Krásny deň!
Prosím, nezaraďte ma do žrebovania, svoj príbeh Vám píšem len tak "mimo hry". Na pokeci vznikajú, ale aj zanikajú vzťahy.
Som v strednom veku (53r), ale pokec som potrebovala zo začiatku hlavne kvoli mailom. Po registrácií sa mi ozývali, písali viacerí. Až neskôr som si uvedomila, že sa dá na tejto stránke aj chatovať. Zo začiatku som nevedela, ako na to, ale postupne som sa to naučila.....a som rada.
V marci 2006 mi napísal pán, bola to slušná pošta, tak som odpísala. Bola som rozvedená.......a samota bolí. Synov som mala doma len cez víkendy. Stali sme sa "online kamaráti", boli to srandovné pošty od neho. Vždy ma rozveselil........hlavne tie jeho "zrnká múdrosti"!-) Občas ma poriadne vytočil.-) Na vážny vzťah s ním som vôbec nemyslela. Bola som v štádiu, že chlapa už do domu nechcem, všetci sú rovnakí.......-)
Ten náš vzťah sa rozbiehal klasicky. Kávička, prechádzky. .....5 dní. A potom ZLOM!!! Po 5 dňoch sme už bývali spolu! "Buď alebo"!!!. Zariskovala som poriadne, nepoznali sme sa prakticky, ale sa mi javil taký "pre mňa". .....a zrazu sme mali 5 detí....-).....síce dospelých, ale mali.
Budeme mať 9. výročie spoločného života. Za tú dobu sme sa stihli zosobášiť, postaviť si malý domček pre nás dvoch. Riešili sme problémy ako každá rodina.
Záver? Som teraz tá najšťastnešia žena na svete, je mojou oporou a ja jemu. Žijeme "potichu, v kľude". Náš spoločný názor: V robote je zhon, doma musí mať človek pokoj, kde si oddýchne.....a mať kľudné rodinné zázemie, to je podľa mňa vysoké % úspechu vo vzťahoch. Deti za nami chodia, navštevujú nás, máme vnúčence. No čo nám chýba?,,,,,,všetko máme, zdravie, lásku a pohodu...........a hlavne: aj v tomto veku sa dá nesmierne milovať človeka!!!!
Prajem Vám taký spokojný život, aký mám ja.
Norika

Pred 9 rokmi som sa zaregistroval na pokeci a nikdy by ma nenapadlo, ze mi to zmeni zivot. Jedneho dna som potreboval poradit, tak som zamieril na pokec. Do kolonky komu som napisal all. Ozvalo sa mi zopar ludi vratane jedneho dievcata. Samozrejme radu na moju otazku som ziskal, ale zaroven aj "pokecovu" kamosku. Pisali sme si coraz castejsie. Nepresiel ani jediny den, co by sme si nenapisali. Nakoniec sme sa rozhodli, ze si dame stretnutie. Vtedy som mal ja 15 rokov a ona len 13. Preslo priblizne pol roka a vyznal som jej city. Zo zaciatku to kazdy bral ako detsku alebo pubertiacku lasku, ale my sme vedeli, ze laska medzi nami stale rastie a puto medzi nami sa zosilnuje. Dokonca aj dva roky sme fungovali na dialku a nase spojitko bol pokec a mobil. Uz ubehlo velmi vela casu, konkretne teraz v aprili to bude 8 rokov a my sme stale spolu. Konecne zijeme sami v Bratislave, ja mam 23 a ona 21 a sme stastni :-) Ja velmi dakujem pokecu za to, ze je, lebo prave preto sme aj MY. :-)

Lásku cez piškôrky asi veľa ľudí nenašlo, no ja áno. Začalo to jednou mojou rýchlo výhrou nad náhodným spoluhráčom. Neskôr mi napísal, že chce odvetu a tam sa naša láska začala. Začali sme si písať, písali sme si celé dni a noci, až kým sme sa nestretli. Znovu a znovu. Zistili sme, že sme pre seba tí praví, že sa ľúbime a nedokážeme bez seba žiť a ani nechceme. Sme spolu už dva a pol roka a na rok sa plánujeme brať. Človek by ani nepovedal, koľko sa toho dá v jednej partii piškôriek vyhrať, aj taký manžel napríklad. :)

