždy na smiech, ale len tak som si pozrel fotky ľudí v mojom okolí, bolo to 8-meho. Proste zbadal som fotku ženy, bola to reálna fotka a v mojich očiach, v mojom srdci, v mojej hlave to bolo ako zjavenie. Nádherná žena. Každý z nás má svoj vysnívaný ideál, o ktorom sníva a sníva o tom preto, lebo vie, že taká nie je. Ale ak ju zbadáte na fotke, tak Vám to zmení celý život a jediné, na čo sa dokážete sústrediť, je predstava, že taká žena existuje reálne a je na tomto svete. Od 8-meho som sa na ňu pozeral, teda na jej fotku, ale bál som sa jej napísať. Bál som sa toho, že je reálna, že ozaj je, no zároveň na nič iné som nebol schopný myslieť iba na ňu. Dookola som si čítal jej profil na pokeci, chcel som všetko vedieť, čo sa dalo. Ked som išiel po meste, tak som sa všade pozeral, či niekde nie je, aj keď som vedel, že býva v druhom meste, no to je len 17km vzdialené. Takto som žil ďalších 8 dní a 16-teho decembra som jednoducho musel, cítil som že musím. Cítil som, že ju Milujem bez toho, aby som ju videl, počul, oslovil, bez akéhokoľvek kontaktu. Bola akurát polnoc a pokec mi ukázal, že je prihlásená. Tak som písal 49 minút veru: Ahoj prepáč, že ti píšem, ale viem, že ak ti nenapíšem, trápilo by ma to celý život, že som to nespravil. 49 minút písať jednu vetu, človek, ktorý je obchoďák 15r kecá celé dni a A4 zapíše na PC za 15min, tak som písal 49 minút vetu a dookola uvažoval, či môžem, či ju môžem poslať. Jednoducho tú vetu: Ahoj prepáč, že ti píšem, ale viem, že ak ti nenapíšem, trápilo by ma to celý život, že som to nespravil. A za minútu mi prišla odpoveď Ahoj a potom dalšia, v nej bola otázka PREČO? Tak som jej napísal prečo, napísal som jej, čo robím 8 dní, čo cítim a napísal som jej všetko. Takto sme si písal do rána do pol piatej. Napísali sme si len okolo 200 RP. Na druhý deň, ked som prišiel z práce, našiel som si ďalšiu RP a písali sme zase do rána. Takto sme si písali pár dní cez RP a prešli sme na inú socialnu sieť na FB. Napísala mi, že pracuje v rakúsku a teraz je doma a mala ísť ráno do mesta, do tohto mesta, kde som aj ja, ktoré je 17 km od jej mesta. Napísali sme si, že pôjdeme do parku. No doobeda mi prišla RP, že nemôže, že jej niečo do toho prišlo a vlastne v ten večer odchádzala do práce do Rakúska. Na 8 týž., bolo to 23-tieho pred štedrým večerom. Napísal som jej, že keď som čakal celý život a to je 33r, tak 8 týž nie je veľa. Mala internet pri sebe, tak sme si písali. Za neskutočne dlhých 8 týž sme si napísali cez 18 000 správ, vymieňali sme si fotky, rozprávali sme sa o všetkom, čo nám život dal a aj čo nám vzal. Tiež bola po podobnom vzťahu ako ja a chcela byť sama. Postupne sme sa odvážili na SKYPE, najprv bez obrazu a nakoniec sme prešli po obraz. Vedeli sme sa rozprávať 6 hodín bez toho, aby sme sa rozprávali o počasí alebo aby bolo ticho. Mali sme pocit, ako keby sme boli spolu celý život. Ako keby sme spoznali sami seba. Vo všetkom sme sa zhodli od Jahodového lízatka až po to, že Láska cez Internet je hlúposť a ani sme si neuvedomili, že vlastne sme cez internet. Mal prísť deň D a dva dni pred ním sme si spolu čítali, ako sa dáva prvá pusa. Prechádzali sme celý postup, kto čo spraví, ako sa chová chlap, ked chce pobozkať ženu, ktorá má 31r. Keď prišiel 17-ty február a mala prísť, tak už cestou sme si písali sms. Prišla domou po 8-mych týž a po 1 a pol hodine doma prišla za mnou. Chodil som popred bytovku a celý sa chvel, no nebolo to od zimy, bol som vzrušený, že sa dotkneme jeden druhého a v hlave som si vravel, ako sa pokúsim ju pobozkať ešte dnes. Uvažoval som, ako asi vonia, aká je reálne vysoká, aj keď som vedel, že má 177cm a ja mám 182cm, ale proste to napätie, aké to bude. Viem čo má rada, viem čo jej chutí. Viem aká hudba sa jej páči, viem aká je... vedeli sme všetko o sebe.
Vtedy som mal ten pocit, ako sa vraví, že by ma krvi nikto nedorezal a bolo to moje najväčšie vzrušenie v živote. V tom prišlo auto, v aute som videl, kto sedí... bola to ona, ona ktorá bola pre mňa fotka, ona ktorá bola 33 rokov môj sem, ona ktorá mi odpísala, ona o ktorej som vždy sníval...
