Pokec, internetová stránka, na ktorú som sa zaregistrovala pred asi desiatimi rokmi. Mala som vtedy len štrnásť a myslela som si, že je to len o tej zábave a o tom, že ak sa aj s niekým stretnem, tak je to len dôvod na vychvaľovanie sa kamarátkam. Ale postupne som zisťovala, že je to omyl. Stretávanie bolo pre mňa akési tabu, bála som sa toho, ale na druhej strane ma to aj dostatočne lákalo. Našla som si tam známych, niektorých na celý život, iných len na pár dní, ale tiež mi niečo do života dali. No stretnutie, ktoré mi naozaj zmenilo život od základov, sa uskutočnilo presne 11.11.2011.
Leto 2011 bolo pre mňa akési čudné. Rozišla som sa s priateľom a chcela som zažívať len úlety. No niekoho si nenájsť, nieto sa zamilovať. Povedala som si, že keď to príde, tak to príde. Nechcela som nič uponáhľať. Problém však bol, že čím ďalej, tým viac som smútila a začala som mávať depresie. Jediná vec, ktorá ma od tejto nepríjemnosti dokázala ako-tak odbremeniť, bola práve stránka Pokec. Tam som si vypisovala s ľuďmi, ktorí mali také problémy, ak nie ešte väčšie, než ja. Nevedela som ako ďalej, kam sa pohnúť a čo robiť. Navyše som ani nemala prácu a žiadny zmysel života. Bol vtedy august. Ak mám byť presná tak bolo 23. augusta a ja som si opäť raz zasadla za svoj lap top, aby som si naťukala svoju obľúbenú stránku a presondovala, či je niekto prihlásený. Bola som v ten deň na dne. Mala som nejaké konflikty a celý deň som preplakala. Prezerala som si miestnosti a tu som našla miestnosť Samovražda. Áno, mala som veľké pohnútky, hoci som to dusila väčšinou v sebe. Nakukla som tam. Nebolo tam veľa ľudí. Nechcela som si tam písať s niekým, kto by mi chcel nejako pomôcť. Skôr naopak. Mala som myšlienku, že to ja snáď niekomu pomôžem či zlepším aspoň náladu. Akonáhle som tam bola dve minúty, prišla mi prvá RP. Napísal mi jedno „Ahoj“. Chlapec nemal fotku, ani nejako veľmi vyplnený profil. No však niečo ma k nemu priťahovalo. Nejaká neviditeľná niť, ktorá ma ťahala k tomu chlapcovi, ktorý nemal ani fotografiu. Ja som fotku mala. Po dlhšom čase som chcela niečo v sebe zmeniť, hlavne keď začali tie zdravotné problémy, depresie a utiahnutie sa celkom do seba. A myslela som si, že tento chlapec má tiež nejaké tie problémy, tak som mu odpísala a písali sme si dlho do noci. Hovoril o tom, že je tiež smutný a prežíva ťažké obdobie, hoci popri smutných vetách mi písal aj niečo veselé, aby ma rozveselil. Bol to človek, pre mňa anjel, ktorý mi do života dával tú iskru, ktorá tak veľa ľuďom v živote chýba...
Odvtedy som sa každý deň tešila, že si zapnem svoj Pokec a napíšem mu. Nikdy mi nezabudol napísať. Bolo to úžasné, akoby som bola v inej dimenzii, kde neboli žiadne problémy. Neskôr sme zistili, že máme toho množstvo spoločného. Pomaly som sa dozvedela veci, ktoré ma prekvapili. Oboch nás zaujímala ezoterika a mágia, to nás k sebe priťahovalo. Veľa sme si o tom písali a boli sme neskutočne šťastní, že niečo také ako Pokec existuje. Po mesiaci nastalo obdobie, kedy sa mi neozýval. Prežívala som tri dni muky a strach. Vedela som však, kde je. Bol mimo Slovenska a na Pokeci sa neprihlasoval. Bola som naňho naviazaná už vtedy, hoci sme sa ešte osobne nevideli. Posielal mi každý deň aktuálne fotky, neskôr sme si vymieňali rodinné fotky, akoby sme sa poznali už celý život. No tá najkrajšia chvíľa ešte len prišla. Od augusta do novembra sme si napísali kopec správ, koľko som si v živote s nikým nepísala. Poznala som ho dokonale. Vedela som, čo má rád, čo ho baví a čo trápi. A on mňa tiež. Nevedela som si predstaviť deň bez Pokecu a bez zablikania novej RP od neho...
Konečne nadišiel deň, kedy som sa rozhodla, že prijmem jeho pozvanie do Prešova a stretnem sa s ním. Dohodli sme si dátum 11.11.2011.... Vtedy bol deň, kedy sa mi úplne zmenil život. Stretnutie prebehlo úžasne. Cez internet sme si toho veľa písali, už vtedy som bola zamilovaná. A hanbila som sa. No on bol tolerantný a veľmi príjemný chlapec. Všetko šlo hladko, až som sa bála. Ale nemala som čoho. A keďže moja sestra bývala v Prešove, tak som mohla ostať pár dní tam. Bolo to krásne. Postupne sme sa zblížili a stal sa z nás pár. Chodievala som do Prešova omnoho častejšie, on prišiel za mnou na dedinu. Začiatky boli krásne, no i neskôr to bolo dokonalé. Stále sme sa smiali a boli sme pri sebe, ak sa niečo jednému z nás nedarilo. Bola to láska. Je to láska. S mojím priateľom som dodnes a čoskoro tomu budú tri roky, čo mi prvý krát napísal. Stále sme spolu a stále sme šťastní. Budujeme si vlastné bývanie a vlastný život. Akoby sme na Pokeci prežívali rozprávku, ktorá sa stala skutočnosťou.
Navždy už budem spomínať na prvé „Ahoj“ a na tie krásne správy, ktoré sme si napísali. Depresie pominuli, nuda tiež, všetko bolo krásne. Môžem povedať, že som šťastná žena a keby nebolo Pokecu, nikdy by som si nenašla tú svoju iskru, to svoje šťastie, ktoré ma robí šťastnou dodnes.

