Náš život sa zmenil v máji roku 2012, prihlásil som sa na pokec, že čo je nové. Klikol som na používateľov, že si pozriem, ktoré dievčatá sú online. Mal som akurát po maturitách, nástup na výšku ešte ďaleko, tak si vravím, prečo si deň nezlepšiť kávou s nejakým príjemným dievčaťom. Tak som napísal jednej z nich. Na moje prekvapenie odpísala a vravím si, že ju skúsim pozvať von. Zistili sme, že bývame 500 metrov od seba. Tak sme sa stretli, kecali sme tak dve hodiny a išli každý domov s tým, že sa ešte uvidíme. Snažili sme sa o rande také dva týždne, ale neúspešne. Vždy mal niekto niečo iné. Ja som bol trpezlivý, ale s Luckinho písania som vydedukoval, že sa niečo deje, bola odmeraná. A keď som sa jej spýtal, čo sa deje, tak mi napísala, že si už nechce so mnou písať a nie som jej typ. Tak som jej názor akceptoval a už sme si nepísali. Takto to trvalo rok, niekedy sme sa aj stretli vonku, ale tvárili sme sa, že sa nepoznáme. Stále som na ňu myslel, čo môže robiť, ako sa má. V júly 2013 som len tak pre vyskúšanie klikal na stretká, a vyhodilo mi aj Lucku, tak si vravím, že skúsim kliknúť, a vyhodilo mi zhodu. Tak som jej napísal, že čo to. Napísala mi, že vtedy pred rokom nebola pripravená na niečo viac ako kamarátstvo a vedela, že ja budem chcieť niečo viac, a že ju to mrzí. Tak som neváhal a pozval ju von. Už som si povedal, že ju nesmiem nechať odísť a tak sme sa dali dokopy v ten večer a sme spolu doteraz krásnych 22 mesiacov a je to najlepšie, čo ma stretlo. Milujeme sa jak kone.

Ako mi zmenil pokec život? ... Povedala by som, že od základov. Pred skoro rokom som mala šťastný vzťah s chlapom, ktorý bol pre mňa dokonalý, nič by som na ňom nemenila, až kým nevyšlo na povrch pár vecí, o ktorých sa mi snáď ani v tom najhoršom sne nesnívalo. Po roku a skoro 5 mesiacoch som sa dozvedela, že môj milovaný a dokonalý chlap, nie je až tak dokonalý, ako som si myslela. To, že mi klamal snáď vo všetkom nebolo dosť, preto sa musel vláčiť a spávať s inými. Bol to pre mňa šok, ale bola som ochotná mu odpustiť. Lenže to som ešte nevedela, ako o mne rozpráva. Urobil zo mňa hádam tú poslednú chuderu a šlapku, ktorú mal údajne len na potešenie. To snáď už bola posledná kvapka v poriadne silnej šálky kávy. Bol to zlomový okamih, ktorý mi pomohol zmeniť názor naňho a rýchlejšie sa zo všetkého, čo sa stalo dostať. Deň na to mi napísal pre mňa úplne nezaujímavý človek. Ja ako osoba som si predstavovala svojho vysnívaného chalana ako modrookeho blonďáka, futbalistu, ... no proste predstavy ďaleko vo hviezdach. A tento doslova, že pán (keďže vtedy ešte 18 ročná sopla a on 29 ročný chlap) nespĺňal hádam ani jednu z mojich požiadaviek, teda áno :D mal modré oči. Ale tak odpísala som a začali sme si písať, čo dospelo k tomu, že sme sa asi na druhý deň stretli. Nemala som to nikdy vo zvyku sa tak rýchlo stretnúť s niekým, nie to ešte s chlapom o 11 rokov starším odo mňa. Do teraz si pamätám ten deň. Bol to 6. apríl 2014, myslím že asi najkrajší deň môjho života. :) ... Mali sme sa stretnúť u mňa v dedine na mieste pri vodopáde, pravdaže sme to obaja pochopili inak, keďže on bol z LM, preto hneď prišlo k nedorozumeniu, keď on čakal hádam 20m odtiaľ, kde som stála ja, no nakoniec sa našťastie spamätal a prišiel zo slovami "ty si Lenka?". No a to mi stačilo na to, aby som vedela, že on je ten, ktorý stojí snáď za všetko. Strávili sme spolu jednu prechádzku po Lúčkach, počas ktorej som sa niekoľko krát strápnila, keďže som bola z neho tak unesená, že som si viac menej ani neuvedomovala o čom rozprávam. Nakoniec sme sa rozlúčili, ešte v ten večer sme si písali, pravdaže už nie tak ako pred tým. Chalan už odpisoval pomalšie (vraj si kuká videá a nemá čas), proste mal zakaždým nejakú výhovorku, no mne už bolo jasné, že zjavne som nezanechala naňho taký dojem ako on zanechal na mne. Takto prešiel týždeň a znova prišla nedeľa, kedy som v kútiku duše dúfala, že mi oznámi aj napriek všetkému, že má záujem o ďalšie stretnutie, no pravdaže prišla ďalšia z jeho lacných vyhovoriek, vraj ma veľkú vyrážku, že nepríde. No cítila som sa ako debil. Takto prešiel ďalší týžden, znova nedeľa, kedy navrhol, že by sme mohli výjsť von. Sama som neverila tomu, čo vidím, preto som neváhala ani sekundu a dohovorila si s ním ďalšie stretnutie. Tentoraz sme šli do RK, kde sme sa znovu šli prejsť. Záááás som točila nezmysly, ale aspoň som ho videla smiať sa. No to som ešte nevedela, že ho viac menej vidím posledný krát na dlhšiu dobu. Odviezol ma domov, rozlúčili sme sa no a pár dní na to prišiel šok. Prišla mi dlhá správa, že sa nemám hnevať, ale vraj medzi nami nepreskočila iskra, vraj nefunguje chémia a podobné veci. Ako možno som s ním strávila pár hodín/dní na pokeci a dva dni v reálnom živote, ale aj tak po tých dvoch dňoch pre mňa znamenal viac, než ktokoľvek iný. Ale chápala som jeho rozhodnutie a dala mu pokoj. Dva mesiace bolo ticho, ani sa neozval ani bú ani mú. Mala som narodeniny, ani nenapísal, nezavolal, nič. Po dvoch mesiach som zostala v šoku, keď som si našla od neho správu. Vraj, či by sme nezašli na kofolu. Pravdaže ja urazená som všetko odmietala, keďže ako tak som bola s tým zmierená, že ho mať nikdy nebudem, preto som nechcela znovu spadnúť tam, kde som bola pred pár mesiacmi. No ale jedného dňa som bola sama doma a znovu mi behal po rozume, preto som si povedala, že ak ho mať nemôžem, tak ho chcem mať aspoň za kamaráta a nestratiť ho úplne. Preto som sa mu ozvala, či by nemal záujem si ku mne prísť zahrať PS3, aspoň sa nám minie čas. Neodmietol. Prišiel a po 2 mesiacoch sme sa bavili, ako keby sme deň pred tým boli von. Bola som šťastná, že ho vidím, že som s ním. Nechcel odo mňa ani odísť, proste dokonalý večer. No a po tomto večeri sa to všetko rozbehlo, prišli prázdniny a chodili sme po výletoch a trávili spolu čoraz viac času, zaľúbila som sa. Lenže takto sa to vlieklo niekoľko mesiacov a mne to prerastalo cez hlavu, nevedela som na čom som, trávil so mnou veľa času, ako keby niečo so mnou chcel, pritom tvrdil, že som len kamoska. Bolo to strašné, nezvládala som to. Nakoniec sa mi vyjadril, že ma ľúbiť nedokáže. To bolo pre mňa dostatočné gesto na to, aby som pochopila, že je zas všetko stratené. Preto som začala hľadať prácu v zahranici v nádeji, že ak odídem, že sa zbavím toho neznesiteľného pocitu odmietnutia. Nakoniec sa mi podarilo si nájst prácu v Holandsku, veľmi dobre vedel, že čo chvíľu odídem, no aj napriek tomu odisiel do Chorvátska na dovolenku. Neviem, čo by robil, keby som odišla vtedy, keď bol on odcestovaný. Našťastie som mala odchod deň po tom, ako sa on vrátil ... prišiel za mnou v deň odchodu, kedy sme nestrávili spolu veľmi veľa času, keďže sa vyskytli problémy a musela som odisť o pár hodin skôr, ale pre mňa bolo podstatné, že som s ním bola, dala som mu darček na pamiatku, on mne a zo slzami v očiach som mu povedala, že ho ľúbim a odišla. Ešte som dostala pusu na líce a to bolo všetko. Odišla som. Počas pobytu v Holandsku nebolo dňa, kedy sme si nepísali, nedalo sa naňho zabudnúť, moje city boli k nemu strašne silné na to, aby som tam dokázala byť s iným alebo proste len tak zabudnúť. Po 2 mesiacoch som sa vrátila na týždeň domov, ktorý som strávila s ním. Krásny týždeň, fakt sa mi venoval ako len mohol. No lenže zas prišiel deň odchodu, no lenže tento sa líšil tým, že pri rozlúčení som dostala tentoraz už normálnu pusu. Bolo to z jeho strany strašne hanblivé, ale pre mňa o to krajšie. Znovu som mu povedala, že ho ľúbim, no odpovede som sa nedockala. Znovu som odišla. Inernet bol jediným našim kontaktom. Lenže už som si povedala, nech sa spamätám, že takto to fungovať predsa nemôže, že budem od neho závyslá. Prestala som chodiť na internet, nie úplne, ale obmedzila som ho, čo sa zjavne pánovi nepáčilo a prinútilo ho to o mne rozmýšľať. Po pár dňoch som si našla od neho prvú sms, ako mu chýbam. Takto sa to zacalo opakovať a chodilo mi čoraz viac sms, čo on nikdy sms neposielal. Nakoniec som si našla od neho správu na internete, vraj si všetko uvedomil a že ma ľúbi a mám mu odpustiť všetko, čo mi spôsobil. Vtedy som mala sto chutí sa pobaliť a odísť, proste deň, na ktorý som čakala niekoľko mesiacov. To bol vtedy november. Takto sme prežili ešte 2 mesiace v neustálom kontakte a nakoniec 11. 1. 2015 som sa vrátila na Slovensko. Ešte v ten deň prišiel za mnou s kyticou ruží a privýtal ma so slovami Ľúbim ťa ... po všetkých tých mesiacoch trápenia sa som sa dočkala :) .. Teraz sme už spolu pár mesiacov a nemenila by som ani jeden deň. Neľutujem to, že som naňho tak dlho čakala a nedokázala s iným byť ... Trpezlivosť ruže prináša a sny sa plnia. :) A myslím, že teraz preživam najkrajšie obdobie nášho života vďaka pokecu. :) ... Nikdy sa nevzdávaj.