Vystúpila z auta a v tom momente tlkot sŕdc prehlučoval celé okolie. Vtom sa vytvorila velká bublina, v ktorej sme stáli oproti sebe a pozerali si do očí. Obaja sme chceli niečo povedať, ale ani jeden nevedel otvoriť ústa. Prekonal som vzdialenosť jedného kroku a otvoril náruč a objali sme sa a naše oči nevedeli zmurkať. Naklonili sme sa k sebe a asi keď naše nosy boli od seba 2 centimetre nás kopla statická elektrina, aj keď ani jeden z nás neverí, že to bola statická, ale povestná iskra. Ktorá dovtedy vlastne bola len nejaký mýtus, tak ako bol mýtus Láska cez internet a dali sme si pusu. Chutila ako.... ako... nedá sa opísať aká to bola chuť a aj je, keď si dáme pusu, ale je toto najkrajšie a najlepšie čo poznám. Boli sme spolu nonstop 2 týždne, iba spolu a nijak inak, ani jeden nechcel byť bez toho druhého. No po dvoch týždňoch musela do práce. Ale obaja vieme že 21 dní nie je veľa, aj keď nevieme na nič iné a na nikoho iného myslieť, len jeden na druhého. Robíme všetko tak, ako by to spravil ten druhý, lebo sme rovnakí. Aj keď teraz to nie je ľahké, no počet správ stále stúpa, hoc sme niekde kolo 22 000 a niekoľko 10-tok hodín na skype, obaja vieme, že sme tu jeden pre druhého.
A dnes viem, že je to žena, ktorú Milujem viac ako seba, ktorú si viac vážim ako seba, žena pre ktorú by som dokázal urobiť všetko až na pokraj seba samého, je to tá, čo bola 33 rokov v mojich snoch, je to tá, ktorej som sa smial, odkedy je internet, je to tá a inej na tejto planéte niet. Nemám už sen o najdokonalejšej a najkrajšej žene, lebo už nesnívam, už žijem svoj sen.... Nechcem zažiť deň, aby som jej nepovedal, že ju Milujem. Láska len pre teba žiť chcem.
Pokec, také niečo nehmotné, pokec niečo čo len vidíme a vnímame mnohokrát ako len nejakú z foriem komunikácie. Kam si dáme fotky, kam napíšeme nejakú múdrosť, ktorú skopírujeme, lebo ju niekto múdry a svetoznámy napísal, pokec miesto kde len tak hodíme ako vypadáme lebo sa nás to pýtajú pri profile. Pokec forma písmen, ktoré mnoho ľudí ani nepozná. Len smiešny pokec, na ktorom sú len ľudia.... no tí ľudia nie sú o nič iní ako my, ako ja, ako ty, ako tvojí kamaráti, ako ludia ktorých nepoznáme, ako ludia o ktorých máme mienku a názor, lebo majú dlhý nos, lebo sú štrbaví, lebo sú holí, lebo sa nudia, ale sú to všetko ľudia ako ja a ako ty.
Keď som začal písať, uvažoval som ako vôbec začať a písal som len preto, lebo nie som z tohto mesta, lebo tu nemám svojich kamarátov, lebo sa poznáme od detstva, aby som im povedal, čo sa stalo, ako sa mi zmenil život. Moji skutoční priatelia poznajú moje sny, ako aj ja ich a vedia, o kom snívam celý život a aj celý život sa mi snažili pomôcť nájsť skutočnú Lásku života, ale bohužial sa im to nepodarilo, ale POKEC, čo bol len smiešny POKEC, mi ju ukázal a rozhodnutie bolo len na mne a dnes viem, že keby som to nespravil, keby som nepísal jednu vetu 49 minút, tak dnes by som si to vyčítal, že som stratil celý život, keď som zbadal môj sen, mojej skutočnej Lásky.
Máte to tu ako súťaž, ale tá ma nezaujíma, dajte niekomu, o kom si myslíte, že si to zaslúži. Ja a moja Láska máme všetko, keď sme spolu, nad to už nič nieje. Neexistuje cena, ktorá by sa co i len do polovice priblížila tomu, čo v skutočnosti máme.
Ak na pokeci niekto spoznal skutočnú Lásku a ten človek zažil, čo znamená preskočenie iskry a dnes uvažuje asi tak, ako ja a moja priateľka, tak celý pokec stojí za to, aby bol. Celé úsilie ľudí, ktorí stoja za ním a nonstop sa snažia si robiť svoju prácu, tak tí si zaslúžia tie ceny, ktoré tu máte. Lebo tí, ktorí hľadali kamarátov, kolegov a milovanú polovičku a našli ju tu, tak tí už viac nepotrebujú.
Chcem sa im poďakovať za to. Aj keď slovko Ďakujem nevyjadruje to, čo pre nás dvoch POKEC urobil, ako nám zmenil život.
