Svoju zivotnu lasku som nasla prave na pokeci. Spoznali sme sa pred 7 rokmi a dnes me uz manzelia a mame na ceste dietatko. Nikdy som neverila, ze sa take nieco moze stat prave mne, ale stalo sa. Vdaka pokecu mam muza svojho zivota a rodinu, po ktorej som tak tuzila. Prve stretnutia bolo velmi zaujimave, ja som sa hanbila a myslela som si, ze sa viac nestretneme, ale on sa ozval a 24. 12. sme si povedali, ze to skusime a 24. 11. sme sa zasnnubili a 24. 1. sme sa zobrali. Dakujem, ze pokec existuje a vdaka nemu mam stastie na cely zivot.

Bolo to v roku 2009, keď som začal hľadať nových priateľov na pokeci a natrafil som na jednu milú dámu. Volá sa Majka, začali sme si písať o všetkom, o rodine, o škole, o priateľoch, aj o záujmoch. Raz nastal ten deň, keď sme si dojednali stretnutie a šli sme do pizzerie a ja som ju čakal pred školou asi hodinu. Nakoniec prišla. Dali sme si pusu a šli sme do pizzerie. Začali sme sa o všetkom rozprávať, o svojich radostiach aj starostiach. Keďže to bolo prvé stretnutie, celý čas sme sa na seba pozerali, ona na mňa a ja na ňu. Až raz, bolo to o rok neskôr v januári, som mal tú česť spoznať jej dobrú susedu a kamarátku Angeliku. Angelika je trochu od nej staršia, asi o dva roky, ale tiež milé, pekné a užasné dievča s milým srdcom. Niekedy som sa k nim vybral do ich dediny, kde angelika mala chatu. Raz sme sa všetci traja vybrali do pizzerie. Začali sme sa rozprávať, ony mi povedali, čo majú nové a potom aj ja. Neskôr prišla téma o tom, aby som prišiel knim do dediny, kde Angelika mala chatu. A tak sa aj stalo. Pamätám sa, bolo to v marci. S Angelikou sme išli na autobuse. Keď sme prišli do Križovanov, už jej partia všetko pripravovala. Guláš, chlebíčky, koláče, chipsy, tyčinky, káva atď. Citil som sa s nimi super. Prišla ich celá partia. Spoznal som nových priateľov a dnes sme dobrí kamaráti.

Na pokeci som si našla svoju LÁSKU, stretli sme sa 27. 11. 2011 prvý x, predtým sme si písali na pokeci asi 3 týždne. Ja som bola po rozchode a na nový vzťah som nemala chuť. Ale predsa som sa rozhodla, že sa stretneme aj osobne. Stretávali sme sa istý čas, ja mám dieťa a som rozvedená a on tiež rozvedený a má syna. Deti sú rovnako staré. Po 4 mesiacoch sme začali spolu bývať, prežili sme spolu aj tie zlé chvílky, kým sme si na seba zvykli a deti tak isto. Partnerovho malého máme v striedavej starostlivosti. Bol to osud a vzájomná sympatia a hlavne láska.