Dobrý deň, neviem asi sám presne, či chcem, lebo je to príliš osobné pokiaľ ide o to, ako zmenil pokec môj život, ale zmenil.
Celý život ... teda ako je internet, som sa smial ľuďom, ako niekto môže isť na rande, ktoré si dohodol cez pokec alebo iné sociálne site a nakoniec ma pohltil.
Kde začať? Ale asi na začiatku. U mňa to bol začiatok konca. Mal som vzťah skoro 4r. a jeho výsledok je krásne dievčatko. Je to moja dcérka Michaela, s ktorou bohužial nie som a bolí to, keď na ňu myslím, lebo jej mama začala pracovať, keď Miška mala 8 mesiačikov. Ja som mal v tej dobe 2 práce, ale nechcela už byť doma, potrebovala zmenu a ja som to chápal. Robila každý 4-tý deň a to 24-ku. Mne sa dalo v prácach prispôsobiť a to tak, že som mal voľno vtedy, keď ona pracovala a ja som bol s Miškou. Po čase sa mi ju podarilo presvedčiť, aby sme odišli od jej rodičov a boli ako rodina. Len Ona Miška a Ja a dokázal som to. Vtedy to bolo pre mňa ako otca neskutočne krásne obdobie, síce veľakrát som prišiel domov po 24-ke a išla jej mama do 24-ky, ale Miška mi dávala toľko energie, že som ani nevnímal nejakú únavu. V tom čase mala malinká 13 mesiačikov, učili sme sa chodiť spolu, hrali sa, smiali sa a mala ma strašne rada. Raz keď som sa vrátil po 36-ke, mala jej mama voľno a poslala ma spať, že si mám ísť trochu odpočinúť. Bolo to ráno o 6-tej, lebo sme si povedali, že poobede pôjdeme von s malinkou. Tak som si išiel ľahnúť a po neviem akej dobe som sa strhol, že niečo buchlo. Pokiaľ sme nemali Mišku, tak som spal ako medveď, ale ako je malinká, tak sa strhnem, keď niečo buchne. A bolo to aj v tedy tak.... No boli to dvere, ktoré buchli, ale to som si uvedomil asi až za 15min. Keď som vstal, našiel som prázdny byt a v byte som ostal sám. Proste odišla. Celý život žila pri mame a sa k nej vrátila bez slova, bez ničoho, do dnes som to nepochopil. Nebrala telefón, až po čase mi odpísala na pokeci, že kde je a že Miška je v poriadku. Neboli sme zobratí, nemali sme problémy, obaja sme pracovali. Proste sa rozhodla. Tak som ostal sám, chodil som ďalej do 2 prác, našiel som si aj tretiu, len aby som na to nemyslel. Začali sme si častejšie písať, cca 2x do týždna, no pochopila aj ona, že sa nezazujímam o ňu ale o dcérku Mišku. A ani ma nezaujímal človek, ktorý toto dokázal urobiť. Veď Miška nemohla za to, ako sa rozhodla jej mama, je nato ešte malinká. Stalo sa to niekedy v auguste 2014, takže nie až tak dávno, no čas ide každým dňom. Nechcel som žiadnu ženu ani len vidieť, iba Mišku. No ako išiel čas, prišiel december, Mikuláš, okolo už voňali Vianoce. Zrejme každý z nás pozná vônu Vianoc, tá perniková sladkosť okolo nás, chovanie ludí sa mení a mne bolo strašne smutno. Sem tam som sa dostal k Miške, aj keď jej mama s tým mala problém, lebo som sa s ňou nerozprával tak, ako predtým a žiarlila, že ju Miška nechce už po 10 minútach a posiela ju preč, aj keď ten vzťah už nie je, ako bol predtým. Nie sme tak často spolu s malinkou. Časom som zistil, že vlastne problém bol ten, že som často pracoval, aj keď všetky peniaze išli na jej účet a v podstate, keď som chcel peniaze, tak som to vravel jej, aby mi nejaké dala, keď som potreboval. A bol som doma každý deň.
No v decembri, ako som sa vracal do prázdneho bytu, na mňa doľahol úplny sociálny deficit samoty, uvažoval som o tom či má zmysel vôbec žiť. Držalo ma nad hladinou to, že Miške to nemôžem urobiť, nakoľko má moju krvnú skupinu a ak by potrebovala či obličku alebo krv, tak vlastne som jej darca. Ale môj život stratil zmysel, najhoršie bolo, keď som išiel od Mišky a púšťal som ju z rúk a uvedomil si, že za 5 minút budem zase bez nej. Mal som zakaždým chuť skočiť pod prvý vlak.
Aj v ten deň, keď som išiel od nej, no držala ma myšlienka, čo keď raz budem nevyhnutný, tak som to riešil v obchode nákupom dvoch litrov bieleho, nakoľko som vedel, že nejdem do práce. V melanchólii a len tichej hudbe bytu som sa prihlásil na pokec, kde mám malú hŕstku priateľov a fotky môjho života za 9 rokov. Nikdy som si s nikým tu nechatoval a ani nikoho nevyhľadával, veď mať Lásku cez internet je ako jesť nanuk, ktorý je v zatvorenom obchode. Proste vedieť o ňom a predstavovať si, ako chutí.... proste bolo mi to vždy na smiech, ale len tak som si pozrel fotky ľudí v mojom okolí, bolo to 8-meho. Proste zbadal som fotku ženy, bola to reálna fotka a v mojich očiach, v mojom srdci, v mojej hlave to bolo ako zjavenie. Nádherná žena. Každý z nás má svoj vysnívaný ideál, o ktorom sníva a sníva o tom preto, lebo vie, že taká nie je. Ale ak ju zbadáte na fotke, tak Vám to zmení celý život a jediné, na čo sa dokážete sústrediť, je predstava, že taká žena existuje reálne a je na tomto svete. Od 8-meho som sa na ňu pozeral, teda na jej fotku, ale bál som sa jej napísať. Bál som sa toho, že je reálna, že ozaj je, no zároveň na nič iné som nebol schopný myslieť iba na ňu. Dookola som si čítal jej profil na pokeci, chcel som všetko vedieť, čo sa dalo. Ked som išiel po meste, tak som sa všade pozeral, či niekde nie je, aj keď som vedel, že býva v druhom meste, no to je len 17km vzdialené. Takto som žil ďalších 8 dní a 16-teho decembra som jednoducho musel, cítil som že musím. Cítil som, že ju Milujem bez toho, aby som ju videl, počul, oslovil, bez akéhokoľvek kontaktu. Bola akurát polnoc a pokec mi ukázal, že je prihlásená. Tak som písal 49 minút veru: Ahoj prepáč, že ti píšem, ale viem, že ak ti nenapíšem, trápilo by ma to celý život, že som to nespravil. 