Takže vďaka nemu som spoznala moju polovičku Vladimíra. Je to presne šesť rokov, čo sa mi zmenil život úplne od základov. Bolo júnové sobotné ráno, keď som si zapla počítač a prihlásila som sa na pokec. Len tak som si prezerala profily chlapcov, ani neviem prečo. Či len zo zvedavosti alebo len so zábavy. V tom mi prišla RP od môjho terajšieho priateľa " Ahoj popíšeš " Doteraz si to pamätám, ako by to bolo len včera. No len moja zvedavosť mi nedala a chcela som vidieť fotku toho dotyčného. Tak som si klikla na jeho profil a uvidela som pôvabného chalana a v duchu som si pomyslela, ako môže niekto napísať takej škaredej osobe ako som ja :D Odpísala som mu áno popíšem, ale nakoľko bola sobota a povinnosti s tým spojené som mu napísala, že musím ísť preč a ak chce, nech mi nechá svoje číslo, hoc som neverila, že mi ho nechá a odpojila som sa. Rýchlo som poupratovala, aby som znova mohla ísť na pokec a pozrieť sa, či mi nechal svoje číslo. A verte alebo neverte, naozaj mi to svoje číslo tam nechal. Tak som váhala či mu napísať, alebo nie. Ale bol tak naozaj zlatý, že som prelomila svoju ostýchavosť a napísala som mu sms, že som na pokeci a ak má čas, nech tam príde. Netrvalo to ani päť minút a v tom sa prihlásil. Tak sme si začali písať o bežných veciach, ako sa volá, odkiaľ je a po dlhých hodinách písania sa mi sám priznal, že som sa mu zapáčila na prvý pohľad a nevedel sa dočkať, kedy mu napíšem sms, že som tam. Hoc neveril, že mu ešte napíšem. V ten deň sme si dohodli aj rande. Celá šťastím bez seba som nevedela, čo na seba a vyhádzala som si asi celú skriňu. Pekne som sa namaľovala upravila. Viem bolo to rýchle, ale tak neľutujem to. Bolo to najkrajšie, čo sa mi mohlo stať. V ten večer som sa nemohla dočkať, kedy príde po mňa. Čakala som u mojej kamarátky, ktorá v tom čase bola tehotná. Hodiny ubiehali a jeho nikde. Začínala som byť nahnevaná, že si len urobil so mňa žart. Tak som mu napísala sms, že asi mu niečo do toho prišlo a zabudol mi dať vedieť. Prišla mi spätná sms od neho, že už je na ceste, že za 10 min je u mňa. Ale s 10 minút bolo ďalších 20 min :D. Ale nakoniec prišiel a na moje prekvapenie aj s kamarátom. Pomyslela som si panebože rande do trojky :P Prvý vystúpil jeho kamarát a poviem vám pravdu v tej tme som si myslela, že je to on Vladimír, s ktorým som si písala. Ale po chvíľke vystúpil šofér a nesmelým hlasom sa mi prihovoril AHOJ JA SOM VLADO. Mali ste ma vidieť ako som sa zatvárila, červenala som sa jak paprika od hanby. Ale poviem vám, jeho kamarát bol o trošku krajší :P ja viem :D. Podišla som ku Vladinovi a zoznámili sme sa, zoznamil ma aj so svojím kamarátom Peťom a opýtal sa ma, či mi nevadí že prišiel aj s ním. Odpovedala som mu, že nevadí, ale tak prekážalo mi to, ale predýchala som to a nastúpila som s dvoma úplne cudzími chalanmi do auta. Po chvíľke ostychu sme sa začali všetci traja rozprávať. Debata sa tak zvrhla a Vladinova otázka na mňa, že či sa nebojím ísť s nimi dvoma na aute, že ma zavedú na bočnú uličku a zneužíju ma. V tej chvíľke by ste sa mi krvi nedorezali. Nevedela som, čo mám robiť. Z auta sa mi nedalo utiecť, nakoľko bolo trojdverové. Aj to mi nezabudol poznamenať. Že nemám kam ujsť. Ale uisťovali ma, že sa nemusím báť, že nie sú takí a kamaráta vzal, lebo sa bál ísť sám so mnou von. Viem, divné, ale tak ......však viete. Chalani :D Celou cestou som tŕpla, aby naozaj niekde neostali stáť, ale šťastne sme dorazili na diskotéku. Naozaj nemali zlé úmysly :D. Vystúpili sme z auta a Vladino mi povedal, či sa nenahnevám, keď ešte nachvíľku odbehne, že ešte musí ísť pre sestrenice a zaviezť ich presne tam, kde sme boli aj my. Tak samozrejme, že som mu povedala, že nie nevadí mi to a že jeho kamarát bude dávať na mňa pozor. Tak odišiel a my dvaja sme šli pozrieť na diskotéku. Celý čas dával na mňa pozor. Ale to trápne ticho, čo bolo, sa dalo krájať. Tak som ako prvá nadviazala konverzáciu a začali sme sa rozprávať. Prezradil mi pár veci o Vladinovi, ale nič zlé, že sa poznajú od malinka a sú dobrí kamaráti. Po asi trištvrte hodinke prišiel Vladino aj so svojimi sestrenicami a poviem vám, boli štyri, tak som sa aj s nima zoznámila. Predstavil ma vtedy ako jeho kamarátku. Potom sme sa šli zabávať. Pozval ma na drink. Pre uvoľnenie napätia som mu navrhla, aby sme šli tancovať. Len ma upozornil, že nerád tancuje, ale kvoli mne sa premohol a šiel, ale len chvíľku. Potom sme len postávali, sem tam sme si ešte zatancovali a ani sme si neuvedomili, že už svitá. Tak sme sa pobrali smerom k autu a zaviezol ma domov. Keď som vystúpila z auta, tak vystúpil aj on, ešte sme sa rozlúčili a išla som domov. Keď som si ľahla do postele, ešte som mu napísala sms, že mu ďakujem za pekne strávený večer. Odpísal mi tiež, že aj on mi ďakuje za pekný večer. Myslela som, že už sa viac neozve a išla som spať. Na druhý deň poobede, mimochod bola už nedeľa :D som stále pozorovala svoj mobilný telefón a čakala som, či sa mi ešte ozve. Hodiny ubiehali, deň sa pomalinky končil a stále nič. K večeru sa mi ozval ahoj Majka nešla by si von? Celá šťastná, že sa mi ozval, som mu napísala áno. Strávili sme spolu pekný večer a ten pekný večer trvá celých šesť rokov. Takže môžem povedať, že pokec mi našiel mojú lásku, ktorú neskutočne milujem.

