V jeden deň som sa rozhodla, že si založím znova nick na Pokeci. Občas som si prišla len tak nezáväzne pokecať, keď mi prišla zaujímavá správa. Bola od používateľa duri555666 s textom: Ahoj máš rada pomaranče ? :D . Nevedela som, čo to má znamenať, ale pobavilo ma to, tak som mu odpísala do 30 sekúnd. "Nie obľubujem kiwi". A naša konverzácia sa rozbehla. Nebývali sme od seba ďaleko, ale v tej dobe som mala partnera. Ďuri na mňa tak povediac čakal. Keď sme sa s partnerom rozišli (čo sa dalo čakať na základe jeho agresívneho chovania) dohodli sme sa s Ďurim, že sa stretneme. Malo to byť moje druhé pokecové stretko, tesne pred tým asi 2 mesiace som sa stretla tiež s jedným chlapcom, s ktorým sme boli dobrí kamaráti a chodili sme sa baviť. Lenže Ďuri neprišiel ... tak som ho potom nejakým spôsobom odmietala, občas sme si napísali, až došlo k tomu, že sme sa dohodli na druhom stretnutí, kde už prišiel :). Slovo dalo slovo, trávili sme spolu veľa času :) A teraz už tvoríme pár 1 rok aj 4 mesiace :) A keď sa nás niekto spýta, ako sme sa spoznali, hrdo prehlásime, že mi duri555666 napísal na pokeci, či mám rada pomaranče :)

Ahoj volám sa Tony, mám 33 rokov a pokec mi tak zmenil život že.... Našiel som si lásku na celý život !!!! Som strašne šťastný, lebo sme spolu už 7 rokov a mesiac sme si písali. Mám 2 krásnych chlapčekov a další je na ceste. Tak Vám ďakujem, lebo v láske som nemal šťastie. :( Zmenili ste mi celý život :)) ďakujem pekne

S rozdielom pár dní to je presne šesť rokov, čo som práve tu na pokeci spoznala svojho (zatiaľ len) priateľa.
Mala som vtedy 15 a s kamoškou sme sa v noci nudili a behali po miestnostiach. Medzi množstvom RP-čiek, v ktorých nás otravovali nie zrovna prívetiví chlapi, sa však našla jedna, ktorá znela "Akú hudbu počúvaš?" A bola práve od neho. A tak to začalo... Začali sme si písať. Bol to sympaťák, konečne niekto normálny s kým sa dalo "pokecať". Potom prišla zima a naše písanie trochu upadlo.
No neskôr, takmer sme na seba už zabudli, sme sa znovu nejak dali do reči. Medzitým, sme trochu "podrástli" vymenili fotky a ako som tie jeho zbadala, až sa mi dych zastavil. Vždy som obdivovala chlapcov s dlhými vlasmi a on mal ešte aj klobúk, no jedna radosť. Mal nádherný "štenací" pohľad, krásne pery... No pre mňa ako stvorený. Nešlo však len o vzhľad. Skôr ako ma očaril tým, ako vyzerá, si ma získal tým, aký ku mne bol. A potom to začalo. Cítila som, že mi nie je ľahostajný, ale predsa len, diaľka... Ja zo stredu, on z východu Slovenska. Nedávala som tomu veľkú šancu, ale srdcu človek nerozkáže. Ako som zistila, ani ja jemu som nebola ľahostajná. Dokázali sme spolu stráviť na internete aj celé dni, postupne sme hodiny a hodiny pretelefonovali. Vedela som, že z tohto sa už tak ľahko nedostanem. Ani som nechcela, ale bála som sa. Že z toho opäť nič nebude, že opäť zostanem sklamaná. Ale jednoducho, nič sa nedalo robiť, vedela som, že ON je jednoducho ten praví pre mňa. Postupne sme sa viac osmelili (aj keď len na diaľku), prišiel máj a postupne padli tie krásne slová. Nevedeli sme sa dočkať letných prázdnin, dohodli sme sa, že sa cez letné prázdniny stretneme. Pozýval ma k sebe, keďže bývali v dome, bolo to jednoduchšie ako u nás. Ku podivu, moji rodičia súhlasili. A tak prišli letné prázdniny, prvé júlové dni a ja som sadla do autobusu a vybrala sa na takmer 6hodinovú cestu. Ako som tak cestovala, začala som mať trochu obavy. Čo ak sa to nepodarí, čo ak z toho nič nebude, veď ho poriadne ani nepoznám hneď na pár dní. Hovorila som si, "na čo si sa to len dala!". Ale len čo som vystúpila z autobusu, uvidela som ho, ako nesmelo kráča ku mne, ten jeho nádherný pohľad, obavy sa vytratili a ja som išla ku nemu a bez okolkov som mu dala pusu. A bolo to. Vedela som, že on je ten pravý a odteraz chcem byť len s ním. Ničoho som sa s ním nebála, iba toho, ako budeme fungovať na diaľku. Ale keď sa chce, všetko sa dá. Štyri roky sme prakticky fungovali na diaľku, keď sa dalo, stretávali sme sa, chodila som k nemu na týždeň, dva, využili sme každú príležitosť. A potom, konečne sme v rovnakom meste, obaja na výške a môžme byť denno denne spolu.
Pravda, klamala by som, keby som tvrdila, že za ten čas sme si neprešli všeličím, mali sme aj krízové obdobia, keď to nevyzeralo medzi nami najlepšie. Ale vydržali sme. A stále sme spolu. V máji sme oslávili 5 rokov, čo sme spolu.
A dúfam, že nám to ešte veľmi dlho vydrží, pretože moju budúcnosť si viem predstaviť iba s NÍM.
A takto mi pokec zmenil život...