49 minút písať jednu vetu, človek, ktorý je obchoďák 15r kecá celé dni a A4 zapíše na PC za 15min, tak som písal 49 minút vetu a dookola uvažoval, či môžem, či ju môžem poslať. Jednoducho tú vetu: Ahoj prepáč, že ti píšem, ale viem, že ak ti nenapíšem, trápilo by ma to celý život, že som to nespravil. A za minútu mi prišla odpoveď Ahoj a potom dalšia, v nej bola otázka PREČO? Tak som jej napísal prečo, napísal som jej, čo robím 8 dní, čo cítim a napísal som jej všetko. Takto sme si písal do rána do pol piatej. Napísali sme si len okolo 200 RP. Na druhý deň, ked som prišiel z práce, našiel som si ďalšiu RP a písali sme zase do rána. Takto sme si písali pár dní cez RP a prešli sme na inú socialnu sieť na FB. Napísala mi, že pracuje v rakúsku a teraz je doma a mala ísť ráno do mesta, do tohto mesta, kde som aj ja, ktoré je 17 km od jej mesta. Napísali sme si, že pôjdeme do parku. No doobeda mi prišla RP, že nemôže, že jej niečo do toho prišlo a vlastne v ten večer odchádzala do práce do Rakúska. Na 8 týž., bolo to 23-tieho pred štedrým večerom. Napísal som jej, že keď som čakal celý život a to je 33r, tak 8 týž nie je veľa. Mala internet pri sebe, tak sme si písali. Za neskutočne dlhých 8 týž sme si napísali cez 18 000 správ, vymieňali sme si fotky, rozprávali sme sa o všetkom, čo nám život dal a aj čo nám vzal. Tiež bola po podobnom vzťahu ako ja a chcela byť sama. Postupne sme sa odvážili na SKYPE, najprv bez obrazu a nakoniec sme prešli po obraz. Vedeli sme sa rozprávať 6 hodín bez toho, aby sme sa rozprávali o počasí alebo aby bolo ticho. Mali sme pocit, ako keby sme boli spolu celý život. Ako keby sme spoznali sami seba. Vo všetkom sme sa zhodli od Jahodového lízatka až po to, že Láska cez Internet je hlúposť a ani sme si neuvedomili, že vlastne sme cez internet. Mal prísť deň D a dva dni pred ním sme si spolu čítali, ako sa dáva prvá pusa. Prechádzali sme celý postup, kto čo spraví, ako sa chová chlap, ked chce pobozkať ženu, ktorá má 31r. Keď prišiel 17-ty február a mala prísť, tak už cestou sme si písali sms. Prišla domou po 8-mych týž a po 1 a pol hodine doma prišla za mnou. Chodil som popred bytovku a celý sa chvel, no nebolo to od zimy, bol som vzrušený, že sa dotkneme jeden druhého a v hlave som si vravel, ako sa pokúsim ju pobozkať ešte dnes. Uvažoval som, ako asi vonia, aká je reálne vysoká, aj keď som vedel, že má 177cm a ja mám 182cm, ale proste to napätie, aké to bude. Viem čo má rada, viem čo jej chutí. Viem aká hudba sa jej páči, viem aká je... vedeli sme všetko o sebe.
Vtedy som mal ten pocit, ako sa vraví, že by ma krvi nikto nedorezal a bolo to moje najväčšie vzrušenie v živote. V tom prišlo auto, v aute som videl, kto sedí... bola to ona, ona ktorá bola pre mňa fotka, ona ktorá bola 33 rokov môj sem, ona ktorá mi odpísala, ona o ktorej som vždy sníval...
Vystúpila z auta a v tom momente tlkot sŕdc prehlučoval celé okolie. Vtom sa vytvorila velká bublina, v ktorej sme stáli oproti sebe a pozerali si do očí. Obaja sme chceli niečo povedať, ale ani jeden nevedel otvoriť ústa. Prekonal som vzdialenosť jedného kroku a otvoril náruč a objali sme sa a naše oči nevedeli zmurkať. Naklonili sme sa k sebe a asi keď naše nosy boli od seba 2 centimetre nás kopla statická elektrina, aj keď ani jeden z nás neverí, že to bola statická, ale povestná iskra. Ktorá dovtedy vlastne bola len nejaký mýtus, tak ako bol mýtus Láska cez internet a dali sme si pusu. Chutila ako.... ako... nedá sa opísať aká to bola chuť a aj je, keď si dáme pusu, ale je toto najkrajšie a najlepšie čo poznám. Boli sme spolu nonstop 2 týždne, iba spolu a nijak inak, ani jeden nechcel byť bez toho druhého. No po dvoch týždňoch musela do práce. Ale obaja vieme že 21 dní nie je veľa, aj keď nevieme na nič iné a na nikoho iného myslieť, len jeden na druhého. Robíme všetko tak, ako by to spravil ten druhý, lebo sme rovnakí. Aj keď teraz to nie je ľahké, no počet správ stále stúpa, hoc sme niekde kolo 22 000 a niekoľko 10-tok hodín na skype, obaja vieme, že sme tu jeden pre druhého.
A dnes viem, že je to žena, ktorú Milujem viac ako seba, ktorú si viac vážim ako seba, žena pre ktorú by som dokázal urobiť všetko až na pokraj seba samého, je to tá, čo bola 33 rokov v mojich snoch, je to tá, ktorej som sa smial, odkedy je internet, je to tá a inej na tejto planéte niet. Nemám už sen o najdokonalejšej a najkrajšej žene, lebo už nesnívam, už žijem svoj sen.... Nechcem zažiť deň, aby som jej nepovedal, že ju Milujem. Láska len pre teba žiť chcem.
Pokec, také niečo nehmotné, pokec niečo čo len vidíme a vnímame mnohokrát ako len nejakú z foriem komunikácie. Kam si dáme fotky, kam napíšeme nejakú múdrosť, ktorú skopírujeme, lebo ju niekto múdry a svetoznámy napísal, pokec miesto kde len tak hodíme ako vypadáme lebo sa nás to pýtajú pri profile. Pokec forma písmen, ktoré mnoho ľudí ani nepozná. Len smiešny pokec, na ktorom sú len ľudia.... no tí ľudia nie sú o nič iní ako my, ako ja, ako ty, ako tvojí kamaráti, ako ludia ktorých nepoznáme, ako ludia o ktorých máme mienku a názor, lebo majú dlhý nos, lebo sú štrbaví, lebo sú holí, lebo sa nudia, ale sú to všetko ľudia ako ja a ako ty.
Keď som začal písať, uvažoval som ako vôbec začať a písal som len preto, lebo nie som z tohto mesta, lebo tu nemám svojich kamarátov, lebo sa poznáme od detstva, aby som im povedal, čo sa stalo, ako sa mi zmenil život. Moji skutoční priatelia poznajú moje sny, ako aj ja ich a vedia, o kom snívam celý život a aj celý život sa mi snažili pomôcť nájsť skutočnú Lásku života, ale bohužial sa im to nepodarilo, ale POKEC, čo bol len smiešny POKEC, mi ju ukázal a rozhodnutie bolo len na mne a dnes viem, že keby som to nespravil, keby som nepísal jednu vetu 49 minút, tak dnes by som si to vyčítal, že som stratil celý život, keď som zbadal môj sen, mojej skutočnej Lásky.
Máte to tu ako súťaž, ale tá ma nezaujíma, dajte niekomu, o kom si myslíte, že si to zaslúži. Ja a moja Láska máme všetko, keď sme spolu, nad to už nič nieje. Neexistuje cena, ktorá by sa co i len do polovice priblížila tomu, čo v skutočnosti máme.
Ak na pokeci niekto spoznal skutočnú Lásku a ten človek zažil, čo znamená preskočenie iskry a dnes uvažuje asi tak, ako ja a moja priateľka, tak celý pokec stojí za to, aby bol. Celé úsilie ľudí, ktorí stoja za ním a nonstop sa snažia si robiť svoju prácu, tak tí si zaslúžia tie ceny, ktoré tu máte. Lebo tí, ktorí hľadali kamarátov, kolegov a milovanú polovičku a našli ju tu, tak tí už viac nepotrebujú.
Chcem sa im poďakovať za to. Aj keď slovko Ďakujem nevyjadruje to, čo pre nás dvoch POKEC urobil, ako nám zmenil život.