Láska na prvy pohlad? hmm verim tomu, že ano ..cez pokec som našla láasku svojho života ..pisali sme si rok, kym sme sa stretli a nie len to, od toho dna, čo som mu napisala, som citila, že je ten pravy, neviem prečo jednoducho som to tak citila ..od toho dna ma čakal dlhy boj, ktory nebol lahky, ale zaroven krasny. vtom čase ssom i prechazdala velkou skuškou sklamanim intrigami od druhych žien, ale aj laskou, ktora ma knemu naplnala a prave preto som neprestala a verila v to, že patrime k sebe... po roku sme sa po prvy krat stretli a ja som si potvrdila len to, čo som citila na začiatku .... no a teraz? teraz sme už štvrty rok spolu a tvorime krasnu rodinku, mame pomaly dvojročneho synčeka ktoreho najviac lubime a ktory nam každy den ukazuje tu našu lasku.... všetko to bolo osudove a hlavne som tomu verila .... a nemenila by som moj život za nič na svete a ak by sa to malo vratit, tak by som tym všetkym prešla znova a znova ...lebo nelutujem den minutu sekundu ani stotinu stravenu na pokeci, lebo pokec mi dal život a lasku ..... MILUJEM TAAAAA LUKY :)

V jeden deň som sa rozhodla, že si založím znova nick na Pokeci. Občas som si prišla len tak nezáväzne pokecať, keď mi prišla zaujímavá správa. Bola od používateľa duri555666 s textom: Ahoj máš rada pomaranče ? :D . Nevedela som, čo to má znamenať, ale pobavilo ma to, tak som mu odpísala do 30 sekúnd. "Nie obľubujem kiwi". A naša konverzácia sa rozbehla. Nebývali sme od seba ďaleko, ale v tej dobe som mala partnera. Ďuri na mňa tak povediac čakal. Keď sme sa s partnerom rozišli (čo sa dalo čakať na základe jeho agresívneho chovania) dohodli sme sa s Ďurim, že sa stretneme. Malo to byť moje druhé pokecové stretko, tesne pred tým asi 2 mesiace som sa stretla tiež s jedným chlapcom, s ktorým sme boli dobrí kamaráti a chodili sme sa baviť. Lenže Ďuri neprišiel ... tak som ho potom nejakým spôsobom odmietala, občas sme si napísali, až došlo k tomu, že sme sa dohodli na druhom stretnutí, kde už prišiel :). Slovo dalo slovo, trávili sme spolu veľa času :) A teraz už tvoríme pár 1 rok aj 4 mesiace :) A keď sa nás niekto spýta, ako sme sa spoznali, hrdo prehlásime, že mi duri555666 napísal na pokeci, či mám rada pomaranče :)

Ahoj volám sa Tony, mám 33 rokov a pokec mi tak zmenil život že.... Našiel som si lásku na celý život !!!! Som strašne šťastný, lebo sme spolu už 7 rokov a mesiac sme si písali. Mám 2 krásnych chlapčekov a další je na ceste. Tak Vám ďakujem, lebo v láske som nemal šťastie. :( Zmenili ste mi celý život :)) ďakujem pekne

S rozdielom pár dní to je presne šesť rokov, čo som práve tu na pokeci spoznala svojho (zatiaľ len) priateľa.