Poznáte ten pocit, keď sa nudíte a pozeráte si profily iných? Tak presne tak som sa nudila aj ja, až som narazila na jedného chalana, no vlastne on bol už muž a ja pobláznená čaja. :) Dali sme stretko a akosi iskra neprebehla, no ale vedeli sme predebatovať dlhé hodiny. Ani neviem, ako sa to stalo, no zrazu sme začali tvoriť pár. Nikdy by som nepovedala, že si nájdem frajera cez Pokec. Dnes, keď píšem tieto riadky, si už nepíšeme rp.... ale pozeráme si vzájomne do očí a dúfam, že si do nich budeme pozerať do konca života. Tento rok to bude náš piaty a už dva roky sme zasnúbení. Vaša otázka je, či mi Pokec pomohol nájsť priateľov.... áno našiel a veľa, no len jedného skutočného. A či zmenil môj život k lepšiemu? Zmenil mi ho od základu, už sa totižto nenudím, zamestnáva ma náš polročný syn, ktorý by bez Pokecu nebol.

PS: Milý môj Pokec, veľké ĎAKUJEM, že si, lebo si mi dal najviac, čo si mi mohol dať a to rodinu. :) Dúfam, že tu budeš vždy a budeš naďalej spájať ľudí.

Zuzana

Ja mám pokec celkom rada, dajú sa tu najsť skvelí priatelia. ja osobne som si tu našla priateľa a som rada. :)

Môj príbeh začal prvým odpípaním ranného budíka do povestného maturitného ročníka. Vtedy som ešte netušila, že bude taký zaujímavý a plný zvratov. K maturitnému ročníku, ako inak, patria oznamká a stužková a iné veci. Ja som si zobrala na starosť tvorbu a tlač oznamiek a vďaka pokecu som sa mohla dohadovať s firmou, ktorá mi ich navrhla a vytlačila. Počas týždňov, ako som riešila túto záležitosť, mi prišla RP-čka. V nej stálo obyčajné nezáživné "Ahoj, popíšeš?". Keďže som pre ten deň skončila, tak som si povedala, prečo nie. Bol to milý chalan, ktorý sa očividne nudil. Ako to na pokeci chodí, pár RP-čiek prešlo do dlhej spoznávacej konverzácie, v ktorej sme sa dozvedeli o sebe, že obaja chodíme do maturitného ročníka a máme dva dni po sebe stužkové. Prišlo mi to zábavné a zaujímavé. Chalanovi som očividne utkvela v pamäti, kedže som si od neho našla aj v nasledujúcich dňoch RP-čky. Ale keďže vtedy som riešila jeden iný vzťah, tak som ho umlčala so slovami, že von nejdem, pretože nemám čas a tak. Klasika. Bohužial som ho umlčala len na 2-3 týždne. Potom sa ozval zas. A zas s tým, že nech sa stretneme. Samozrejme, od detstva mi bolo vtĺkané, že nikdy sa nestretávaj s cudzím človekom, nikdy s ním nechoď na osamelé miesta a tak ďalej. Ale keďže chalan naliehal, tak som si povedala prečo nie? V našom meste vtedy boli turecké slávnosti. Tak, že poďme medzi ľudí. Súhlasil. Vymódila som sa a s očakávaniami a aj bez nich som šla na dané stretnutie. Síce som chvílu čakala, ale dočkala. Teraz si každý pomyslí, že oproti mne šiel úžasný, vysoký, vypracovaný chalan, ktorý mal charizmu, krásny úsmev a milý pohľad. No nešiel. Bol to úprimný a milý chalan. Na prvý pohľad nezaujímavý, ale bola som zvedavá. Na prvé rande ma pozval do krčmy, z čoho som nebola dvakrát nadšená. Ale ako sme sa rozprávali, čas plynul a my sme si to nevšimli a stáli sme pred mojím činžiakom. Pozdravili, kývli sme si a bol koniec. Koniec len toho rande. Na internete sme pokračovali v konverzácii a nechala som sa nahovoriť na ďalšie stretko. Hovorím si okej. No hnusnejší deň sme si ani nemohli vybrať. Veľmi fúkalo a vonku sa nedalo ani len stáť, nie to ešte prechádzať. Napriek tomu sme šli na prechádzku po hrádzi. Nevedeli sme sa ani rozprávať, tak sme si šli sadnúť na autobusovú zastávku. Tam sme preberali rôzne témy od výmyslu sveta. Na konci tohto rande mi dal prvýkrát pusu, jemnú, nesmelú no i tak krásnu. Vtedy som si ho prvýkrát poriadne všimla. Mal zlatý úsmev, zelené oči a tmavé vlasy. Nevedela som sa dočkať tretieho rande, na ktoré som šla aj so psíkom, ktorého mám. Tí dvaja si sadli, takže som už moc neriešila. Počas rande mi zazvonil telefón a mama sa ma pýtala nedočkavým tónom, s kým som vonku. Pozrela som sa na toho chalan a trápne zo mňa vypadlo, že asi so svojím priateľom. Ani sa nepýtajte, čo to bol doma za výsluch. No ale od toho dňa sme spolu, až doteraz. Máme za sebou aj krásne aj menej pekné chvíle, ale už to spolu ťaháme vyše 2,5 roka. A to len vďaka pokecu.