pokec mi velmi pomohol, nasiel som si novych kamosov aj znamych a velmi mi zmenil moj zivot.

Krásny deň!
Prosím, nezaraďte ma do žrebovania, svoj príbeh Vám píšem len tak "mimo hry". Na pokeci vznikajú, ale aj zanikajú vzťahy.
Som v strednom veku (53r), ale pokec som potrebovala zo začiatku hlavne kvoli mailom. Po registrácií sa mi ozývali, písali viacerí. Až neskôr som si uvedomila, že sa dá na tejto stránke aj chatovať. Zo začiatku som nevedela, ako na to, ale postupne som sa to naučila.....a som rada.
V marci 2006 mi napísal pán, bola to slušná pošta, tak som odpísala. Bola som rozvedená.......a samota bolí. Synov som mala doma len cez víkendy. Stali sme sa "online kamaráti", boli to srandovné pošty od neho. Vždy ma rozveselil........hlavne tie jeho "zrnká múdrosti"!-) Občas ma poriadne vytočil.-) Na vážny vzťah s ním som vôbec nemyslela. Bola som v štádiu, že chlapa už do domu nechcem, všetci sú rovnakí.......-)
Ten náš vzťah sa rozbiehal klasicky. Kávička, prechádzky. .....5 dní. A potom ZLOM!!! Po 5 dňoch sme už bývali spolu! "Buď alebo"!!!. Zariskovala som poriadne, nepoznali sme sa prakticky, ale sa mi javil taký "pre mňa". .....a zrazu sme mali 5 detí....-).....síce dospelých, ale mali.
Budeme mať 9. výročie spoločného života. Za tú dobu sme sa stihli zosobášiť, postaviť si malý domček pre nás dvoch. Riešili sme problémy ako každá rodina.
Záver? Som teraz tá najšťastnešia žena na svete, je mojou oporou a ja jemu. Žijeme "potichu, v kľude". Náš spoločný názor: V robote je zhon, doma musí mať človek pokoj, kde si oddýchne.....a mať kľudné rodinné zázemie, to je podľa mňa vysoké % úspechu vo vzťahoch. Deti za nami chodia, navštevujú nás, máme vnúčence. No čo nám chýba?,,,,,,všetko máme, zdravie, lásku a pohodu...........a hlavne: aj v tomto veku sa dá nesmierne milovať človeka!!!!
Prajem Vám taký spokojný život, aký mám ja.
Norika

Pred 9 rokmi som sa zaregistroval na pokeci a nikdy by ma nenapadlo, ze mi to zmeni zivot. Jedneho dna som potreboval poradit, tak som zamieril na pokec. Do kolonky komu som napisal all. Ozvalo sa mi zopar ludi vratane jedneho dievcata. Samozrejme radu na moju otazku som ziskal, ale zaroven aj "pokecovu" kamosku. Pisali sme si coraz castejsie. Nepresiel ani jediny den, co by sme si nenapisali. Nakoniec sme sa rozhodli, ze si dame stretnutie. Vtedy som mal ja 15 rokov a ona len 13. Preslo priblizne pol roka a vyznal som jej city. Zo zaciatku to kazdy bral ako detsku alebo pubertiacku lasku, ale my sme vedeli, ze laska medzi nami stale rastie a puto medzi nami sa zosilnuje. Dokonca aj dva roky sme fungovali na dialku a nase spojitko bol pokec a mobil. Uz ubehlo velmi vela casu, konkretne teraz v aprili to bude 8 rokov a my sme stale spolu. Konecne zijeme sami v Bratislave, ja mam 23 a ona 21 a sme stastni :-) Ja velmi dakujem pokecu za to, ze je, lebo prave preto sme aj MY. :-)

Lásku cez piškôrky asi veľa ľudí nenašlo, no ja áno. Začalo to jednou mojou rýchlo výhrou nad náhodným spoluhráčom. Neskôr mi napísal, že chce odvetu a tam sa naša láska začala. Začali sme si písať, písali sme si celé dni a noci, až kým sme sa nestretli. Znovu a znovu. Zistili sme, že sme pre seba tí praví, že sa ľúbime a nedokážeme bez seba žiť a ani nechceme. Sme spolu už dva a pol roka a na rok sa plánujeme brať. Človek by ani nepovedal, koľko sa toho dá v jednej partii piškôriek vyhrať, aj taký manžel napríklad. :)

Kedysi mladé, drzé, ale rozumné dievča, ktoré spravilo množstvo chýb, no vždy sa na nich poučilo. Teraz dospelá žena hľadiaca do ďalekej budúcnosti s jasným cieľom – dať svojej malej dcére lásku a porozumenie oboch rodičov, aj keď to bude veľmi ťažké. A toto je môj príbeh.