Mala som vtedy 15 a s kamoškou sme sa v noci nudili a behali po miestnostiach. Medzi množstvom RP-čiek, v ktorých nás otravovali nie zrovna prívetiví chlapi, sa však našla jedna, ktorá znela "Akú hudbu počúvaš?" A bola práve od neho. A tak to začalo... Začali sme si písať. Bol to sympaťák, konečne niekto normálny s kým sa dalo "pokecať". Potom prišla zima a naše písanie trochu upadlo.
No neskôr, takmer sme na seba už zabudli, sme sa znovu nejak dali do reči. Medzitým, sme trochu "podrástli" vymenili fotky a ako som tie jeho zbadala, až sa mi dych zastavil. Vždy som obdivovala chlapcov s dlhými vlasmi a on mal ešte aj klobúk, no jedna radosť. Mal nádherný "štenací" pohľad, krásne pery... No pre mňa ako stvorený. Nešlo však len o vzhľad. Skôr ako ma očaril tým, ako vyzerá, si ma získal tým, aký ku mne bol. A potom to začalo. Cítila som, že mi nie je ľahostajný, ale predsa len, diaľka... Ja zo stredu, on z východu Slovenska. Nedávala som tomu veľkú šancu, ale srdcu človek nerozkáže. Ako som zistila, ani ja jemu som nebola ľahostajná. Dokázali sme spolu stráviť na internete aj celé dni, postupne sme hodiny a hodiny pretelefonovali. Vedela som, že z tohto sa už tak ľahko nedostanem. Ani som nechcela, ale bála som sa. Že z toho opäť nič nebude, že opäť zostanem sklamaná. Ale jednoducho, nič sa nedalo robiť, vedela som, že ON je jednoducho ten praví pre mňa. Postupne sme sa viac osmelili (aj keď len na diaľku), prišiel máj a postupne padli tie krásne slová. Nevedeli sme sa dočkať letných prázdnin, dohodli sme sa, že sa cez letné prázdniny stretneme. Pozýval ma k sebe, keďže bývali v dome, bolo to jednoduchšie ako u nás. Ku podivu, moji rodičia súhlasili. A tak prišli letné prázdniny, prvé júlové dni a ja som sadla do autobusu a vybrala sa na takmer 6hodinovú cestu. Ako som tak cestovala, začala som mať trochu obavy. Čo ak sa to nepodarí, čo ak z toho nič nebude, veď ho poriadne ani nepoznám hneď na pár dní. Hovorila som si, "na čo si sa to len dala!". Ale len čo som vystúpila z autobusu, uvidela som ho, ako nesmelo kráča ku mne, ten jeho nádherný pohľad, obavy sa vytratili a ja som išla ku nemu a bez okolkov som mu dala pusu. A bolo to. Vedela som, že on je ten pravý a odteraz chcem byť len s ním. Ničoho som sa s ním nebála, iba toho, ako budeme fungovať na diaľku. Ale keď sa chce, všetko sa dá. Štyri roky sme prakticky fungovali na diaľku, keď sa dalo, stretávali sme sa, chodila som k nemu na týždeň, dva, využili sme každú príležitosť. A potom, konečne sme v rovnakom meste, obaja na výške a môžme byť denno denne spolu.
Pravda, klamala by som, keby som tvrdila, že za ten čas sme si neprešli všeličím, mali sme aj krízové obdobia, keď to nevyzeralo medzi nami najlepšie. Ale vydržali sme. A stále sme spolu. V máji sme oslávili 5 rokov, čo sme spolu.
A dúfam, že nám to ešte veľmi dlho vydrží, pretože moju budúcnosť si viem predstaviť iba s NÍM.
A takto mi pokec zmenil život...

