Nieje to príbeh ale čistá pravda. Nikdy som neveril na lásku cez internet a však mýlil som sa. Kedysi dávno som poznal jedného kamaráta, no po čase sme na seba stratili kontakt. Jedného dňa napísal večer na plochu, že sa nudí a hľadá niekoho na pokec. V tom som zareagoval a napísal som mu. Písali sme si a ani sme nevedeli, že sa poznáme. Po chvíľke som si získal jeho dôveru a vyrozprával mi, aký ťažký má život kvôli homosexualite. Nemusel písať mnoho, pretože v tom čase som aj ja dostával rany osudu v práci, kde mi niekto riadne uškodil a tiež to bola osoba z pokecu. Osud je niekedy krutý, no ľudia ešte viac. Písal mi o tom, aký ťažký život má teraz, pretože jeho bývalý chlapec ho podviedol a ešte prezradil o ňom jeho rodičom. Tí keďže boli veľmi pobožnou rodinou, odmietali homosexualitu a on už bol na konci síl. Ja som som to vedel vnímať a pochopiť to. Podobné problémy, no z iného súdka, som mal ja sám. Obťažoval ma tu jeden chalan, ktorý mi robil peklo všade, kde som sa pohol a to len preto, lebo som o neho nemal záujem. A tak aby mi riadne uškodil, tak mi napísal do práce na celé vedenie, že som homosexual z vymysleného emailu a po čase mi v práci znepríjemnil život aj inak a tu som aj zistil, že to bol niekto z okolia a dokonca pracoval aj u nás vo firme. A aby to nestačilo, rozoslal lístočky s mojim menom, fotkou a kontaktmi každému kolegovi do skrinky, že som gay. Trpel som a 2 týždne som sa v práci s nikým nerozprával, bol som len tieňom a môj život nemal zmysel a zrazu sa vo mne niečo zmenilo, začalo mi to byť úplne jedno a pochopil som, že keď ľuďom ukážeš, že trpíš sú šťastní a tak som sa zmenil. Začal som sa usmievať a robiť si srandu zo všetkého, aj zo seba. A čosi sa zmenilo v práci, doma, v okolí si ma ľudia začali vážiť a dokonca som získal nazad úsmev, ktorý som kedysi stratil, ten úsmev, ktorý tak ľudia milovali, ten ktorý im dával pocit radosti. Ale vráťme sa k téme, ten chlapec, ktorý tak trpel a nech som mu písal, že život má zmysel, začal strácať viac a viac vieru, dokonca si chcel ublížiť. To som nemohol dopustiť, a tak som sa s nim rozhodol stretnúť. Neodmietol, práve naopak, prijal to, pretože sa potreboval vyrozprávať. Musel som však vymyslieť niečo, aby to nebolo moc smutné a aby troška zabudol. Rozhodol som sa pre návštevu kúpeľov a relaxačného centra.
Celé to pomaly bolo naplánované a nadišiel deň stretnutia.
Dohodli sme sa na 10:00 na autobusovej stanici. A bol som v očakávaní a troška strach, či dokážem tomu chlapcovi aspoň trošička pomôcť. Keď som však zazrel oproti mne môjho kamaráta a bývalého spolužiaka, ktorého som dva roky nevidel, premýšľal som, že s ním hodím pokec, kým nepríde ten chlapec. Chcel som ísť k nemu, no v tom začal telefonovať a kde tu zrazu mi zvoní telefón. Bol to chalan, na ktorého som čakal. Keď som sa spýtal, kde je, tak som ostal ako obarený. Stál presne oproti a bol to môj bývalý spolužiak, práve ten, ktorého som chcel isť pozdraviť.
Keď ma zbadal, všetok stres a beznádej z neho opadla a vyčaril sa mu úsmev od šťastia. Bol neskutočne krásny a nežný. O to viac, že šiel od srdca, hneď som ho objal, a celé sa to začalo. Začali sme kecať o tom, ako bolo v škole, ako sme robili bláznovstvá, spomienky, naše úteky atď. Úplne zabudol na svoje problémy, cestou sme skočili na kofolu a potom sme šli na vlak. Cesta ubehla strašne rýchlo a boli sme na mieste. Stáli sme pred bránami kúpeľov. A tak sme šli dnu, dali sme si neskutočne úžasný relax v bazéne, bolo príjemne, dokonca som tam stretol aj kamarátky a všetci sme sa skvele bavili. Skočili sme aj do sauny a s babami bola nesmierna sranda. Nakoniec, keď sme odchádzali, nás kamoška pozvala k sebe na grilovačku a aj keď som mal iné plány, videl som, že sa s nimi dobre baví, tak sme šli. Bol to báječný deň a neskutočne zábavný. V tom ma oslovila kamarátka a vzala si ma bokom a povedala mi, že nám to spolu skvele pristane, a že by sme boli krásny pár, čo ma troška zaskočila, ale bolo to veľmi milé, hlavne od osoby, kde som vedel, že sa páčim aj jej, no rešpektovala ma takého, aký som. Bola to krásna predstava, no bál som sa, či by chcel on.
A tak som to ďalej neriešil, pomaly sa stmievalo, a tak sme sa rozlúčili a šli sme pomaly cestou domov. Keď sme však prišli na zastávku, zistil som, že mu ušiel autobus, pretože mu šli hodiny o 10 min pozadu. A tak som mu navrhol, aby prespal u nás. Bál sa, čo povie jeho mama, a tak som sa rozhodol, že jej zavolám ja. Mňa predsa poznali a mali ma radi ako syna. A tak som jej zavolal. Predstavil som sa jeho mame a tá od rozpakov nevedela ani či ma pozdraviť, ale ostala v šoku. Potom mi oznámila, že jej syn nieje doma, a že nevie, kde je. Ja som jej oznámil, že je so mnou a že mu ušiel autobus, že či by mohol prespať u nás. Neodmietala a s pokojným hlasom povedala, som rada, že je v pohode a nemáme s tým žiadny problém. Potom mi navrhla, že by som sa už mal niekedy ukázať, že ma dlho nevideli, a tak som sľúbil, že sa stavím .
Keď sme prišli ku mne domov, šiel sa osprchovať a keď sa vrátil, šiel som ja. Ukázal som mu, že bude spať v mojej izbe a že ja sa vyspím dole na gauči. V tom však odmietol, že či by som nemohol spať vedľa neho, že sa bude cítiť lepšie a že ja som tu doma. A tak som si ľahol k nemu, veď mám posteľ, kde sa vôjdu 4 ľudia, tak prečo nie. Ešte sme chvíľku rozprávali a ja som sa ho spýtal, že od kedy vie, že je gay. Odpovedal, že už na škole to vedel, a že vždy som sa mu páčil, no vždy sa bál, že ho budú spolužiaci nenávidieť a ja ho odmietnem. Naša škola bola stavebná, takže jednoznačne samý chalan. Odpovedal som mu, že by som ho určite nenechal len tak, a že neviem síce, ako by som vtedy zareagoval, ale že to je už jedno, je to minulosť. No v ten večer som sa ešte dozvedel, ako moc na každého zo spolužiakov žiarlil, keď sa so mnou rozprávali, a že on sa nikdy neodvážil, aj keď ja som si pokecal s každým a že vždy mi závidel, že som bol obľúbený.
Bolo už neskoro a tak sme sa rozhodli, že ideme spať a v tom mi položil otázku. Spýtal sa ma priamo, či by mi mohol dať pusu ako poďakovanie za krásny deň. Načo som nemohol odmietnuť, nerád by som mu ho na večer pokazil. A tak som dostal jednu neskutočne krásnu a sladkú na líčko.
Na druhý deň, keď už bol u mňa, tak sme šli do prírody na bicykloch. Ukázal som mu naše jazero, kde bolo krásne a slnečné lúče odrážali svoje krásy ako zrkadlo na zemi, ktoré odráža bránu do neba samotnú. Potom sme pokračovali po trase ďalej, tu sa však stalo niečo nečakané. Šli sme cez taký úzky prechod popri skalnatej priekope no a oproti šiel nejaký motorkár a aby nás neprešiel tak sme sa u vyhli. Ja som však bol príliš na kraji a zrútil som sa do 2,5 metrovej priekopy. Akoby zázrakom sa mi nič nestalo, no vystrašil som sa a nehovoriac, že on ešte viac. Zobral ma hneď domov a šiel so mnou aj na pohotovosť, teda donútil ma. Ale bolo to krásne, že sa niekto tak o mňa bál a postaral. Keď mu lekár oznámil, že som v poriadku, a že som mal šťastie, hneď ostal spokojný a odľahlo mu. Keď sme potom od lekára došli domov, nechcel odísť, že sa postará, aby som mal všetko a troška ho to mrzelo a celý čas nadával na toho motorkára a chcel mu ublížiť. Ale napokon sa ukľudnil, no ja som ho uistil, že som v pohode. A tak potom odišiel domov, ešte v ten večer sme si volali a aj keď si mnohí myslia, že to nebol pekný víkend, no pre mňa bol tým krásnym rovnako, ako všetky, ktoré som prežil, ale to už je iná kapitola a iný príbeh....