Volám sa Lenka a za chvíľu oslávim jubileum - 20 rokov. Môj život je ako jazda na divokom kolotoči – raz som hore, inokedy zase dole, no vždy to zvládam s úsmevom, pretože som žena silnej povahy. Moje detstvo bolo poznačené viacerými kontroverznými situáciami – životom v blízkosti môjho otca a jeho následným odchodom do Anglicka, odkiaľ sa domov k nám už nikdy nevráti alebo mojim nástupom na strednú školu.

Som prvé a zároveň aj posledné dieťa mojich rodičov. Mamka ma vychovávala s rodičovskou láskou, ktorá len málokedy poznala hnev. Vždy ma učila, že všetko zlé, čo mi život nadelí, je len skúškou od toho hore. Skúška, ktorá testuje moju trpezlivosť, vieru a pevné odhodlanie zotrvať a dotiahnuť to do úspešného konca. Učila ma, že slnko vyjde aj po tej najväčšej búrke, ktorá so sebou berie všetko, čo jej príde do cesty. Moja mamka bola pre mňa odjakživa mojou prvou učiteľkou, vychovávateľkou a mojim veľkým vzorom, aj keď jej život do cesty postavil mnohé strasti a útrapy. Jednou z týchto útrap bol život po boku môjho otca, ktorý sa často oddával alkoholickým radovánkam. Už od môjho útleho detstva som bola nechceným, či dokonca núteným svedkom hádok a nezhôd medzi nimi, ktoré často vrcholili násilím spáchaným na mojej mame.

Zo začiatku bolo ich manželstvo dokonalé, bezchybné, bezproblémové. No, ako sa vraví – charakter človeka nespoznáš hneď, ale až postupom času. Rodičia si rok vychutnávali svoju mladosť jeden v druhom zamilovane a pobláznene vidiac boha, bohyňu. No, potom som ich cesty skrížila ja – nevinné stvorenie nevedomé o krivdách a krutosti na tomto svete. Keďže obaja moji rodičia dosiahli plnoletosť a boli plne zodpovední za svoje činy, zmierili sa s tým, že vo veku 20 rokov a po roku bláznivého vzťahu spolu prejdú do ďalšej úrovne – do zväzku manželského. Ani jednému z nich nenapadla myšlienka dať ma preč, len tak zahodiť výsledok svojej mladistvej nerozvážnosti, navyše im v tom bránila aj ich kresťanská viera. Obaja boli do seba neuveriteľne zamilovaní a vízia ich spoločného života až do smrti spolu s plodom ich lásky bola akousi hlavnou myšlienkou vytrhnutou z tej najkrajšej rozprávky. Po ich svadbe môjmu príchodu na svet teda nebránilo absolútne nič. Bola som očakávaným prírastkom do novomanželskej rodiny, v ktorej bolo všetko na správnom mieste – láska, radosť, šťastie, rešpekt, úcta jeden k druhému. Prvé štyri roky môjho života sa na seba rodičia pozerali pohľadom plným vášne a túžby, no potom tento pohľad vyhasol z otcovej strany a mame zostali oči len pre plač. Otec prestal komunikovať s okolím a všetky svoje problémy týkajúce sa vyhadzovom v práci, smrti svojho otca a podobne, utápal v alkohole. Zatiaľ čo sa mamka snažila uživiť našu rodinu, ja som zostávala doma s otcom, ktorý dokázal preležať na gauči celý deň s fľašou tvrdého pod vankúšom. Hoci sa mamka snažila pomôcť mu zahnať tento zlozvyk a spoločne sa preniesť cez všetky zármutky, otec nedokázal prijať fakt, že ako človek naozaj vyhára a že najvhodnejším riešením by bol nástup na protialkoholické liečenie. Kvôli tomuto problému som doma často počúvala hádky, ktoré vždy zachádzali do nadávok a vulgarizmov. Môj otec sa začal alkoholu oddávať čoraz častejšie, až sa z neho vykľul bezcitný človek, ktorý nemal problém dvihnúť ruku na také nežné stvorenie, akým je žena. Pred mojimi očami došlo k niekoľkým bitkám, na konci ktorých som mamku vždy nachádzala skrčenú na zemi s modrinami po tele a v návaloch bolestného plaču. Neviem, či to bol plač z bolesti telesnej alebo psychickej – či boleli kopance a silné údery viac ako bolesť zo sklamania sa v človeku, v ktorom predtým cez zamilované „okuliare“ moja mamka videla bezchybného a dokonalého muža. Vo víre tohto násilia som trpela strašnými traumami a všetky tieto nezhody medzi rodičmi mi uberali na psychickej stránke zdravého dieťaťa. Chcela som im pomôcť vyriešiť akýkoľvek problém, aby sme boli opäť šťastnou rodinou a tak som sa raz zamiešala do hádky. So zmýšľaním malého dieťaťa mi v hlave skrsla myšlienka - možno ak sa rozplačem a objímem súčasne aj otca, aj mamu, hádka bude zažehnaná a možno si otec uvedomí, akú cenu ma vlastná rodina a detská láska k obom rodičom. Odsotená na podlahe vedľa kuchynskej linky a so zakrvavenou ranou na čele som si uvedomila, že môj nápad bol len naivným a nenaplneným počinom. Otec prešiel do statusu skutočného násilníka a ani jeho dobro a láska ukrytá niekde hlboko v srdci mu nezabránili udrieť aj jeho vlastnú dcéru. Následne surovo zbil aj mamu, ktorá nezniesla tú bolesť pri pohľade na svoje utrápené dieťa a so silou silnej bojovníčky doňho skočila. Neviem opísať následnú scenériu, pretože v tomto momente som radšej zatvorila oči a predstavovala si, aké by to bolo krásne vrátiť sa v čase a vidieť mojich rodičov ruka v ruke a s úsmevom na tvári. Oči som otvorila až vo chvíli, kedy som cítila silné objatie mojej mamy a aj cez jej slzy som videla dobrotu v jej očiach. Už to viac nedokázala zniesť. Pohľad na mňa bol posledným boľavým tŕňom v jej srdci. Trasúcim sa pohybom rúk vytočila 158 a oznámila, že v našej domácnosti bolo spáchané násilie na žene a dieťati vlastným manželom. Otec zamknutý v obývačke nečakal takúto reakciu. Myslel si, že jeho žena je bytosťou, ktorá ticho znáša svoje ťarchy a ktorá pre lásku radšej pretrpí výkyvy svojho manžela. Zmýlil sa a moja mama konečne spravila prvý krok, ako vyhrať nie boj nad milovaným manželom, ale boj nad alkoholom. Po príchode policajnej hliadky, sme sa s mamou podrobili policajnému výsluchu a na otca bolo podané trestné oznámenie za úmyselné ublíženie na zdraví a domáce násilie.

