Všetko sa to začalo jedným pekným víkendom.Chodím na akcie so šermiarmi a vydali sme sa na cestu hlavne kvôli jednému výnimočnému dňu.K prvému júnu na deň detí sme vyčarovali úsmevy stovkám ratolestí.Nie len ,že ma napĺňal pocit,že rozveselujem deti,no mne sa vyčaril jeden špeciálny úsmev a zaligotali sa mi oči,keď som uvidela jeho.Stál tam s bubnom v ruke a bubnoval :D čo k tomu dodať.Proste mu to šlo.Neviem čím ma okúzlil,lebo som ho videla z dialky,no vedela som,že by mohol byť naozaj milý chlapec.(Sympatie proste :D )Cez tieto dva dni sme mali vlastne 2 akcie.Jednu v Hodoníne a jednu v Holiči.Postavili sme dobové stany a pripravili sa na pojašené detské srdiečka.Sem tam som jedným očkom pokukovala po ňom,lebo zhodou okolností boli kúsok od nás.Keď sme skončili v Hodoníne,tak sme museli zložiť stany.Mali ste ma vidieť ako som dávala von kolík zo zeme :D som fakt nešika.V tom prišiel on.Chcel sa zahrať na gentlmana a pomohol mi.V ten moment som si uvedomila,že to je posledný krát čo sa naše cesty stretli.No ako uplynula noc,prišiel ďalší víkendový deň-akcia v Holiči.Najprv som ho nikde nevidela no potom keď dorazil,mala som iskričky v očiach.Nečakala som,že ho ešte uvidím.Len,čo?Ako by sa správala správna žena,ktorej sa páči neznámy chalan?Myslíte si,že som ho zavolala na kofolu,alebo na kávičku?Alebo som ho navábila na lízatko?:DSte vedla.Ako typická z rodu ženského pohlavia,som sa rozhodla riadiť vetou : "Hlavne nenápadne". :D Zobrala som do ruky fotoaparát a vyrazila som na obhliadku.Robila som sa,že som velká túristka a všetko som fotila.Samozrejme aj jeho :D Mala som šťastie(aspon som si to myslela).Mali pri sebe malý plagátik kde bola napisana web.stránka s ich tímom.Naschvál som si ho odfotila a chcela som ho potom vyhladať.Potom som trošku podišla k nemu a normálne sme sa dali do reči,ale len do takej malinkatej.Dal mi hodiť krúžkami na jeho meč.Nebojte sa :D Viem..možno to vyznie trošku úchylne,ale ide o to,že to bola akcia pre deti a boli tam rôzne atrakcie.Opäť sa zachoval ako správny gentlman a dal mi 2 pokusy na hod mečom.No nezalúbte sa :D Po skončení akcie nasledovalo opäť rozlúčenie a zmierenie s tým,že ho nikdy neuvidím.Naposledy mne a mojim kolegom kamarátom zakýval a šiel domov.Tým akcia v Holiči skončila.Horlivo som čakala kým sa dostanem domov,aby som ho mohla nájsť na internete.Prvé čo bolo keď som sa dostala domov,bol google,facebook a všetky možné vyhľadávacie web stránky okrem pokecu.Ten by mi na um veru nezišiel.Po asi dvojhodinovom pátraní sa mi nepošťastilo.Bohužial.Cítila som sa ako Horacio Kain keď pátral po páchateľovi.Lenže.Tu to bolo komplikovanejšie-nemala som otlačky prstov a pod.:D Na druhý deň ma napadlo dať pokec a napísať do vyhladávania mesto.Možno mi to niečo nájde.A neverila som vlastným očiam.Bol to on.Keby ste videli môj pohlad keď som ho konečne našla :D Som na seba fakt hrdá a taktiež som hrdá aj na ludí z pokecu,lebo nebyť tých dobrých ludí čo to tu vymysleli,nespoznala by som svojho priatela.Áno.Je psycho,je gentlman,je vlasáč a má Poirotovu briadku.Vďaka tomuto všetkému ho mám naozaj úprimne rada,ľúbim ho a dúfam ,že nám to spolu dlho vydrží.

po tom ako som nasiel ponuku na zoznamenie sa som odpovedal, aj ked som sprvu nechcel alebo som sa obaval, no dal som sa uhovorit a doteraz to nelutujem, zatial nie sme spolu, ale lubime sa a hladame spolocne byvanie. nikdy som neveril, ze take nieco sa moze stat, ale stalo sa to