Našla som tu manžela

Máj 2007
ON: čaf, dobrý profil
ONA: Ahoj, díky, ale mala som aj lepší.
ON: ale aj teraz je dobý. Inak, ja som Michal
ONA: Ja som Kristína, teší ma
A takto sa začalo každodenné, nekonečné vysedávanie pri počítači. Často krát si písali až do rána bieleho, ich rekord bol do 5tej rána. Máj sa pominul, jún už končil a ONA sa lúčila so základnou školou. Čakali ju nákupy doplnkov na rozlúčkovú party v Trnave, ktoré mala absolvovať s kamarátkami. ON jej navrhol aby sa počas nákupov stretli, ale vzápätí si to rozmyslel, pretože ešte v tom čase, sa považoval za veľmi hanblivého chlapca.
ONA bolo sklamané dievča, chlapec sa jej páčil, ale myslela si, že on počúva rady starších a múdrejších, že sa nemá s nikým stretávať cez internet.
A tak utiekol aj jún a nasledovali prázdniny. V tom, ako blesk z jasného neba ON navrhol stretnutie. Bolo to presne 6.júla, ONA si na seba navliekla svoje najlepšie rifle až z Kenvela, vytiahla svoju najznačkovejšiu mikinu, nakrepovala si vlasy žehličkou a dokonca obetovala svoju najlepšiu vzorku parfumu z časopisu. Rezkým krokom si to namierila na dedinskú zástavku autobusu. Nič to, že autobus meškal desať minút, veď už sa blížil k zástavke, kde sa malo konať inkriminované stretnutie. Keď vystúpila z autobusu, bolo tam toľko ľudí, že nemala šancu svojho ctiteľa spoznať. Opadli motýle z brucha, vlasy sa už pomaly narovnali, parfum vyprchal a v tom, spoza rohu vykukol ON, usmiaty od ucha po ucho s milým „Ahoj!“. A spolu vykročili na krásnu, letnú, prechádzku podvečernou Trnavou. Presne tak isto, ako 14.12.2013, vykročili na krásnu a dlhú spoločnú cestu životom.
Slová na záver: Vďaka Pokecu sme našli jeden druhého, takže aj na našej ružovej svadbe mal POKEC výsostné miesto :-) Celý život nám toto spoznanie bude pripomínať potlač na našom svadobnom DVD a úvodník v našich Svadobných novinách :-)