Hrozilo mu odňatie slobody vo výmere na 2 roky, avšak súhlas na prešetrovanie trestného oznámenia mamka po čase stiahla. S otcom sa porozprávala za jeho triezveho stavu a dohodla sa s ním na kompromise – stiahne trestné oznámenie, ak pôjde otec ďaleko od nás. Otec bol úplne iným človekom za triezva a aj keď sľuboval, že sa vzdá alkoholu, mamka mala napriek všetkému v srdci pár rán, ktoré už nešli zahojiť tak ľahko. Vedela, že by sa nezmenil. Vedela, že to všetko sú len prázdne sľuby, ktorými ju chce obmäkčiť, no nedala sa a trvala na svojom. Otec sa do týždňa pobalil a odišiel nevedno kam. Po mesiaci poslal mame správu, že sa nachádza v Anglicku a pýtal sa aj na mňa. Mamka sa síce potešila, no stále odolávala chuti vziať ho naspäť k nám – ešte nebol čas. Bola pripravená postarať sa o mňa sama bez takých nástrah, aké nám minulosť nadelila. Až dovtedy, dokým nezačne pociťovať zmenu zo strany otca.
Po dvoch rokoch nám domov prišiel smútočný list. Otec v Anglicku podľahol cirhóze pečene. Zomrel.

Moja základná škola bola, úprimne, peklom v mojom živote. S mojimi rovesníkmi som si nikdy nerozumela, pretože som vo vyspievaní bola výrazne popredu vzhľadom na životné situácie, ktoré som prekonala. Zatiaľ čo sa ostatné deti v triede hrali na „skryté baby“, naháňačky či schovávačky, ja som sedela pohrúžená do svojich myšlienok v poslednej lavici nad knihou motivačnej literatúry. Zatiaľ čo ostatné deti riešili problém s ich rodičmi, akou maskou budú na karnevale, aby vyhrali prvé miesto, ja som sa zamýšľala, ako môže byť moja mama až takou silnou osobou, keď je na všetko už niekoľko rokov sama. Vysporiadala sa už so smrťou môjho otca? Vyčíta si skutočnosť, že ho nechcela prijať naspäť k nám? Možno sa skutočne zmenil. Možno sa jeho smrti dalo zabrániť, ak... Vo veku 13 rokov som si kládla otázky, na ktoré som si sama nevedela odpovedať. V zmýšľaní som dospela a môj rozum sa už nedal považovať za detský. Možno aj toto predčasné „dospelácke“ správanie bolo dôvodom, prečo som si v triede nikdy nenašla skutočnú kamarátku, s ktorou by som sa porozprávala na rovnakej úrovni. V spoločnosti detí som bola skôr introvertom, uzavretá do seba. Ak som nemala chuť niečo povedať, bola som radšej ticho. Ak som aj niečo povedala, ostatní na mňa hľadeli ako na blázna. Čoraz viac sa ma zmocňoval pocit, že ma ostatní nenávidia, stránia sa ma. Útechu som našla v hudbe a v knihách. Do školy som chodila deň – čo – deň vyzbrojená so slúchadlami, s dlhým playlistom v mobile a s knihou, ktorá mi na prestávkach dovolila ponoriť sa do sveta, ktorý som si sama vytvorila. Moja túžba nájsť si spriaznenú dušu, s ktorou by som si rozumela v každej životnej situácii, už plávala ďaleko za obzor mojich prianí. Pomaly som prestávala dúfať, že si s niekým budem dokonale rozumieť a snažila som sa uzmieriť s pocitom, že si na všetko budem musieť vystačiť sama. Sama bez priateľov – len s utrápenou mamou, múdrymi knihami a dobrou hudbou.

Môjho nástupu na strednú školu som sa bála ako čert kríža. Bála som sa nového prostredia, nových spolužiakov. Moja trieda bola plná 30 mladých ľudí, ktorých inteligencia bola vzhľadom na štúdium na gymnáziu dostatočne vysoká. Avšak, aj napriek tomuto som mala strašné obavy – čo ak si o mne na začiatku nespravili dobrý dojem a nebudú ma chcieť akceptovať ako dievča, ktoré má byť ich novou spolužiačkou a ja budem tak ako na základnej škole trpieť každým dňom viac a viac?

Prvý deň v škole sa vliekol strašne pomaly – oficiálne zoznamovačky so školskými predpismi, ale aj s novými ľuďmi. Po príchode domov boli moje pocity z tohto dňa zmiešané a chaotické – tak veľmi som sa sústredzovala na to, aby som spravila dobrý dojem a už na začiatku zapadla do davu, až od únavy a od psychického vyčerpania padám na posteľ, zapínam notebook a prihlasujem sa na pokec skontrolovať emailovú schránku. Je to zoznamovací portál, na ktorom môže mladý človek vyhodiť zábrany, skrývať sa za anonymitou a na „skle“ môže vyjadriť všetko, čo cíti bez toho, aby ho niekto odsudzoval v reálnom živote. Prechádzam si môj profil. 298 ľudí medzi priateľmi, z ktorých tých, ktorých poznám aj v reálnom živote by som napočítala na prstoch jednej ruky. Stovky priateľov na pokeci, s ktorými si môžem popísať o tom, ako sa dnes mám, čo práve robím, no koľkí z nich by mi v niečom pomohli aj v reálnom živote? Moja osobnosť sa tu skrýva za pekne vyzerajúcou profilovkou, na ktorej sa šťastne usmievam, no v skutočnosti chodím po svete ako živý smútok. Moje myšlienky sa tu dajú naťukať na klávesnici a ľahko môžem dať ostatným vedieť, že sa mám dobre, aj keď to tak v skutočnosti nemusí byť. Moji priatelia tu - sú ľudia, ktorí sa rovnako ako ja, skrývajú za anonymitou a monitorom počítača, pretože virtuálny svet tu môže byť presne podľa našich predstáv aspoň na malú chvíľu – dokedy sa počítač nevypne.

Rýchlo naťukám svoje prihlasovacie údaje do obrazovky, v ktorej na mňa svieti blikajúca RP-čka. Kto mi môže písať? Všetky konverzácie som ukončila včera v noci a väčšinou všetky rozhovory začínam ako prvá. So zvedavosťou klikám na ikonu správy. V hlavičke správy na mňa z profilovky hľadí mladé, hnedovlasé, tajomne sa usmievajúce dievča, ktoré som dnes videla v novej triede. Sedela za mnou, takže si jej črty pamätám nie veľmi jasne, no mala som pocit, že si padneme. Čo po mne môže chcieť? Rýchlo klikám na jej správu, v ktorej stojí: „Ahoj, len tak som tu na teba natrafila, pamätáš si ma z dnes? Som tvoja nová spolužiačka a všimla som si pri zoznamovaní, že si z toho istého smeru ako bývam ja. Nechceš sa ku mne zajtra ráno pripojť vo vlaku? Bola by som len rada a aspoň by nám vo dvojici bolo veselšie aj v triede. Poď so mnou a odpíš mi :- ) ".

Wau! Zamýšľala som sa nad obsahom jej správy, v zlomku sekundy ma napadlo všeličo možné, ale toto som skutočne nečakala! Takže používateľka Domka_SV, nová spolužiačka bývajúca len niekoľko kilometrov odo mňa, sa ma pýta, či ráno pôjdeme spolu do školy. To ako by sa ma nepriamo pýtala „Ahoj! Budeme kamarátky?“. Nedbám, prečo nie, aspoň nebudem v školskej lavici sama za celé 4 roky. Urýchlene klikám na tlačidlo „Odpovedať“ a odpisujem jej. Neviem prečo, ale z ničoho nič sa ma zmocňuje dobrý pocit. Akoby som práve odpísala svojej spriaznenej duši. A to ešte netuším, že som si do priateľov práve pridala dievča, ktoré mi bude najlepšou priateľkou po celý život a pomôže mi v nejednej zložitej situácii! Naša konverzácia sa následne prehlbuje, kecáme o všeličom možnom – aj nemožnom a ja s úžasom pri pohľade na hodiny zisťujem, že pri takomto skvelom rozhovore čas plynie skutočne rýchlo. Sú tri hodiny nad ránom, o 2 hodiny vstávam, no deficit môjho spánku ma vôbec netrápi. Teším sa na druhý školsky deň a som netrpezlivá a zvedavá, čo nového mi tento deň prinesie.