Pred tromi rokmi, keď som bol ešte hamblivý mladý chalan, bol pokec pre mňa jedinou možnosťou ako osloviť dievča bez hamby a ostichu. Ani tu som sa však do niečoho veľmi nevrhol. Vedel som, že by som si rád niekoho našiel po viac ako dvoch rokoch osamote. Až som jedného dňa napísal jednej milej sympatickej dievčine od nás z Liptovského Mikuláša. Veľmi dlho neodpisovala. Až odpísala, boli to samé strohé odpovede. V tom čase som maturoval a prišiel čas na fotku na tablo. Ako každý maturant, zavesil som si ju sem. Musím priznať, po tejto zmene, dievča , ktoré bolo tiež sklamané nevydareným vzťahom začalo odpisovať. Navždy budem spomínať na jej fotku ( ktorú fotil ešte jej bývalý priateľ ). Na fotke ležala na zemi, a hlavu mala obklopenú krásnym opadaným lístím, ktoré hralo farbami. Proste bola dokonalá. Teraz prichádza čas na moje priznanie. Po zmene na maturitnú odpisovala viac a viac nie kvôli mne, ale kvôli fotke psíčaťa s ktorým som na nej bol . Viem, nemám sa čím chváliť. Na to nasledovali presne tri pozvania na rande. Až do tretice povedala áno. Bolo to také spontánne pretože ja som bol u lekára a ona na PN. Ako typická žena nič nestíhala a tak dorazila neskôr, mala zhorené vlasy zo žehličky na vlasy, ale bola neodolateľná. Mala červený kabáť, dlhé hnedé vlasy a krásne oči. Vedel som, že to je dievča pre mňa. dievča ktoré nepije, nefajčí, je skromné a nemá potrebu byť každý piatok v meste. Vďaka pokecu sme spolu dodnes. 4.7. To bude presne dva a pol roka .

Pokec ďakujem

Všetko to začalo tým, že sa rodičia rozviedli. Mal som 15 a šiel na strednú. Presťahovali sme sa 20 km od mesta, kde som chodil na základku, a kde som mal kamarátov. Nebol som vôbec rád, pretože nie som taký typ, čo si hneď nájde kamarátov. Veľmi som sa nudil a keď prišli prázdniny, tak som šiel aj s bratrancom ku starkej, kde sme boli skoro celé leto. S bratrancom sme zvykli niekedy tráviť letné večery na pokeci, aby sme zabili nudu a spoznali nových ľudí. Písali sme si len tak, alebo sme si robili z niekoho srandu. Jeden večer bratranec napísal z môjho nicku do nejakej miestnosti, že či je tu niekto z tej dediny, kde som sa presťahoval. A napísala "ONA". Písavali sme si skoro rok, veľmi dobre sme sa spoznali a začali sme k sebe cítiť niečo viac. Išli sme spolu von a dali sme sa dokopy. Teraz sme spolu skoro 5 rokov a je to to najlepšie čo ma mohlo stretnúť. Najlepšie na tom je to, že bývame od seba asi 150 metrov ale spoznali sme sa na pokeci. :)