Jedno dievča mi napísalo bodku ... Vraj nikomu nikdy nepíše, ale tak zdalo sa jej na mne niečo zaujímavé, tak to spravila. Pozrel som si o nej niečo viac a bola z Trenčianskeho kraja. Bola mi celkom sympatická, tak sme si spolu písali a o chvíľu som jej povedal, že môj najlepší kamarát býva tiež v trenčianskom kraji a aj napriek tomu, že som z Bratislavy, tak sa kamarátime a navštevujeme. Ona vyzvedala, kde presne kamarát býva ... tak som povedal, že blízko Trenčína v menšom mestečku Dubnica nad Váhom. Ona neverila vlastným očiam a povedala, že je tiež z Dubnice nad Váhom. Ja som to nemohol chvíľku predýchať a chcel som sa jej spýtať, kde presne býva ... Samozrejme sme sa ešte dobre nepoznali, tak nepovedala hneď svoju presnú adresu. Ja som iba povedal, že si neviem spomenúť, na akej ulici kamarát presne býva. Pozeral som si v googli ulice a objavil som tú ulicu, ktorú som hľadal... kamarátovu. Keď som jej ju povedal tak skoro odpadla, ale najväčším prekvapením bolo, že bývala v tom istom vchode, ako on ... Ja som si povedal, že väčšia náhoda sa mi stať ani nemohla. A tak som mal príležitosť navštíviť kamaráta a toto dievča z pokecu, nakoľko vždy ma navštevoval kamarát v Bratislave. Ten výlet bol jeden s mojích najkrajších zážitkov a odvtedy sa tam vždy rád vraciam :).

