Moj pribeh sa zacal pred niekolkymi rokmi, prave v case, ked zacala svetova hospodarska kriza.
Prisla som vdaka nej o pracu, rovnako ako moj manzel. Zili sme v malom peknom domceku, dovtedy celkom kludne, ako v rozpravke, az kym sme neprisli o pracu.
Asi pol roka sme robili vsetko mozne. Hladali, kde sa dalo novu pracu, obaja bez uspechu. Mala som uz vo svete 2 dospele dcery a doma este malu 11 rocnu Jenifer.
Po polroku podpora skoncila, mala som vsak na nu narok iba ja, manzel bol zivnostnik, ten ju nedostal. Tak sme hladali a podliehali silnej depresii, lebo nikde v malom meste ziadnej prace nebolo.
Koncom tyzdna chodila domov starsia dcera a ta nam nakupovala potraviny. Bolo nam to velmi trapne a o to usilovnejsie sme hladali dalej.
Bez prace uz takmer 3/4 roka stale bez penazi, denno denne na nete, kvoli praci. Emaily, ziadosti, vsetko, co bolo mozne.
Najmladsia dcerka mi hovori, mami pod na Pokec, je tam viacero ludi s rovnakym problemom. Nechcelo sa mi, ale dala som si povedat.
Netrvalo dlho, uz som bola v nom ako doma. Niekedy od skoreho rana uz od 5 som sedela na Pokeci, respektive v miestnosti Za hranicami. Citala a pisala som si ohladom prace, az sa mi jedno take skore rano stal Pokec osudnym - dostala som ponuku ist do Wien pracovat ako pomocna casnicka, pretoze som vedela madarsky a bol to madarsky lokal.
Okamzite som to prijala a isla pracovat von. Lahke to nebolo priznavam, niekolkokrat som sa vracala s placom, ze uz nejdem spat, ale moja rodina potrebovala prijem a ja pracu. Tak podme na to - zacala som sa ucit nemcinu, ako ked do vody hodia - zo dna na den. Manzel vsetky ponuky odmietal, nic mu nebolo dobre, bolo vyhodnejsie cakat na svoju zenu, ze iste donesie, ked sa vrati z tyzdnovky.
Po 2 rokoch sme sa rozviedli, manzel bol dalej nezamestnany, asi mu to tak vyhovovalo, ja uz som zatial zmenila pracu, naucila sa celkom dobre nemecky, zobrala som k sebe aj svoju najmladsiu dceru Jenifer, ktora tu uz chodi do sukromneho gymnazia. Ani tu nie je zivot lahky, ale pracu tu clovek najde vzdy, ak ozaj chce pracovat.
Zila som na SK viac ako 20 rokov, lebo nie som rodena Slovenka, ale musela som sa odstahovat za hranice, aby som mohla normalne zit so svojou dcerkou. Komu za to vdacim????????
Ano, Pokecu, ze som to dokazala.
Dakujem, skutocne nebyt Pokecu, tak tu nie sme

Začalo sa to 11. 9. 2013. Keď som blúdil po Pokeci, natrafil som na slečnu z nášho mesta, ktorej som poslal RP, čo robí tak neskoro na Pokeci (bolo už ďaleko po 22:00). Odpísala mi, že ide do mesta niekam na kávu, lebo nemôže spať. No a ja ako správny gentleman som sa ponúkol, že ak chce, tak jej budem robiť spoločnosť. Po chvíľke dohadovania súhlasila a šli sme na kávu o 0:30. Padli sme si do oka a od toho večera sme spolu. Vďaka Pokecu som spoznal najúžasnejšiu ženu na svete, ktorú nadovšetko milujem.

V jeden nečakaný zasnežený deň som si sadla k notebooku, zapla internet, prihlásila sa na Pokec a chatovala. Chuť ma ale rýchlo prešla. Samé úchylné reči ma nebavili, no uvedomila som si, že v tak chladný a zasnežený deň a hlavne sama nič lepšieho nepodniknem. RP za RP a nič extra. Ale obyčajné ,,Ahoj pokecáš" my zmenil život. Chalan bez fotky, trapko, ďalší úchyl, tak tieto myšlienky mi vŕtali hlavou pri odpisovaní. Napriek tomu som mu dala ultimátum, aby poslal foto alebo sa odhlásim. Len ako som dopísala pridal fotku do profilu. WOW. Rozhodla som sa ostať a tak sme si písali až do rána. Aj keď sa ma spýtal či som nechcela náhodou odísť, ale ako som mohla tak krásneho chalana nechať tu. Po 3 dňoch písania ma pozval von na rande. (smiech) Môj veľký deň D. Bol to krásne a nezabudnuteľný večer, teda až do okamihu kým som si uvedomila , že celí večer rozprávam len ja a on je ticho. Jasne som mu povedala, že si vedľa seba neviem predstaviť tichú osobu, kedže som ukecaná. Po mojom príhovore som ho nevedela zastaviť. (smiech) Tak sme sa teda 14.12. 2007 dali do kopy. Dnes už prešlo pomaly 7 rokov a sme spolu stále šťastný. 14.2.2014 ma požiadal o ruku. Moja odpoveď? Samozrejme ÁNO. Ďakujem POKEC za zmenený život. :)