Pokec mi zmenil život takto, jedného pekného letného dňa mi napísal človek, ktorého som poznala, ale zatiaľ len z pokecu, ale nepoznala som, kto to je, skade je a podobe. naša konverzácia začala obyčajným ahoj popíšeš.
no tak po 30 sec som mu odpísala, že ahoj áno a podobne.... potom už sme sa spoznávali, písali sme si aspoň 2 týždne a po 2 týždňoch sme išli von. naše stretnutie prvé bolo 19. 8.2012 a prišiel aj ten deň, kedy som sa s ním opäť stretla a to bol deň 22. 8. 2012. od toho to dňa mi tento človek zmenil život na niečo krásne a to je On, že mám jeho po svojom boku, prežité chvíle s ním sú krásne, dovolenky s ním a podobne, občas aj hádky vo vzťahu, ale aj to do vzťahu patrí, vždy sme sa udobrili na hocijakej maličkosti, keď sme sa pohádali, ale sme si to aj vysvetlili. dnes som šťastná, že ho mám po svojom boku už 2 roky a 7 dní, je to človek, ktorý mi zmenil život a som s ním šťastná :* nevymenila by som ho za nič na svete, som rada, že sme sa spoznali, veľmi pekne mu Ďakujem za to, čo pre mňa urobil, že mi pomohol, keď mi to najviac trebalo, keď už som bola úplne na tom najhoršie a on ma potešil všelijako aj tou najmenšou maličkosťou a som bola rada, že je to práve on, ktorý mi otvoril oči a dal mi toho veľa a som s ním šťastná :-)

Ahoj. Ja by som chcela napísať svoj príbeh. Kamoška z prace mi poradila , aby som sa zaregistrovala na pokeci , tak som aj tak urobia. Neznámi muž klikol na môj profil a požiadal ma o stretnutie. Ja som súhlasila a stretli sme sa a išli spolu na kávu. Ani vo sne ma nenapadlo ako to všetko dopadne. Ako ubiehali dni a týždne a mi sme si písali čoraz viac a viac. Začali sme sa stretávať , keď sme sa nestretli tak sme písali na pokeci. Postupom času sme sa už nestretávali lebo sme boli spolu vždy spolu . Priateľ keď je v práci tak si píšeme na Pokeci. Sme spolu už dva roky a nejaký ten mesiac, sme spolu šťastný , ja som v siedmom mesiaci čakáme spolu syna mame už pre neho aj meno .
To je môj príbeh ako zmenil život mne ,,Pokec,,
Z neznámeho muža sa stala moja láska, navzájom sa ľúbime a výsledok ?,,,o tri mesiace,, bude mať meno PATRIK,,

Môj príbeh na pokeci mi zmenil život :) ... Pred troma rokmi som sa zaregistroval na pokeci s úmyslom nájsť si priateľku ... Hneď na ďalší deň som ju spoznal. Písali sme si denno denne. Bolo to ako keby sme sa poznali od malička. Dnes je to už dva a pol roka a vďačim tomu pokecu. Keby niet tejto stránky tak by som nespoznal nikdy take dokonalé dievča aké je ona. Pokec Ďakujem TI :)

Môj príbeh začal v dobe, keď PC a hlavne internet nebol v každej domácnosti, no niektoré firmy už fičali dobou. Ja som mala tú možnosť v pracovnej dobe zistiť, čo vlastne internet je, nielen zasielanie mailov s prílohami medzi podnikom a prevádzkou . Jeden pracovný deň, keď už sa mi nechcelo robiť a vypisovať tabuľky, som neodolala a napojila sa na internet a ani neviem ako dostala som sa na stránku Azet.sk a neskôr aj na POKEC. Klikla som si aj na inzeráty „On hľadá ju“, a len tak som si ich čítala. Niežeby som mala nejaký záujem sa s niekym zoznamovať. Nemala som ani chuť. Mala som vtedy ešte nedospelé deti a manželstvo v troskách. No neviem prečo, zaujal ma jeden inzerát, taký tuctový /nefajčiar, 5 rokov abstinent, láskou sklamaný/,zdal sa mi taký úprimný. Len tak som odpísala. A ani som veľmi nečakala odpoveď. No časom, keď už som aj na to zabudla, tak sa ozval. A začalo to. Najprv zoznamovacie maily, kde sme si jeden druhému opísali náš terajší život.. Zistili sme časom, že si máme stále čo písať a zistili sme aj to, že sme boli z jedného mesta a aj keď sme sa osobne nepoznali. Dnes to je normálne, ak sa chce niekto zoznámiť, tak si pridá na svoj profil aj fotku, vtedy to ešte nebolo také časté/nie každý mal mobil, notebook čo fotí/tak mi dvaja sme si len predstavovali jeden druhého. Čoraz častejšie sme si písali nielen maily, ale začali sme si písať aj SMS ky. Mali sme zmapované všetky naše kroky, naše pocity. A aj keď sme sa osobne nepoznali, vedeli sme o sebe skoro všetko. Bol taký romantický. Zistila som, že mi tá romantika aj chýba, pomaly som aj zabudla aké to je. Všetko spelo k tomu, aby sme sa do seba zamilovali, no bol tu jeden háčik....a to, že či to vlastne pri prvom stretnutí medzi nami zaiskrí. Keď prišiel ten deň D, bola som nervóznejšia než pubertiačka. Keď sme sa prvý krát stretli, nezabudnem na krásnu kyticu ruží a dezert a jeho krásne modré oči. Nebol síce ten akého som si predstavovala, a ani v jeho očiach som nebola tá o ktorej v noci snil, no bolo tu niečo, čo bolo silnejšie než naše predstavy . Potom všetko šlo tak rýchlo. Momentálne sme spolu desiaty rok, manželmi sme sedem. Máme jednu spoločnú dcéru , máme spoločnú prácu, ale aj spoločný koníček/hudbu/ a aj jedinú vec, za ktorú ďakujem osudu no hlavne POKECu- spoločnú lásku. Aj keď každý deň nie je a ani nebude prechádzka ružovou záhradou, viem, že pri sebe mám stále niekoho, kto ma vždy podrží a uistí ma, ale aj ja jeho, že to spolu zvládneme.