P.S.: Prisahám, že tento príbeh je pravdivý a pokojne si na požiadanie môžete odsledovať správy s tým dievčaťom... :)

Každý, kto zažil rozvod to pozná...po starostiach v manželstve prídu ešte väčšie starosti: menej financií, viac naháňačiek, menej času stretávať sa zo známymi a večer je človek rád, že je doma.... bohužial unaháňaný a sám..... A tak som svoj čas trávila po večeroch s viruálnymi priateľmi na pokeci...niekedy to bol des a hrúza.... Niektorí ,,pacienti,, popísali kadečo, ale bola sranda a čas mi aspoň rýchlo ubiehal.... Našla som si kámošku s podobným osudom ako ten môj a keď nám bolo smutno, písali sme na sklo a doťahovali sa.... Jedného dňa, keď moja kamoška nebola prihlasená, tak som z nudy dávala na sklo rôzne citáty zo života....a vtedy sa TO stalo....napísal mi ON..... A tak sme si začali písať. Poviete si: no a? Veď tak to na pokeci beží.... Fajn, pravda je... Ale toto bolo iné. Je fakt, že pokiaľ sme sa prvý krát stretli, náš vzťah sa rozbiehal písaním na pokeci...na rad prišiel telefón a potom prvé stretko...mali sme aj svoj obľúbený song: Stretol som Ťa na pokeci.....(táto pesnička akokeby bola písaná pre Nás)....AAA?.....No vzali sme sa 14. 3. 2015 (po 6-ročnej známosti)!!!...a sme spolu štastní, ako na úplnom začiatku, ktorý začal práve tu na POKECI. Takže, ak niekto povie, že je hlúposťou zabíjať čas vo virtuálnom svete A k tomu ešte na POKECI?
...Ja môžem povedať, že nie.... sme toho dôkazom....my sme sa práve TU našli.