No pokec my zmenil zivot velmi dobre som spokojny aj vela kamaratov som si nasiel

Moj pribeh sa zacal pred niekolkymi rokmi, prave v case, ked zacala svetova hospodarska kriza.
Prisla som vdaka nej o pracu, rovnako ako moj manzel. Zili sme v malom peknom domceku, dovtedy celkom kludne, ako v rozpravke, az kym sme neprisli o pracu.
Asi pol roka sme robili vsetko mozne. Hladali, kde sa dalo novu pracu, obaja bez uspechu. Mala som uz vo svete 2 dospele dcery a doma este malu 11 rocnu Jenifer.
Po polroku podpora skoncila, mala som vsak na nu narok iba ja, manzel bol zivnostnik, ten ju nedostal. Tak sme hladali a podliehali silnej depresii, lebo nikde v malom meste ziadnej prace nebolo.
Koncom tyzdna chodila domov starsia dcera a ta nam nakupovala potraviny. Bolo nam to velmi trapne a o to usilovnejsie sme hladali dalej.
Bez prace uz takmer 3/4 roka stale bez penazi, denno denne na nete, kvoli praci. Emaily, ziadosti, vsetko, co bolo mozne.
Najmladsia dcerka mi hovori, mami pod na Pokec, je tam viacero ludi s rovnakym problemom. Nechcelo sa mi, ale dala som si povedat.
Netrvalo dlho, uz som bola v nom ako doma. Niekedy od skoreho rana uz od 5 som sedela na Pokeci, respektive v miestnosti Za hranicami. Citala a pisala som si ohladom prace, az sa mi jedno take skore rano stal Pokec osudnym - dostala som ponuku ist do Wien pracovat ako pomocna casnicka, pretoze som vedela madarsky a bol to madarsky lokal.
Okamzite som to prijala a isla pracovat von. Lahke to nebolo priznavam, niekolkokrat som sa vracala s placom, ze uz nejdem spat, ale moja rodina potrebovala prijem a ja pracu. Tak podme na to - zacala som sa ucit nemcinu, ako ked do vody hodia - zo dna na den. Manzel vsetky ponuky odmietal, nic mu nebolo dobre, bolo vyhodnejsie cakat na svoju zenu, ze iste donesie, ked sa vrati z tyzdnovky.
Po 2 rokoch sme sa rozviedli, manzel bol dalej nezamestnany, asi mu to tak vyhovovalo, ja uz som zatial zmenila pracu, naucila sa celkom dobre nemecky, zobrala som k sebe aj svoju najmladsiu dceru Jenifer, ktora tu uz chodi do sukromneho gymnazia. Ani tu nie je zivot lahky, ale pracu tu clovek najde vzdy, ak ozaj chce pracovat.
Zila som na SK viac ako 20 rokov, lebo nie som rodena Slovenka, ale musela som sa odstahovat za hranice, aby som mohla normalne zit so svojou dcerkou. Komu za to vdacim????????
Ano, Pokecu, ze som to dokazala.
Dakujem, skutocne nebyt Pokecu, tak tu nie sme