zacalo sa to v roku 2009 ked som sla do zahranicia za pracou a dlhe noci som travila na pokeci, ked zrazu mi prisla rp od chlapca, ktoreho som videla na skle a pacil sa mi tak velmi, ze som nemala odvahu mu napisat. myslela som, ze mi neodpise, ked tak sme si pisali bezne veci na zaciatku, ako sa volas, skadial si, kolko mas rokov atd ..kedze bol v zahranici ako ja, vypytal si cislo, ze mi zavola. aj sa stalo, na ten hlas nikdy v zivote nezabudnem. zamilovala som sa ani neviem ako, tahalo ma spoznat ho blisie, zavolali sme si na skype a ked som videla toho nadnerneho muza na druhej strane, nevedela som, co povedat, ani colen napisat. zacali sme spolu chodit, tak velmi som mu chybala, ked sme neboli pri sebe, cely den mi volal, ci bol doma, ci v praci, dal si sluchadla do usi a takto travil cas so mnou. Potom prisla ta zla sprava, museli sme odist surne na slovensko bolo, to 2 tyzdne pred vianocami, jemu v praci nechceli dat volno, az 22. decembra, tak som sla bez neho a cakala, kym pride on. tie dva tyzdne mi volal, posielal sladke smsky, nevedel sa ma dockat a ja jeho, ked raz prisiel den, ked sa mi neozval, nechala som to tak cakala som, co pride, druhy den tak isto, treti den mi to nedalo a vytocila som cislo a volala. mal stale vypnuty mobil, bola som uz zufala, ked som raz nasla cislo na jeho tetu, s ktorou byval, nevahala som a zavolala. ked som jej povedala, ze kde je Mario, co sa stalo, ze nevola, tak strasne sa rozplakala a povedala mi ,,,mila moja, nevedeli sme, ako ti mame dat vediet, ze mal autohavariu a neprezil. ked som to pocula onemela som, telefon mi spadol na zem a pred ocami v tom momente mi prebehlo vsetko, co som s nim zazila a tie slova, ktore mi naposledy povedal ,,,milacik neviem sa dockat, kedy pridem za tebou, si zena, s ktorou chcem zostat navzdy ,,, zalala som plakat vystrajat, nevedela som sa s tym zmierit, zase som zavolala, spytala sa, co sa stalo,,,,dni ktore som prezila spomienkami na neho boli tazke, nejedla som, nehovorila som s nikym, chcela som byt sama, nic nedokazalo zmiernit moju bolest, len cas, dlhy cas az do dnes, ked som spoznala cloveka, ktory sa tak podoba na toho muza, ktoreho som milovala. dnes som stastna a spokojna, lebo sa mi stalo nieco nadnerne, sen v ktorom mi povedal, ze ma stale miluje opatruje ma zhora a chce aby som bola stastna po boku muza, ktoreho som spoznala rok po jeho smrti. je somnou do dnes uz 3 roky.

Mne pomohol Pokec.sk nájsť moju polovičku :)
Poznali sme sa dlhšie, ale keďže moja polovička Daniel chodil na VŠ, vďaka "Pokecu" sme boli spolu v kontakte každý deň. Tisíce písmen, stovky rozblikaných obáločiek na obrazovke...
Ale celé sa to začalo, keď som si 28.9.2009 prečítala túto RP na Pokec.sk:
"Nepoviem ti, že bez teba nedokážem žiť. Je to fráza a tiež lož.
Ale chcel by som ti povedať, že si niekým, kto zväčšuje moju radosť zo života.
Nepoviem ti, že si mojou životnou láskou. Netrúfam si niečo také vyhlásiť. Nie teraz.
Ale chcel by som ti povedať, že si ťa viem predstaviť po mojom boku aj o dvadsať rokov. Čo ty na to?"

V skratke, z tých spomínaných 20-tich rokoch po boku sme spolu 5 rokov, z toho skoro 2 roky ako manželia a 1,5 ako rodičia malého huncúta menom Danielko junior :)

Vďaka Pokec-u som získala tituly manželka a mama a prežívam najšťastnejšie obdobie svojho života :)