Nieje to príbeh ale čistá pravda. Nikdy som neveril na lásku cez internet a však mýlil som sa. Kedysi dávno som poznal jedného kamaráta, no po čase sme na seba stratili kontakt. Jedného dňa napísal večer na plochu, že sa nudí a hľadá niekoho na pokec. V tom som zareagoval a napísal som mu. Písali sme si a ani sme nevedeli, že sa poznáme. Po chvíľke som si získal jeho dôveru a vyrozprával mi, aký ťažký má život kvôli homosexualite. Nemusel písať mnoho, pretože v tom čase som aj ja dostával rany osudu v práci, kde mi niekto riadne uškodil a tiež to bola osoba z pokecu. Osud je niekedy krutý, no ľudia ešte viac. Písal mi o tom, aký ťažký život má teraz, pretože jeho bývalý chlapec ho podviedol a ešte prezradil o ňom jeho rodičom. Tí keďže boli veľmi pobožnou rodinou, odmietali homosexualitu a on už bol na konci síl. Ja som som to vedel vnímať a pochopiť to. Podobné problémy, no z iného súdka, som mal ja sám. Obťažoval ma tu jeden chalan, ktorý mi robil peklo všade, kde som sa pohol a to len preto, lebo som o neho nemal záujem. A tak aby mi riadne uškodil, tak mi napísal do práce na celé vedenie, že som homosexual z vymysleného emailu a po čase mi v práci znepríjemnil život aj inak a tu som aj zistil, že to bol niekto z okolia a dokonca pracoval aj u nás vo firme. A aby to nestačilo, rozoslal lístočky s mojim menom, fotkou a kontaktmi každému kolegovi do skrinky, že som gay. Trpel som a 2 týždne som sa v práci s nikým nerozprával, bol som len tieňom a môj život nemal zmysel a zrazu sa vo mne niečo zmenilo, začalo mi to byť úplne jedno a pochopil som, že keď ľuďom ukážeš, že trpíš sú šťastní a tak som sa zmenil. Začal som sa usmievať a robiť si srandu zo všetkého, aj zo seba. A čosi sa zmenilo v práci, doma, v okolí si ma ľudia začali vážiť a dokonca som získal nazad úsmev, ktorý som kedysi stratil, ten úsmev, ktorý tak ľudia milovali, ten ktorý im dával pocit radosti. Ale vráťme sa k téme, ten chlapec, ktorý tak trpel a nech som mu písal, že život má zmysel, začal strácať viac a viac vieru, dokonca si chcel ublížiť. To som nemohol dopustiť, a tak som sa s nim rozhodol stretnúť. Neodmietol, práve naopak, prijal to, pretože sa potreboval vyrozprávať. Musel som však vymyslieť niečo, aby to nebolo moc smutné a aby troška zabudol. Rozhodol som sa pre návštevu kúpeľov a relaxačného centra.
Celé to pomaly bolo naplánované a nadišiel deň stretnutia.
Dohodli sme sa na 10:00 na autobusovej stanici. A bol som v očakávaní a troška strach, či dokážem tomu chlapcovi aspoň trošička pomôcť. Keď som však zazrel oproti mne môjho kamaráta a bývalého spolužiaka, ktorého som dva roky nevidel, premýšľal som, že s ním hodím pokec, kým nepríde ten chlapec. Chcel som ísť k nemu, no v tom začal telefonovať a kde tu zrazu mi zvoní telefón. Bol to chalan, na ktorého som čakal. Keď som sa spýtal, kde je, tak som ostal ako obarený. Stál presne oproti a bol to môj bývalý spolužiak, práve ten, ktorého som chcel isť pozdraviť.
Keď ma zbadal, všetok stres a beznádej z neho opadla a vyčaril sa mu úsmev od šťastia. Bol neskutočne krásny a nežný. O to viac, že šiel od srdca, hneď som ho objal, a celé sa to začalo. Začali sme kecať o tom, ako bolo v škole, ako sme robili bláznovstvá, spomienky, naše úteky atď. Úplne zabudol na svoje problémy, cestou sme skočili na kofolu a potom sme šli na vlak. Cesta ubehla strašne rýchlo a boli sme na mieste. Stáli sme pred bránami kúpeľov. A tak sme šli dnu, dali sme si neskutočne úžasný relax v bazéne, bolo príjemne, dokonca som tam stretol aj kamarátky a všetci sme sa skvele bavili. Skočili sme aj do sauny a s babami bola nesmierna sranda. Nakoniec, keď sme odchádzali, nás kamoška pozvala k sebe na grilovačku a aj keď som mal iné plány, videl som, že sa s nimi dobre baví, tak sme šli. Bol to báječný deň a neskutočne zábavný. V tom ma oslovila kamarátka a vzala si ma bokom a povedala mi, že nám to spolu skvele pristane, a že by sme boli krásny pár, čo ma troška zaskočila, ale bolo to veľmi milé, hlavne od osoby, kde som vedel, že sa páčim aj jej, no rešpektovala ma takého, aký som. Bola to krásna predstava, no bál som sa, či by chcel on.