Zhruba asi pred 3 rokmi som jednému známemu, ktorého som nemala odvahu ani len pozdraviť, napísala na pokeci pod cudzím menom. Vtedy som mala 14 a on 23. Keďže som od jednej kamarátky vedela, čo má rád, aké má záľuby, dokonca aj čo sú jeho obľúbené jedlá, mala som ho celkom v hrsti :D po týždni písania mi dal otázku a kde si bola celý môj život? Písali sme si 3 mesiace bez toho, že by sme sa stretli alebo telefonovali. Bolo to fakt šialené, len keby vedel, že každy deň stojím pred jeho domom :D Keď som nemala o čom písať, vymyslela som si príbeh o kamarátke z Kžmarku, ktorá padla zo strechy a zlomila si krk, má odcestovanú rodinu a ja každý druhý deň za ňou cestujem 8 hodín vlakom. On ju davál každučky deň pozdravovať, dokonca ju volal brejkerka :D Písal mi smsky o tom, ako veľmi ma miluje a že takú ženu ako som ja ešte nevidel, vraj po nociach aj plače a ďakuje bohu.. no keby len vedel, že mám 14 a chodievam ho sledovať ... potom som mu napísala, že ráno vstávam o 3:00, aby som stihla vlak do Kežmarku a že odtiaľ cestujem do školy, tak si kvôli mne dával budíky, aby mi písal o tretej smsky. Najlepšie bolo, keď mi kamarátka rozprávala o tom, ako o mne rozprával kamošom aj svojej sestre :D Posledný mesiac som sa vybrala s tou kamoškou na kupko, kde sme ho stretli. Samozrejme kamoška sa ho spýtala, no a čo frajerka? To som zostala v šoku a držala sa v úzadí, to som si aj cvrkla, strašne som sa rehotala. On jej povedal, že sú spolu skoro 3 mesiace a že ona je v Kežmarku. Vtedy som vedela, že musím prestať, a tak sa aj stalo, ten chlapec chodil ako bez duše, až kým nezistil, že som to bola ja, ale udobrili sme sa a sme starí známi. :D

Je to akoby vcera. Bolo to 24.8.2007, krasny letny den. Cely den som sedela za pc a pisala si na pokeci, lebo som nemala s kym ist von. Zrazu vecer mi prisla nova rp od neznameho chalana, ze je sam doma, a ze ci nejdem pit s nim a s jeho kamaratom. Prislo mi to divne, lebo clovek v dnesnej dobe nevie, co je druhy zac. No predsa len som sa nechala ukecat. Pockali sme sa vedla mojho cinziaka a najprv sa presli a potom zasli teda k nemu, za jeho kamaratom. Uz ako som ho uvidela som vedela, ze je na nom nieco zvlastne, co sa mi paci. Ked sme prisli k nemu, tak hned kamarata varoval, ze ja som jeho, nech da ruky odomna prec. Od toho vecera sme boli stale spolu. Na valentina 14.2.2008 ma moja laska zobrala do mesta, ze sa ideme prejst a prisli sme do zlatnictva, kde ma nasledne poziadal o ruku. Bola som najstastnejsia na svete, ze aj mne sa take nieco mohlo stat. Bol to uzasny clovek a ja som vedela, ze to je ten pravy. Este ten rok 27.9.2008 sme sa zosobasili v Trnave. I ked sme boli spolu len rok, ked sme sa brali, bol to ten najkrajsi rok, co sme spolu prezili. Nasledujuce roky boli taktiez skvele. Vela sme si toho prezili, dobre ale aj zle chvile, hadky a udobrovanie. A co je s nami dnes? Dnes sme stale svoji a milujeme sa viac ako predtym. Tento rok to bude osem rokov, co sme spolu a sedem rokov, co sme manzelia. Necakala by som, ze vdaka pokecu stretnem svoju zivotnu lasku, ktoru milujem a on miluje mna.