Po tomto nočnom písaní ubehli už 4 roky. Dlhá doba, ktorú som v škole prežívala vždy v poslednej lavici s najlepšou kamarátkou, ktorá je zároveň aj jediným človekom v tejto triede, ktorému plne dôverujem a ktorej cesta sa spojila s mojou práve na pokeci. Každým dňom sme si rozumeli viac a viac. Medzi nami sa vytvorilo puto, ktoré nemohlo zničiť už, hádam, nič. Náš vzťah sa výrazne líšil od iných kamarátskych vzťahov dvoch dievčat, ktoré sa vo svojej blízkosti hrali na najlepšie kamarátky, no za chrbtom sa vzájomne podrážali. My sme dokázali spolu prekecať celé dni, pretože sme si vždy našli inú tému. Keď som plakala ja, ona plakala so mnou, keď plakala ona, plakala som s ňou. Takto sme spolu prežívali každú náladu od neprestávajúceho smiechu až po depresie. Boli sme k sebe vždy úprimné, vedeli sme sa napomenúť pri nejakej chybe, no, tešili sme sa spolu aj z úspechov jednej z nás.

Náš vzťah bol výnimočný v tom, že sme sa dokázali podržať v každej situácii, či už v dobrej alebo v zlej. Jednou z týchto zlých situácii bol aj môj trvalý odchod s mamou do zahraničia, ktorý moja kamarátka Dominika neznášala práve najlepšie. Jedno rozhodnutie teraz malo zničiť 4 roky, 1461 dní strávených spolu či už osobne v škole, vonku pri šálke kávy a dobrom rozhovore alebo virtuálne na pokeci. Pri pomyslení na to, že od seba budeme niekoľko tisíc kilometrov a budeme sa vídať maximálne raz za rok, som upadala do rovnakej depresie ako pred pár rokmi, keď sa ma zmocňoval pocit samoty. Vedela som, že to rovnako prežíva aj Dominika a v týchto dňoch, kedy sa s mamou máme sťahovať, je na tom psychicky veľmi zle. Snažila som sa situáciu nejako zmierniť a preto som prišla s niečím, čo ju potešilo. Aby sme si zachovali tradíciu nášho zoznámenia, sľúbili sme si, že si spolu budeme písať každý deň na pokeci a budeme sa tu aj naďalej navzájom zdôverovať s našimi radosťami či bolesťami. Malou kompenzáciou za to, že spolu už nebudeme osobne, malo byť aj e-mailové posielanie fotiek toho, čo nás v ten – ktorý deň najviac potešilo. Aspoň malá virtuálna útecha za dlhé roky pravého kamarátstva, ktoré pokračovalo aj napriek veľkej vzdialenosti medzi nami...

V novej krajine, v novom meste, v novom prostredí a s novým jazykom sa mi ťažko prispôsobovalo na nový spôsob života. Celý môj predchádzajúci život zostal na Slovensku, musela som sa pozbierať a začať od znova s tým, čo mi zostalo – s vernou kamarátkou na pokeci a s mamou pripravenou takisto začať od znova. V porovnaní s minulosťou som bola už oveľa viac odvážnejšou a sebavedomejšou ženou, preto som si tu nachádzala priateľov jednoduchším spôsobom, no ani jedno z týchto kamarátstiev sa nechytalo na to, ktoré ma čakalo na východnom Slovensku. S Dominikou som si písala naozaj každý deň a svoj reálny svet sme si spolu preniesli do toho virtuálneho, už keď sa inak nedalo. No, zrazu prišiel nečakaný zlom a naša konverzácia začala rýchlo viaznúť. Postupom času som na ňu začala zanevierať, pretože sa do môjho života ticho vnorila prvá láska.

Po vyznaní mojej najlepšej kamarátke toho, čo cítim k známemu – neznámemu, bola Dominika veľmi prekvapená a priala mi, aby som konečne pocítila šťastie z lásky. No, z jej správ sa dalo vycítiť, že je z môjho šťastia tak trochu aj sklamaná. Vedela, že to medzi nami dvomi už nikdy nebude ako predtým. Vedela, že svoj čas teraz nebudem opätovať len jej, ale budem ho musieť deliť už medzi dvoch ľudí, no aj keď jej to bolo ľúto, dusila to všetko v sebe. Postupom času som si viac začala všímať jej správy. Stále sa ma vypytovala, čo ma na tom neznámom chlapcovi priťahuje, po mojom opise sa jej ale nezdala jeho povaha a čím ďalej, tým viac ma od neho začala odhovárať. Napomínala ma, aby som sa do ničoho prudko nenáhlila, aby som si svoje rozhodnutia starostlivo premyslela a aby som si naňho dávala pozor vo všetkých smeroch. Varovala ma pravidlom „Dôveruj, ale preveruj!“. Odjakživa som o nej vedela, že nepatrí medzi dievčatá, ktoré škatuľkujú ostatných podľa pár povahových čŕt. Nechcela len, aby som v 18 rokoch dopadla zle, no ja som sa v tom čase pozerala na svet cez ružové, zamilované a trochu viac naivné okuliare a jej rady som si nevpustila pod kožu. Čím ďalej – tým viac mi na nej začalo vadiť, ako sa ma snaží od lásky odhovoriť. Mala som dojem, že mi len závidí, pretože ona skutočnú lásku ešte nikdy nezažila. Zmocňoval sa ma pocit, že mi chce vyvrátiť všetko to šťastie, ktoré ma na mojej ceste života čakalo, až som ten nápor z jej strany nezvládla a uštedrila som jej pár rán, ktoré teraz spätne ľutujem. Podľahla som hnevu a napísala jej dlhú správu o tom, ako ma štve jej prístup. Použila som pár hrubých slov, ktoré ju, samozrejme, urazili. Vyčítala som jej, že z jej strany pociťujem samú žiarlivosť a že sa veľmi zmenila za dobu, odkedy sme v kontakte len cez správy. Správu som ukončila vetou, že s ňou ruším akýkoľvek kontakt a že takú kamarátku, akou je ona, už viac nepotrebujem. Nasledujúce dni po tomto konflikte sa ma Dominika snažila skontaktovať, no bezvýsledne. Zablokovala som si jej profil, telefónne číslo, zmenila svoju adresu a presťahovala som sa do bytu môjho priateľa. Snažila som sa zanevrieť aj na celý pokec. Bolo mi ľúto takejto straty, ale láska a pocit šťastia prevažovali nad kamarátstvom, ktoré mi v tej dobe viac vzalo ako dalo – aspoň takto som to vtedy cítila.