Môj príbeh sa začal celkom vtipne. :) Bol piatok poobede 15. 7. 2011 a vonku išla búrka. Mali sme ísť s kamoškami večer vonku, ale každá sa bála búrky a tak som na plochu napísala: "Kto mi bude robiť večer spoločnosť?" :) Ozval sa môj princ... No v ten večer sme sa nestretli, ale dohodli sme sa na druhý deň a tak naše prvé stretnutie bolo 16. 7. 2011 :) Odvtedy sme sa stretávali každý deň. 1. 8. 2011 sa ma opýtal, či by sme neskúsili vzťah, :) a tak sme veru "skúsili" :) Bol super spoločnosť a tak som zvážila, že môže byť dobrá spoločnosť aj na cely život. :) 14. 10. 2012 to zvážil zrejme aj on, kedže ma požiadal o ruku. :) Bolo to krásne, romantické a urobil to na mieste, kde sme sa prvýkrát stretli... Opýtal sa ma, či ho ľúbim natoľko, že si ho vezmem za manžela a ja som povedala prvýkrát "ÁNO"... Druhýkrát som mu to povedala 21. 9. 2013 pred Bohom a našimi hosťami, keď sme spečatili našu lásku....:) A čerešnička :) 18. 10. 2014 čakáme najkrajšie dievčatko pod slnkom. :)

Mam 14, ale uz viem, ake je to byt zamilovany ... zo zaciatku som nemal fotku, ale potom som si ju dal a ludia zacali pozerat na moj profil. Nemal som ho velmi rozsiahly, ale mne to nevadilo. Postupne som vedel, ze by bolo dobre mat profil na 100% vyplneny. Potom som napisal jednej babe, vedel som, že bude tou pravou. Odpisala mi a stretavali sme sa. Zo zaciatku na Stretka meškala, ale potom uz nie. Chodili sme do cukrarne alebo len tak von. Sme radi, ze sme spolu.
POKEC nas zoznamil. Dakujem Pokec

Prajem dobré ráno, mne Pokec život nezmenil, ale pomohol mi nájsť zopár skvelých ľudí, priateľov a priateľky, žiaľ aj sklamanie. Zoznámila som sa so super mužom, žiaľ sklamal moju dôveru, takže ma Pokec i poučil. Všetko, čo mi napíšu mužichtivý, beriem s rezervou a s nadhľadom. Žiaľ je tu veľa ľudí, ktorí vedia iba ubližovať. Prajem všetkým iba dobrú zábavu......

Bolo to pred rokom asi v takomto čase. Mala som priateľa, ale v poslednom čase sme sa strašne veľa hádali a ja som začala častejšie chodiť na pokec, len tak si pokecať s ľuďmi. Jedného dňa som náhodou otvorila profil jedného chlapca. Pozerala som jeho profil častejšie. Po čase som si všimla že začal aj on môj. Asi týždeň sme si navzájom takto pozerali svoje profily. Týždeň na to mi napísal a začali sme si písať, spoznávať sa. Do konca prázdnin sme si písali a dohodli sme sa, že keď začne škola, tak sa stretneme. Každý deň sme si non stop písali. Prišla škola a stretli sme sa. Začali sme randiť a behom pár dní sme začali chodiť. S tamtým chlapcom som sa rozišla, lebo to už nemalo budúcnosť. Je to rok čo sa už poznáme a sme spolu šťastní. Som rada, že v ten deň som prišla na pokec, a že takouto náhodou som ho spoznala. Stále si spomíname na ten deň, ako nás pokec spojil. Som šťastná, že ho mám. Milujem ho. Ďakujem pokec!

Presne pred 6 rokmi som napisala ''len tak'' - uz teraz mojmu snubencovi. :-) Vtedy som to, samozrejme ani netusila, ze laska cez internet funguje. Napisala som mu: ,,ahoj, pekna motorka'' a na tejto vete sa dodnes smejeme. Obaja sme milovnici motoriek a ani jedneho z nas vtedy ani vo sne nenapadlo, ze po 6 rokoch nielenze budeme spolu byvat, zasnubime sa, ale hlavne to, ze budeme mat 2 rocneho maleho motorkara, ktory uz teraz jazdi na elektrickych motorkach. Ja som pochadzala z Martina, on z Banoviec a ked sa nas niekto opyta, ako a kde sme sa spoznali, s usmevom povieme na Pokeci - laska cez internet.
V auguste sme sa zoznamili na pokeci a v auguste sa nam narodil nas motorkar....dakujeme Pokec !!!