Kedže som pracovala v zahraničí, bola nulová šanca spoznať nejakého sympatického slováka v mojej blízkosti. :) Takže som občas trávila čas na pokeci, kecala ale neprikadala som tomu nijakú vážnosť, že tu spoznám niekoho. Lenže jedného večera mi napísal muž bez fotky, no a po nejakej dlhšej chvíli uvažovania som odpísala, a tak sme si začali písať vlastne asi každý večer po práci... Ako sa blížil čas mojej dovolenky, ktorú som mala stráviť doma na Slovensku, tak ma pozval na kávu, nie (to by bolo neskoro na mňa), ale na pirohy, takže sa nedalo odolať takej ponuke. :) Po prvom stretnutí nasledovali ďalšie, až som si uvedomila, že som celú svoju dovolenku strávila s ním. Každé jedno naše rande bolo zaujímavé, dobrodružné a svojím spôsobom to bolo normálne, že sme boli spolu, ako by sme sa poznali dlhšie a patrili odjakživa k sebe. Môj život sa po tejto dovolenke zmenil radikálne a to takým spôsobom, že pracujem doma, presťahovala som sa, kúpili sme si dom, sme zasnúbení a o pár mesiacov budeme mať svadbu na naše druhé výročie. :) A ako to všetko, tak jednoducho normálne, no aj vďaka pokecu a troške odvahy spoznať niekoho. :)

Začiatok roka 2012. Bola som ja a bol pre mňa ešte vtedy neznámy chalan. Ani jeden sme nechceli partnera, ale cítili sme sa sami. Tak sa rozhodol, že mi napíše. Ja som síce o neho neprejavovala záujem, ale napokon sme si začali nejako po troške písať. Prišla jar a stále sme boli pre seba cudzie osoby, až napokon, písalo sa v kalendári 19. marec, keď som mala zlú náladu kvôli práci. Zavolal ma von, že sa aspoň odreagujem. Ja som došla za ním na skútri, ako veľká motorkárka a on ma čakal na neďalekej lúke, že ma naučí, ako sa strieľa z luku. Ukázal mi, ako sa používa a podal mi ho, aby som si to vyskúšala. Ale kde som ja mohla natiahnuť luk, ktorý bol nastavený na jeho silu. Tak som prosebne na neho pozrela, aby mi pomohol. A v tom sa to stalo. Chytil ma zozadu, aby mi ho pomohol natiahnuť a ja som pocítila to búšenie srdca (on ho vraj cítil, odkedy ma uvidel prichádzať). Na druhý deň sme išli opäť spolu von. Keď ma odprevadil domov, ako pravý "gentleman", pobozkal ma. Bolo to krásne, ale aj napriek tomu mi tiekli slzy. Slzy strachu, že by som mu mohla ublížiť. Celú noc a nasledujúci deň v práci som rozmýšľala, ako vyriešiť túto dilemu. Napokon, keď sme sa stretli, som ho pobozkala. Odvtedy sme spolu a výročie trvá tri dni, 19., 20., 21. marec. Osamostatnili sme sa a momentálne už iba čakáme na koniec júla, kedy sa má narodiť náš krásny synček. Takto mi zmenil Pokec môj život, pomohol mi nájsť môjho princa s ktorým sa mi plnia všetky sny. Ďakujem ti Pokec. :-)