Začalo sa to 11. 9. 2013. Keď som blúdil po Pokeci, natrafil som na slečnu z nášho mesta, ktorej som poslal RP, čo robí tak neskoro na Pokeci (bolo už ďaleko po 22:00). Odpísala mi, že ide do mesta niekam na kávu, lebo nemôže spať. No a ja ako správny gentleman som sa ponúkol, že ak chce, tak jej budem robiť spoločnosť. Po chvíľke dohadovania súhlasila a šli sme na kávu o 0:30. Padli sme si do oka a od toho večera sme spolu. Vďaka Pokecu som spoznal najúžasnejšiu ženu na svete, ktorú nadovšetko milujem.

V jeden nečakaný zasnežený deň som si sadla k notebooku, zapla internet, prihlásila sa na Pokec a chatovala. Chuť ma ale rýchlo prešla. Samé úchylné reči ma nebavili, no uvedomila som si, že v tak chladný a zasnežený deň a hlavne sama nič lepšieho nepodniknem. RP za RP a nič extra. Ale obyčajné ,,Ahoj pokecáš" my zmenil život. Chalan bez fotky, trapko, ďalší úchyl, tak tieto myšlienky mi vŕtali hlavou pri odpisovaní. Napriek tomu som mu dala ultimátum, aby poslal foto alebo sa odhlásim. Len ako som dopísala pridal fotku do profilu. WOW. Rozhodla som sa ostať a tak sme si písali až do rána. Aj keď sa ma spýtal či som nechcela náhodou odísť, ale ako som mohla tak krásneho chalana nechať tu. Po 3 dňoch písania ma pozval von na rande. (smiech) Môj veľký deň D. Bol to krásne a nezabudnuteľný večer, teda až do okamihu kým som si uvedomila , že celí večer rozprávam len ja a on je ticho. Jasne som mu povedala, že si vedľa seba neviem predstaviť tichú osobu, kedže som ukecaná. Po mojom príhovore som ho nevedela zastaviť. (smiech) Tak sme sa teda 14.12. 2007 dali do kopy. Dnes už prešlo pomaly 7 rokov a sme spolu stále šťastný. 14.2.2014 ma požiadal o ruku. Moja odpoveď? Samozrejme ÁNO. Ďakujem POKEC za zmenený život. :)