Pokec? to ešte funguje? pýtala som sa kamarátky, ktorá tam vysedávala aj celú noc. Nechápala som ju, pokiaľ sa jej erpečkovanie neprenieslo aj na mňa a profil bol na svete ;) A tak si prezerám nástenku a prihlásených užívateľov. Aha! RP! moje očká sa zaligotali malou radosťou. Asi mal ten dotyčný PLUSKO. "Tak profil pozrieš a ani nenapíšeš :(" Ten smutný smajlík :O z jeho fotky som si dokázala predstaviť tie psie oči. Neváhala som mu odpísať. Písali sme si o všetkom. Raz to bolo grilované kura na zemi, raz šteklivejšie veci a ani vážnosť nechýbala :) Nepopieram, že sme chceli niečo viac. Len jediná vec nás oddeľovala. Bolo nám spolu tak dobre ale 170km bola príliš veľká vzdialenosť medzi dvomi srdiečkami :) Teraz sa vďaka pokecu poznáme už viac než rok. Stále si píšeme. Filip je jeden z mojich najlepších priateľov i keď sa osobne nepoznáme, poznáme svoje "muchy" a keď niečo... Vieme, že máme seba!

Ahojte, budem sa snažiť byť stručná písaním môjho príbehu, ako mi zmenil život POKEC. Strávila som neskutočne veľa hodín na všetkých internetových stránkach, ale najviac času som stávila vždy na pokeci. Odpisovala som každému, kto ma oslovil, vlastne som sa snažila. :) Vačšina chlapov tu hľadá len príležitostný sex ....sorry, ale je to tak, vlastne som si to myslela, česť výnimkám, sú tu ľudia aj úprímní, ale takých je tu málo. Ale v jeden večer mi prišla rpčka s pozdravom čau bella. Odpísala som aj ja čau bello a v mysli mi prebehlo, no s tebou to bude zase pisanie na pár minút, bol to omyl, boli to aj ďalej slušné rpčky, čo ma potešilo :) Od toho večera sme si písali každý deň. Spolu sme lýhali, spolu sme vstávali ...skoro ráno sme vstávali, aby sme si mohli ešte par hodín písať, kým sa nepoberieme do práce a večer znova rýchlo z práce na pokec. Prežívala som ťažké obdobie ako aj on, mala som pred rozvodom a jeho písmenká ma držali nad vodou. Nikdy by som nebola povedala, že sa dá cez písmenká do niekoho zaľubiť, ale teraz to už vieme obaja a preto už písmenká nestačili. A konečne prišiel deň, na ktorý sme sa veľmi obaja tešili :) stretko v Bratislave aaaaa od tej chvíly sme vedeli, že patríme k sebe a konečne sme našli, čo sme obaja veľmi dlho hľadali. Od tej chvíle som najšťastnejšia žena na svete :) za mesiac sa mi prevrátil život na ruby, rýchly rozvod, zmena zamestnania, odchod z SK ....už si dávame dobrú noc aj live pusinky a nemusíme si písať dobré ránko ....Touto cestov sa vám chcem podakovať, že existuje pokec, inak by som svoju lásku nikdy nestretla a preto prajem všetkým, kto si tu hľada lásku, aby ju nasli ....ale nájdu ju len tí, ktorí budú k sebe už od začiatku úprimní ...inak to nefunguje :) ....no stručná som asi nebola papa ....:)

Čus všetci, nemôžem povedať že by mi ho UŽ zmenil, ale postupne mi ho mení, stretol som tu perfektné dievča, super si rozumieme a ja verím tomu, že nám to spolu vyjde ako páru.
Fufka, píšem o tebe ;)

Pred pár rokmi, keď som ronila krokodílie slzy pre svojho už teraz EX, som sa často vyplakávala aj na pokeci. V jeden októbrový večer, keď som mala pocit, že celý svet je proti mne, som napísala nesmelo na sklo: "Hľadám chlapa s veľkým CH." Ozvalo sa nespočetne veľa úchylákov, ale iba jeden charizmatický mladý muž, ktorý ma naučil to, čo sa človek nenaučí v škole, z kníh, či nevyčíta to dokonca ani z návodu na použitie, naučil ma jednoducho ľúbiť.
Po 5 a pol roku láskovania sa s Drahým mám konečne príležitosť poďakovať POKECU za to, že mi našiel môjho nastávajúceho. Nekonečné ďakujem:-)