dobrý večer, tak písanie nepatrí medzi moje silné stránky, ale dá sa povedať, že pokec zmenil môj život.. bola to obyčajná sobota.. 4. 10. 2014... ráno sme sa s priateľom pohádali, ako to už bolo u nás bežné... len s tým rozdielom, že počas hádky, prevrátil stôl v kuchyni... zabuchol dvere za sebou, keď odchádzal, a ja som si povedala, že stačilo.. toto trpieť ďalej nechcem, nebudem... nemala som sa komu vyžalovať, ako strašne sa trápim, lebo som sa hambila aj sama pred sebou, keď som sa pozrela do zrkadla, nie to ešte porozprávať moje trápenie, môj príbeh niekomu známemu, mojej kamarátke.. tak nič iné mi nezostalo, ako sa prihlásiť na môj skoro už zabudnutý nick na pokeci.. netrvalo to ani minútu a dostala som správu od chlapa bez fotky, bez všetkého... hneď som mu odpísala, začali sme si písať, o ničom, a predsa o všetkom možnom... tak som si na pokeci našla moju spriaznenú dušu, ktorú som cely život hladala.. od prvého momentu sme si sadli, ako "riť na šerbel".. máme rovnaké názory a popritom sa tak krásne dopĺňame... večer sa ma spýtal, či ani nepotrebujem vedieť, ako sa volá, ako vyzerá, koľko má rokov.. ale mňa to ani nezaujímalo, lebo som v ňom našla všetko, čo som cely život hľadala.. písali sme si dlho... asi po dvoch týždňoch, som mu dala číslo na mobil.. a odvtedy to nabralo rýchly spád.. ja som si našla robotu a od budúceho týždňa sa nasťahujem k nemu... máme spoločné plány, plánujeme náš spoločný domček, našu dcérku, a tak ďalej... je to neskutočne kraáne, ako v rozprávke... dúfam, že náš príbeh bude mať aj taký koniec, ako z rozprávky.. a žili štastne, kým nezomreli.. nestrácajte nádej, láska a vaša spriaznená duša na vás niekde čaká, len nestrácajte nádej, a buďte trpezliví.. všetko sa deje z nejakého dôvodu... ďakujem pokecu..

Vďaka pokecu som si našla dlhoročnú a najlepšiu kamarátku z detstva, s ktorou sme vyrastali spolu. Boli sme každý deň spolu a zabávali sme sa. O všetko sme sa delili, boli sme ako sestry. Jedného dňa sa odsťahovali preč a ja som ostala sama. Prešlo pár rokov, čo sme sa nevideli a ani nepočuli, tak som začala po nej pátrať na pokeci, či ju náhodou niekto nepozná. Napísalo mi jedno dievča, že ju pozná a dala mi na ňu kontakt. Tak som jej hneď napísala prvú RP a s napätím som čakala, kedy mi napíše. Napísala mi hneď v ten istý deň a odvtedy sme stále v kontakte deň čo deň. Vďaka pokecu som našla osobu, ktorá mi veľmi chýbala, a ktorej som sa mohla vždy s niečim zdôveriť alebo sa poradiť. Sme v kontakte už pomaly 6 rokov, či už na pokeci alebo na facebooku, no keby nebolo pokecu, tak sa s najlepšou kamarátkou už asi nikdy neporozprávame. Veľké Ďakujem!