Môj príbeh sa začal celkom vtipne. :) Bol piatok poobede 15. 7. 2011 a vonku išla búrka. Mali sme ísť s kamoškami večer vonku, ale každá sa bála búrky a tak som na plochu napísala: "Kto mi bude robiť večer spoločnosť?" :) Ozval sa môj princ... No v ten večer sme sa nestretli, ale dohodli sme sa na druhý deň a tak naše prvé stretnutie bolo 16. 7. 2011 :) Odvtedy sme sa stretávali každý deň. 1. 8. 2011 sa ma opýtal, či by sme neskúsili vzťah, :) a tak sme veru "skúsili" :) Bol super spoločnosť a tak som zvážila, že môže byť dobrá spoločnosť aj na cely život. :) 14. 10. 2012 to zvážil zrejme aj on, kedže ma požiadal o ruku. :) Bolo to krásne, romantické a urobil to na mieste, kde sme sa prvýkrát stretli... Opýtal sa ma, či ho ľúbim natoľko, že si ho vezmem za manžela a ja som povedala prvýkrát "ÁNO"... Druhýkrát som mu to povedala 21. 9. 2013 pred Bohom a našimi hosťami, keď sme spečatili našu lásku....:) A čerešnička :) 18. 10. 2014 čakáme najkrajšie dievčatko pod slnkom. :)

Mam 14, ale uz viem, ake je to byt zamilovany ... zo zaciatku som nemal fotku, ale potom som si ju dal a ludia zacali pozerat na moj profil. Nemal som ho velmi rozsiahly, ale mne to nevadilo. Postupne som vedel, ze by bolo dobre mat profil na 100% vyplneny. Potom som napisal jednej babe, vedel som, že bude tou pravou. Odpisala mi a stretavali sme sa. Zo zaciatku na Stretka meškala, ale potom uz nie. Chodili sme do cukrarne alebo len tak von. Sme radi, ze sme spolu.
POKEC nas zoznamil. Dakujem Pokec

Prajem dobré ráno, mne Pokec život nezmenil, ale pomohol mi nájsť zopár skvelých ľudí, priateľov a priateľky, žiaľ aj sklamanie. Zoznámila som sa so super mužom, žiaľ sklamal moju dôveru, takže ma Pokec i poučil. Všetko, čo mi napíšu mužichtivý, beriem s rezervou a s nadhľadom. Žiaľ je tu veľa ľudí, ktorí vedia iba ubližovať. Prajem všetkým iba dobrú zábavu......

Bolo to pred rokom asi v takomto čase. Mala som priateľa, ale v poslednom čase sme sa strašne veľa hádali a ja som začala častejšie chodiť na pokec, len tak si pokecať s ľuďmi. Jedného dňa som náhodou otvorila profil jedného chlapca. Pozerala som jeho profil častejšie. Po čase som si všimla že začal aj on môj. Asi týždeň sme si navzájom takto pozerali svoje profily. Týždeň na to mi napísal a začali sme si písať, spoznávať sa. Do konca prázdnin sme si písali a dohodli sme sa, že keď začne škola, tak sa stretneme. Každý deň sme si non stop písali. Prišla škola a stretli sme sa. Začali sme randiť a behom pár dní sme začali chodiť. S tamtým chlapcom som sa rozišla, lebo to už nemalo budúcnosť. Je to rok čo sa už poznáme a sme spolu šťastní. Som rada, že v ten deň som prišla na pokec, a že takouto náhodou som ho spoznala. Stále si spomíname na ten deň, ako nás pokec spojil. Som šťastná, že ho mám. Milujem ho. Ďakujem pokec!

Presne pred 6 rokmi som napisala ''len tak'' - uz teraz mojmu snubencovi. :-) Vtedy som to, samozrejme ani netusila, ze laska cez internet funguje. Napisala som mu: ,,ahoj, pekna motorka'' a na tejto vete sa dodnes smejeme. Obaja sme milovnici motoriek a ani jedneho z nas vtedy ani vo sne nenapadlo, ze po 6 rokoch nielenze budeme spolu byvat, zasnubime sa, ale hlavne to, ze budeme mat 2 rocneho maleho motorkara, ktory uz teraz jazdi na elektrickych motorkach. Ja som pochadzala z Martina, on z Banoviec a ked sa nas niekto opyta, ako a kde sme sa spoznali, s usmevom povieme na Pokeci - laska cez internet.
V auguste sme sa zoznamili na pokeci a v auguste sa nam narodil nas motorkar....dakujeme Pokec !!!