Našla som tu manžela

Máj 2007
ON: čaf, dobrý profil
ONA: Ahoj, díky, ale mala som aj lepší.
ON: ale aj teraz je dobý. Inak, ja som Michal
ONA: Ja som Kristína, teší ma
A takto sa začalo každodenné, nekonečné vysedávanie pri počítači. Často krát si písali až do rána bieleho, ich rekord bol do 5tej rána. Máj sa pominul, jún už končil a ONA sa lúčila so základnou školou. Čakali ju nákupy doplnkov na rozlúčkovú party v Trnave, ktoré mala absolvovať s kamarátkami. ON jej navrhol aby sa počas nákupov stretli, ale vzápätí si to rozmyslel, pretože ešte v tom čase, sa považoval za veľmi hanblivého chlapca.
ONA bolo sklamané dievča, chlapec sa jej páčil, ale myslela si, že on počúva rady starších a múdrejších, že sa nemá s nikým stretávať cez internet.
A tak utiekol aj jún a nasledovali prázdniny. V tom, ako blesk z jasného neba ON navrhol stretnutie. Bolo to presne 6.júla, ONA si na seba navliekla svoje najlepšie rifle až z Kenvela, vytiahla svoju najznačkovejšiu mikinu, nakrepovala si vlasy žehličkou a dokonca obetovala svoju najlepšiu vzorku parfumu z časopisu. Rezkým krokom si to namierila na dedinskú zástavku autobusu. Nič to, že autobus meškal desať minút, veď už sa blížil k zástavke, kde sa malo konať inkriminované stretnutie. Keď vystúpila z autobusu, bolo tam toľko ľudí, že nemala šancu svojho ctiteľa spoznať. Opadli motýle z brucha, vlasy sa už pomaly narovnali, parfum vyprchal a v tom, spoza rohu vykukol ON, usmiaty od ucha po ucho s milým „Ahoj!“. A spolu vykročili na krásnu, letnú, prechádzku podvečernou Trnavou. Presne tak isto, ako 14.12.2013, vykročili na krásnu a dlhú spoločnú cestu životom.
Slová na záver: Vďaka Pokecu sme našli jeden druhého, takže aj na našej ružovej svadbe mal POKEC výsostné miesto :-) Celý život nám toto spoznanie bude pripomínať potlač na našom svadobnom DVD a úvodník v našich Svadobných novinách :-)