Moj pribeh a moj zivot zacal cez pokec. Nasla som si kamarata, z kamarata bol priatel atd. Moj otec je hudobnik, a v tom momente, ked som si pisala s tym chlapcom, moj otec hral v zahranici. Nahodou sme sa dozvedeli, ked sme si pisali, ze moj otec hra jeho otcovi, a to len nahodne. Ked sa ma spytal, ci poznam skupinu a napisal nazov, napisala som mu, ze ano poznam, ze v tej skupine hraj moj otec, a tak to slo. Nasi otcovia sa skamaratili a my sme si pisali dalej ,,, cele noci, cele dni, nespali sme, nejedli, len vzdy online POKEC. Tak to slo 6 mesiacov, az z toho vznikla laska. Prisiel na slovensko so svojou rodinou, potom nastal den kedy ma navstivil. Bolo to ako sen, nemohla som verit tomu, ze je pri mne, ze sa ho dotykam, citila som, ze ho poznam cely svoj zivot, ale pravdou bolo, ze bol pre mna v inom zmysle cudzi, lebo som ho nikdy nevidela. Bolo to krasne, nadherne zazitky v ten den, v tu noc, bolo to krasne, boli sme spolu 2 mesiace. Potom nastal cas odist do zahranicia, on pravdaze nechcel ist, lebo to odlucenie bolo velmi tazke, tak sme sa na poslednu chvilu rozhodli, ze pojdem snim. Bola som tam 3 tyzdne, nastal cas prist domov na slovensko. Nechal vsetko plavat a prisiel somnou. Tak sme boli spolu, nas zivot bol krasny bez jedinej chibycky, nasu lasku nam kazdy zavidel, boli sme spolu dva krasne roky, az nastal den odlucenia, ked som videla, ze ma inu a pise si s nou cez POKEC. Tak zacala hadka, aj bitka hah ,,,a som povedala, ze uz ho nechcem nikdy vidiet a aj on mna vidi uz naposledy, lebo odchadzam domov. V tej chvili sme boli v zahranici, tak som odisla ,,,,,, uz nie sme spolu 3 roky, uz ma inu, ma aj dieta a ma sa dobre. Ja som si nasla ineho cez Pokec, len nejak sa nam to nedari. Pravdu som zistila az po rozchode, ze to bol len omyl, ze on ziadny pokec nemal a nikdy ma nepodviedol ,,, Kazdy robi chyby, nikto nie je dokonaly, no ale kazdy sa aj z chyb uci, ked uz si najdete lasku cez pokec ci FB, ked sa stretnete a pocitite to, co som pocitila ja, ze ho poznate cely zivot, tak sa ho drzte, lebo je to ten pravy. Odpustajte si vsetky hadky, vsetky chyby, lebo potom budete trpiet a vycitat si to cely zivot ,,,nechcem ziadnu vyhru ani nic, len som to chcela napisat ,,,,tak sa drzteee

Ja som tu na Pokeci spoznala svojho miláčika. Prvýkrát, keď mi napísal, som mu neodpísala, ani po druhýkrát, no na tretí už áno. Písali sme si tu nejaký ten čas, až sme sa nakoniec stretli. Od mala to nemám v živote ľahké, mala som problémy doma, v škole a puberta bola pre mňa tiež utrpením. Nezvládala som to všetko, až som skončila pri psychologičke. No čo psychologička? Je to človek, čo za to, že ťa počúva, dostáva peniaze, nič viac s tým človekom nemáš spoločné, len to, že sedíte v jednej miestnosti spolu hodinu a rozprávate sa. Nikto nenahradí človeka, ktorému dvôveruješ tak, ako ten človek sám. A tak som ho našla tu na Pokeci. Zmenil mi naozaj život k lepšiemu. Teraz vidím aj to pestré v živote, nie ako predtým. Život ma doslovne nebavil a neraz mi prebleskla hlavou myšlienka, že ho aj skončím, až také depresie som často mávala. No ako som spoznala jeho, je môj pohľad na život úplne iný. Áno, nie sme vo filme, neporiešili sa tým všetky moje problémy, ale dal mi nádej, že sa všetko môže zmeniť k lepšiemu, a za to som mu vďačná. A nebyť Pokecu, nespoznám ho a ani nechcem vedieť, ako by som skončila. Už sme pomaly spolu dva roky a som za to naozaj vďačná! Ďakujem :)