Moj pribeh sa zacal v nemocnici po zdravotnych problemoch. Ked som prisiel domov, citil som sa hrozne sam, tak som napisal do pokec zoznamky a potom sa mi ozvalo dievca, s ktorym som uz sedem krasnych rokov.

Ahoj,

môj príbeh na pokec-i nie je možno dlhý, ale zato mi dal život s niekym koho milujem, aj keď ona mňa už asi nie. Čas ukáže.
Spoznal som tu dievča, nebudem menovať, ak to nevadí :) Začali sme si písať - veď čo iné na pokec-i, že? Spoznávali sme sa každou novou rp-čkou, až dokým sme sa nerozhodli, že sa stretneme. Keď sme sa stretli obaja sme mali hlúpy úsmev na tvári a zimomriavky behajúce po tele neustále. Rozprávali sme sa čo sa nám páči, naopak čo nepáči a podobne. Rozhodol som sa ju pobozkať a tak sa aj stalo. Neskôr sme spolu začali chodiť, prešli sme si krásou a peklom. Precestovali sme celkom dosť krajín. Boli sme aj bez seba, dlhšie ako by sme chceli. Vždy keď sme sa ale k sebe vrátili, boli sme šťastní. Nie vždy bolo ale šťastie na našej strane. Mali sme aj pochmúrne dni, dokonca pár krát skoro rozchod. Vždy sa to dalo ale do poriadku. Až doteraz. Milujem ju, ale tlačil som na ňu, keď odišla preč. Stále som ju otravoval a prosil sa jej o pozornosť. Keď sa vrátila, nevedela či so mnou chce byť. Bol som mimo, pretože v tom období čo je 4 mesiace dozadu som nebol na tom najlepšie. Snažil som sa jej ukázať, že ja sa jej nechcem vzdať, no každý ďalší môj čin bolo stroskotanie. Teraz sme v štádiu, kedy mi povedala, že bola iba pobláznená... 4 roky pobláznenia, tomu neverím. Viem že tam je stále láska a verím, že sa to ešte všetko utrasie a podarí sa nám byť znova happy. Tak či onak, to čo sa tu snažím celú dobu napísať je to, že pokec mi poskytol túto cestu, príbeh, ktorý som mohol prejsť. Asi by som túto strastiplnú cestu - lásky a smútku nezažil... Ďakujem. A držte mi palce, snáď nájde vo svojom srdci to, čo si myslí, že zabudla...

ps: sorry za chyby :P

Som rada, ze nieco taket existuje, ako je pokec. Nikdy som nebola taka zalubena do muza, ako som teraz. Sice som matka a mam 2 dcery a tento muz, ktoreho som si nasla, je velmi uzasny, starostlivy, a tak isto sa stara o 3 synov a v laske sklamany ako aj ja. A som velmi stastna, ze som ho nasla a nikdy ho nepodvediem, co by som ani nikdy nespravila, lebo ho velmi milujem.

na pokeci som hladala nejaku znamost, vacsinou som si prezerala profily a napisala som im, ale najst si partnera ako 17 rocna mamicka bolo velmi tazke. az nakoniec som sa zoznamila s rudim. bolo to 04.05.2014 a doteraz sme spolu :) a o mesiac 03.07.2015 sa nam narodi diedatko, na ktore sa strasne tesime. niekedy vsak mame take chvilky, ze sa hadame a aj lutujeme, ze sme zapli pokec, ale cim viac sa porod blizi, tak som vdacna za to, ze som sa s nim zoznamila, a ze mi k tomu pomohol prave pokec :)
DAKUJEME VAM

Stalo sa to jeden pekny vecer. Ked som uvidel peknu slecnu na pokeci, ze niekto na rp, tym to zacalo. Prvy som zacal pisat a pisali sme si, az kym sme sa nestretli prvi krat v zivote. Ked som ju uvidel, vedel som, ze je to ta prava, co potrebujem. Boli tam velke rozdiely, ona mudra vzdelana a ja nevzdelany a chudobny. Ale laske sa medze nekladu, ked vies, ze je to ta prava, nie je co riesit a takto to tahame spolu.