zacalo sa to v roku 2009 ked som sla do zahranicia za pracou a dlhe noci som travila na pokeci, ked zrazu mi prisla rp od chlapca, ktoreho som videla na skle a pacil sa mi tak velmi, ze som nemala odvahu mu napisat. myslela som, ze mi neodpise, ked tak sme si pisali bezne veci na zaciatku, ako sa volas, skadial si, kolko mas rokov atd ..kedze bol v zahranici ako ja, vypytal si cislo, ze mi zavola. aj sa stalo, na ten hlas nikdy v zivote nezabudnem. zamilovala som sa ani neviem ako, tahalo ma spoznat ho blisie, zavolali sme si na skype a ked som videla toho nadnerneho muza na druhej strane, nevedela som, co povedat, ani colen napisat. zacali sme spolu chodit, tak velmi som mu chybala, ked sme neboli pri sebe, cely den mi volal, ci bol doma, ci v praci, dal si sluchadla do usi a takto travil cas so mnou. Potom prisla ta zla sprava, museli sme odist surne na slovensko bolo, to 2 tyzdne pred vianocami, jemu v praci nechceli dat volno, az 22. decembra, tak som sla bez neho a cakala, kym pride on. tie dva tyzdne mi volal, posielal sladke smsky, nevedel sa ma dockat a ja jeho, ked raz prisiel den, ked sa mi neozval, nechala som to tak cakala som, co pride, druhy den tak isto, treti den mi to nedalo a vytocila som cislo a volala. mal stale vypnuty mobil, bola som uz zufala, ked som raz nasla cislo na jeho tetu, s ktorou byval, nevahala som a zavolala. ked som jej povedala, ze kde je Mario, co sa stalo, ze nevola, tak strasne sa rozplakala a povedala mi ,,,mila moja, nevedeli sme, ako ti mame dat vediet, ze mal autohavariu a neprezil. ked som to pocula onemela som, telefon mi spadol na zem a pred ocami v tom momente mi prebehlo vsetko, co som s nim zazila a tie slova, ktore mi naposledy povedal ,,,milacik neviem sa dockat, kedy pridem za tebou, si zena, s ktorou chcem zostat navzdy ,,, zalala som plakat vystrajat, nevedela som sa s tym zmierit, zase som zavolala, spytala sa, co sa stalo,,,,dni ktore som prezila spomienkami na neho boli tazke, nejedla som, nehovorila som s nikym, chcela som byt sama, nic nedokazalo zmiernit moju bolest, len cas, dlhy cas az do dnes, ked som spoznala cloveka, ktory sa tak podoba na toho muza, ktoreho som milovala. dnes som stastna a spokojna, lebo sa mi stalo nieco nadnerne, sen v ktorom mi povedal, ze ma stale miluje opatruje ma zhora a chce aby som bola stastna po boku muza, ktoreho som spoznala rok po jeho smrti. je somnou do dnes uz 3 roky.

Mne pomohol Pokec.sk nájsť moju polovičku :)
Poznali sme sa dlhšie, ale keďže moja polovička Daniel chodil na VŠ, vďaka "Pokecu" sme boli spolu v kontakte každý deň. Tisíce písmen, stovky rozblikaných obáločiek na obrazovke...
Ale celé sa to začalo, keď som si 28.9.2009 prečítala túto RP na Pokec.sk:
"Nepoviem ti, že bez teba nedokážem žiť. Je to fráza a tiež lož.
Ale chcel by som ti povedať, že si niekým, kto zväčšuje moju radosť zo života.
Nepoviem ti, že si mojou životnou láskou. Netrúfam si niečo také vyhlásiť. Nie teraz.
Ale chcel by som ti povedať, že si ťa viem predstaviť po mojom boku aj o dvadsať rokov. Čo ty na to?"