Na pokec som zavítala vždy len z nudy, chodila som po miestnostiach a obzerala ľudí :) Otravovali ma RP typu "ahoj, ako sa máš?" a tak som na plochu napísala, nech mi už také vety nepíšu...zrazu mi blikla RP a tam sa písalo "ahoj, tak ako sa nemáš?" :) v tej chvíli som sa zasmiala a chlapcovi odpísala..písalo sa mi s ním veľmi dobre a chlapec sa časom na mňa "namotal" :) Jeden večer som mu iba tak povedala, že ak chce môže ma prísť pozrieť do práce a on skutočne aj prišiel...od toho dňa sme sa začali stretávať čoraz viac, ale stále som ho brala iba ako kamaráta. Pokec mi už prihral do života mnoho "lások" a preto som už mala určité obavy, ale jeden večer som sa tak nad tým zamyslela aké by bolo byť s ním, a napísala som mu, že ho prídem pozrieť do práce. Prišla som rozhodnutá mu povedať, že s ním chcem byť, no nevedela som však ako na to a tak som mu povedala nech si pozrie RP na pokeci. Napísala som mu, že som sa pre neho rozhodla...Od toho dňa sú to už krásne 3 mesiace čo sme spolu a každým dňom sa viac milujeme. Obaja vieme. že sa k sebe dokonale hodíme a sme pre seba ako stvorení :) Ďakujem ti pokec, že si mi prihral do života toho najúžasnejšieho chlapca na svete

zacalo sa to pred siestimi rokmi,vtedy som mala este len dvojrocne dievcatko Elisku a rok pred tym som sa rozisla z jej biologickym otcom,odisla som byvat k rodicom,zacala my chybat druha polovicka,clovek s ktorym sa o vsetkom porozpravam,cloveka s ktorym by som vecer zaspavala,obimala sa a tie bezne partnerske vecy..Nasi nemali internet,v nasom meste sa nenachadzal ziaden potencionalny partner pre mna a moju dceru,kamaratky aj sestra ma prehovarali skus si zalozit stranku pokec a tam si niekoho urcite najdes,ja som sa toho stale bala,ale po dlhom prehovarani som na to pristala,na moje narodeniny 26-te som dostala notebok,tak s pomoc kamaratiek a sestry sme zakladali pokec.Pisalo mi vela chlapov starsich,mladsich,zadanych,rozvedenych,stracala som nadej,ale po nejakom case mi zacal pisat jeden chlapik,bol dost plachy a to sa mi pacilo,zacali sme si pisat,pisanie trvalo tristvrte roka,pisali sme si o vsetkom a vedeli sme o sebe uplne vsetko,len obidvaja sme zabudli dat si fotku na nick,ale nemala som ani potrebu ju tam davat,vzdy som sa tesila na jeho prihlasenie a pisanie s nim,takze sme sa ani nevideli,ale najlepsie na tom je to,ze ten mily chlapik je (clovek ktory pracoval v rovnakej firme ako ja boli to roky co sme sa stretavali,vzdy sme sa len pozdravili,pekne usmiali hodili to ocko na seba,citila som v tom viac,ze sa mu lubim aj on mne,len sme nemali odvahu nadviazt konverzaciu),prisiel den stretnutia,mali sme dohodnute stretnutie v mojom meste,on pochadzal z mesta vzdialeneho 50km-trou,ked sme sa nakoniec stretli neverila som vlastnym ociam,ze je to on,mala som slzy na krajicku,srdce mi busilo jako zvon,pretoze sa my tajne lubil a neverila som tomu,ze je to prave on a taku dlhu dobu sme si pisali,pracovali spolu a nevedeli o sebe,stretnutie,bolo najkrajsie v mojom zivote,tie dalsie a dalsie rozpravka,myslim,ze sme si sudeny,dnes sme uz sest rokov spolu,byvame spolu,mame dievcatko a chceme aj synceka,lubime sa stale rovnako,hadam aj viac,vdaka POKECU som si nasla svoju zivotnu lasku s ktorou sme stastne,a odporucam kazdej zene aby sa jej taketo stastie podarilo ako mne

Jedného dňa som len tak chatovala na pokeci.Pozerala som si nejakých fešákov len tak, z nudy.Napísala som asi trom náhodne.S jedným som si začala písať čoraz viac.Dokonca aj na facebooku.Netrvalo dlho a šli sme von.Nikdy by som neverila, že by mi tento chlapec zmenil život.Milujeme sa nadovšetko.Doteraz sa zasmejem na tom, alebo skôr sa udivujem, že som ho spoznala práve tu na pokeci :) Veľké ĎAKUJEM :)

zacalo to 20 maja dnes su to uz 3meciace daka vasej socialnej sieti som spoznal najlespie dievca na svete :-)))) keby nebolo pokecu tak ju vobec nespoznam :-))))) a dnes sme najlepsi kamarati .:-) ale chcem povedat pokec nas stale spajal aj ked bolo zle tak stlae som jej len na pokeci pisal ale zatial je to dobre :-)