Po pár mesiacoch sa z pána dokonalého, v ktorom som predtým videla skutočného boha, vykľul len bezcharakterný grázel a podlý hajzel, ktorého jediným cieľom bolo spraviť mi zo života peklo. Bola som doňho natoľko zamilovaná, až som mu nakoniec vo víre túžby a chuti podľahla v posteli. Myslela som si, že je ten pravý, s ktorým si zariadim zbytok môjho života, no jeho charakter sa začal naplno prejavovať až po zistení, že som po jednej z posteľových radovánok nepatrnou náhodou zostala tehotná. V dnešnej dobe nie je zvykom vidieť mladé, len 18-ročné dievča s tehotenským bruškom tak ako v minulosti. Ľudia radšej ukazujú prstom a súdia, no ja som sa aj napriek tomu rozhodla, že si dieťa nechám, aj keď to v takomto veku bude veľmi ťažké postarať sa oň. Vysnívala som si peknú budúcnosť po boku môjho priateľa, ktorý bol v mojich očiach bez chýb až do momentu, kedy som mu prezradila túto radostnú správu. Od tej chvíle sa ku mne začal správať veľmi zle. Nahnevane opakoval, že sa na rodičovstvo ešte necíti, že je mladý a chce si užívať život. Kričal po mne a vyhrážal sa mi, že ak si to dieťa opovážim nechať, postará sa o to, aby som oňho prišla. Pravdepodobne ma nikdy nemiloval tak, ako to stále tvrdil, pretože inak som si tieto jeho zúfalé prejavy nevedela vysvetliť. Z jeho strany som očakávala väčšiu zodpovednosť za svoje činy, čakala som, že ma plne podporí v mojom rozhodnutí, no jediné, čoho som sa dočkala, boli večné urážky na moju osobu, ku ktorému sa neskôr pridalo aj psychické vydieranie a fyzické napadnutie. Lenže ani toto všetko ma neodradilo od toho, aby som si dieťa nechala. Môj novonadobudnutý materinský cit mi nedovolil dať si zobrať niečo, čo som už nejaký čas nosila priamo pod srdcom. Bála som sa, že môj priateľ podnikne niečo na základe čoho by som o bábätko prišla. V jeden deň, kedy som sa ocitla v byte bez jeho prítomnosti, som si odhodlane pobalila všetky veci, napísala som mu list na rozlúčku s tým, že si dieťa nechám a poskytnem mu lásku oboch rodičov a odišla som s plačom naspäť k mame. Mala som jediné šťastie – môj bývalý priateľ netušil, na akej adrese momentálne prebývam, veci by pre mňa v opačnom prípade skončili veľmi zle.

Po pár depresívnych dňoch, kedy som vôbec nevychádzala z izby som sa rozhodla obnoviť kontakt s bývalou kamarátkou Dominikou. Začalo ma trápiť svedomie a najmä to, že som jej vyčítala toľko vecí, no od začiatku mala pritom vo všetkom pravdu. Keby som jej rady vtedy zobrala vážne a nehľadala za všetkým žiarlivosť a závisť, nič by sa nebolo stalo. Keby som sa na veci pozerala trochu reálnejším pohľadom, nikdy by som o ňu pre moju hlúposť nemusela prísť. Zrazu som potrebovala pocítiť, že na mne niekomu záleží, potrebovala som sa posťažovať, poplakať si a vyventilovať svoje zlé myšlienky a ona bola po mojej mame druhým najbližším človekom, ktorému som sa vždy zdôverovala so svojimi trápeniami a problémami. So strachom z jej reakcie som otvorila e-mailovú schránku na pokeci a rozpísala sa o všetkom, čo ma trápi. Do detailov som jej opísala celý priebeh môjho vzťahu s otcom môjho dieťaťa a to, ako sa voči mne zachoval. Ospravedlnila som sa jej za to, akým nepekným spôsobom som ju odpísala z môjho života na istý čas a prosila ju o odpustenie, k textu som pripojila moju fotku s bruškom, klikla som na „Odoslať e-mail“ a netrpezlivo so slzami v očiach som čakala na jej spätnú odozvu. Mala som pocit, že už jej na mne vôbec nezáleží a že som jej práve dala dobrý dôvod, prečo by sa mi mohla vysmiať do tváre pre moju hlúposť.

Na moje prekvapenie mi od nej hneď o pár hodín prišla pekne dlhá odpoveď, v ktorej stálo s akou bolesťou v duši zaspávala každý večer, ako sa pre mňa stále trápila a vyčítala si rozpad nášho kamarátstva. K príchodu môjho dieťaťa na svet sa vyjadrila riadkami, ktoré ma nesmierne potešili. Bude ma v materstve podporovať, bude mi pomáhať so všetkým, s čím budem potrebovať a bude ma usmerňovať v každej jednej situácii. Na konci jej správy stála veta, ktorá sa mi odvtedy veľmi vryla do pamäte: „Tvoje dieťa nepotrebuje poznať agresívneho a nezodpovedného otca, ktorý mu chcel vziať život – bude mať najlepšiu tetušku, ktorá ho bude úprimne ľúbiť ako vlastného!“. Od tej doby som opäť pocítila šťastie, nie to falošné šťastie z naivity a zaslepenia – skutočné šťastie.

Som šťastná, že to nakoniec takto dopadlo a že mi práve pokec pomohol nájsť tak skvelého človeka a komunikovať aj napriek tisíckilometrovej vzdialenosti s mojou spriaznenou dušou – kamarátkou na celý život, s ktorou už niekoľko rokov spoločne prežívam každú náladu a s ktorou je moja cesta životom oveľa pestrejšia. Pevne verím, že sa naše cesty nerozídu už nikdy a že o 50 rokov budeme ako staré babky s úsmevom spomínať na tieto časy pri poháriku červeného.

Tento príbeh píšem s úsmevom v náručí s tak krásnym stvorením, akým je moja malá dcéra. Aj keď bol jej príchod na svet neočakávaným, moje rozhodnutie by som nikdy nezmenila. Aj keď zatiaľ necíti lásku z otcovej strany, pevne verím, že nám osud do cesty ešte postaví starostlivého a milujúceho muža, ktorý nám obom poskytne to, čo nám doteraz chýbalo – a ktovie, možno ho spoznám tiež na pokeci! ;-) Malá rada pre mojich čitateľov – vždy načúvajte melódii vášho srdca, je to to jediné, na čom skutočne záleží! Nezúfajte nad zlým koncom, veď po každej búrke zasvieti slnko! A nikdy nedovoľte ľuďom, ktorí sú súčasťou vášho života – vytratiť sa z neho kvôli hlúpej nezhode, ktorá by vám obom mohla uškodiť.

Ešte raz – pokec, ďakujem!

Poznáte ten pocit, keď sa nudíte a pozeráte si profily iných? Tak presne tak som sa nudila aj ja, až som narazila na jedného chalana, no vlastne on bol už muž a ja pobláznená čaja. :) Dali sme stretko a akosi iskra neprebehla, no ale vedeli sme predebatovať dlhé hodiny. Ani neviem, ako sa to stalo, no zrazu sme začali tvoriť pár. Nikdy by som nepovedala, že si nájdem frajera cez Pokec. Dnes, keď píšem tieto riadky, si už nepíšeme rp.... ale pozeráme si vzájomne do očí a dúfam, že si do nich budeme pozerať do konca života. Tento rok to bude náš piaty a už dva roky sme zasnúbení. Vaša otázka je, či mi Pokec pomohol nájsť priateľov.... áno našiel a veľa, no len jedného skutočného. A či zmenil môj život k lepšiemu? Zmenil mi ho od základu, už sa totižto nenudím, zamestnáva ma náš polročný syn, ktorý by bez Pokecu nebol.

PS: Milý môj Pokec, veľké ĎAKUJEM, že si, lebo si mi dal najviac, čo si mi mohol dať a to rodinu. :) Dúfam, že tu budeš vždy a budeš naďalej spájať ľudí.

Zuzana

Ja mám pokec celkom rada, dajú sa tu najsť skvelí priatelia. ja osobne som si tu našla priateľa a som rada. :)