V skratke, z tých spomínaných 20-tich rokoch po boku sme spolu 5 rokov, z toho skoro 2 roky ako manželia a 1,5 ako rodičia malého huncúta menom Danielko junior :)

Vďaka Pokec-u som získala tituly manželka a mama a prežívam najšťastnejšie obdobie svojho života :)

Na pokec som zavítala vždy len z nudy, chodila som po miestnostiach a obzerala ľudí :) Otravovali ma RP typu "ahoj, ako sa máš?" a tak som na plochu napísala, nech mi už také vety nepíšu...zrazu mi blikla RP a tam sa písalo "ahoj, tak ako sa nemáš?" :) v tej chvíli som sa zasmiala a chlapcovi odpísala..písalo sa mi s ním veľmi dobre a chlapec sa časom na mňa "namotal" :) Jeden večer som mu iba tak povedala, že ak chce môže ma prísť pozrieť do práce a on skutočne aj prišiel...od toho dňa sme sa začali stretávať čoraz viac, ale stále som ho brala iba ako kamaráta. Pokec mi už prihral do života mnoho "lások" a preto som už mala určité obavy, ale jeden večer som sa tak nad tým zamyslela aké by bolo byť s ním, a napísala som mu, že ho prídem pozrieť do práce. Prišla som rozhodnutá mu povedať, že s ním chcem byť, no nevedela som však ako na to a tak som mu povedala nech si pozrie RP na pokeci. Napísala som mu, že som sa pre neho rozhodla...Od toho dňa sú to už krásne 3 mesiace čo sme spolu a každým dňom sa viac milujeme. Obaja vieme. že sa k sebe dokonale hodíme a sme pre seba ako stvorení :) Ďakujem ti pokec, že si mi prihral do života toho najúžasnejšieho chlapca na svete

zacalo sa to pred siestimi rokmi,vtedy som mala este len dvojrocne dievcatko Elisku a rok pred tym som sa rozisla z jej biologickym otcom,odisla som byvat k rodicom,zacala my chybat druha polovicka,clovek s ktorym sa o vsetkom porozpravam,cloveka s ktorym by som vecer zaspavala,obimala sa a tie bezne partnerske vecy..Nasi nemali internet,v nasom meste sa nenachadzal ziaden potencionalny partner pre mna a moju dceru,kamaratky aj sestra ma prehovarali skus si zalozit stranku pokec a tam si niekoho urcite najdes,ja som sa toho stale bala,ale po dlhom prehovarani som na to pristala,na moje narodeniny 26-te som dostala notebok,tak s pomoc kamaratiek a sestry sme zakladali pokec.Pisalo mi vela chlapov starsich,mladsich,zadanych,rozvedenych,stracala som nadej,ale po nejakom case mi zacal pisat jeden chlapik,bol dost plachy a to sa mi pacilo,zacali sme si pisat,pisanie trvalo tristvrte roka,pisali sme si o vsetkom a vedeli sme o sebe uplne vsetko,len obidvaja sme zabudli dat si fotku na nick,ale nemala som ani potrebu ju tam davat,vzdy som sa tesila na jeho prihlasenie a pisanie s nim,takze sme sa ani nevideli,ale najlepsie na tom je to,ze ten mily chlapik je (clovek ktory pracoval v rovnakej firme ako ja boli to roky co sme sa stretavali,vzdy sme sa len pozdravili,pekne usmiali hodili to ocko na seba,citila som v tom viac,ze sa mu lubim aj on mne,len sme nemali odvahu nadviazt konverzaciu),prisiel den stretnutia,mali sme dohodnute stretnutie v mojom meste,on pochadzal z mesta vzdialeneho 50km-trou,ked sme sa nakoniec stretli neverila som vlastnym ociam,ze je to on,mala som slzy na krajicku,srdce mi busilo jako zvon,pretoze sa my tajne lubil a neverila som tomu,ze je to prave on a taku dlhu dobu sme si pisali,pracovali spolu a nevedeli o sebe,stretnutie,bolo najkrajsie v mojom zivote,tie dalsie a dalsie rozpravka,myslim,ze sme si sudeny,dnes sme uz sest rokov spolu,byvame spolu,mame dievcatko a chceme aj synceka,lubime sa stale rovnako,hadam aj viac,vdaka POKECU som si nasla svoju zivotnu lasku s ktorou sme stastne,a odporucam kazdej zene aby sa jej taketo stastie podarilo ako mne