A tak som to ďalej neriešil, pomaly sa stmievalo, a tak sme sa rozlúčili a šli sme pomaly cestou domov. Keď sme však prišli na zastávku, zistil som, že mu ušiel autobus, pretože mu šli hodiny o 10 min pozadu. A tak som mu navrhol, aby prespal u nás. Bál sa, čo povie jeho mama, a tak som sa rozhodol, že jej zavolám ja. Mňa predsa poznali a mali ma radi ako syna. A tak som jej zavolal. Predstavil som sa jeho mame a tá od rozpakov nevedela ani či ma pozdraviť, ale ostala v šoku. Potom mi oznámila, že jej syn nieje doma, a že nevie, kde je. Ja som jej oznámil, že je so mnou a že mu ušiel autobus, že či by mohol prespať u nás. Neodmietala a s pokojným hlasom povedala, som rada, že je v pohode a nemáme s tým žiadny problém. Potom mi navrhla, že by som sa už mal niekedy ukázať, že ma dlho nevideli, a tak som sľúbil, že sa stavím .
Keď sme prišli ku mne domov, šiel sa osprchovať a keď sa vrátil, šiel som ja. Ukázal som mu, že bude spať v mojej izbe a že ja sa vyspím dole na gauči. V tom však odmietol, že či by som nemohol spať vedľa neho, že sa bude cítiť lepšie a že ja som tu doma. A tak som si ľahol k nemu, veď mám posteľ, kde sa vôjdu 4 ľudia, tak prečo nie. Ešte sme chvíľku rozprávali a ja som sa ho spýtal, že od kedy vie, že je gay. Odpovedal, že už na škole to vedel, a že vždy som sa mu páčil, no vždy sa bál, že ho budú spolužiaci nenávidieť a ja ho odmietnem. Naša škola bola stavebná, takže jednoznačne samý chalan. Odpovedal som mu, že by som ho určite nenechal len tak, a že neviem síce, ako by som vtedy zareagoval, ale že to je už jedno, je to minulosť. No v ten večer som sa ešte dozvedel, ako moc na každého zo spolužiakov žiarlil, keď sa so mnou rozprávali, a že on sa nikdy neodvážil, aj keď ja som si pokecal s každým a že vždy mi závidel, že som bol obľúbený.
Bolo už neskoro a tak sme sa rozhodli, že ideme spať a v tom mi položil otázku. Spýtal sa ma priamo, či by mi mohol dať pusu ako poďakovanie za krásny deň. Načo som nemohol odmietnuť, nerád by som mu ho na večer pokazil. A tak som dostal jednu neskutočne krásnu a sladkú na líčko.
Na druhý deň, keď už bol u mňa, tak sme šli do prírody na bicykloch. Ukázal som mu naše jazero, kde bolo krásne a slnečné lúče odrážali svoje krásy ako zrkadlo na zemi, ktoré odráža bránu do neba samotnú. Potom sme pokračovali po trase ďalej, tu sa však stalo niečo nečakané. Šli sme cez taký úzky prechod popri skalnatej priekope no a oproti šiel nejaký motorkár a aby nás neprešiel tak sme sa u vyhli. Ja som však bol príliš na kraji a zrútil som sa do 2,5 metrovej priekopy. Akoby zázrakom sa mi nič nestalo, no vystrašil som sa a nehovoriac, že on ešte viac. Zobral ma hneď domov a šiel so mnou aj na pohotovosť, teda donútil ma. Ale bolo to krásne, že sa niekto tak o mňa bál a postaral. Keď mu lekár oznámil, že som v poriadku, a že som mal šťastie, hneď ostal spokojný a odľahlo mu. Keď sme potom od lekára došli domov, nechcel odísť, že sa postará, aby som mal všetko a troška ho to mrzelo a celý čas nadával na toho motorkára a chcel mu ublížiť. Ale napokon sa ukľudnil, no ja som ho uistil, že som v pohode. A tak potom odišiel domov, ešte v ten večer sme si volali a aj keď si mnohí myslia, že to nebol pekný víkend, no pre mňa bol tým krásnym rovnako, ako všetky, ktoré som prežil, ale to už je iná kapitola a iný príbeh....

Zhruba asi pred 3 rokmi som jednému známemu, ktorého som nemala odvahu ani len pozdraviť, napísala na pokeci pod cudzím menom. Vtedy som mala 14 a on 23. Keďže som od jednej kamarátky vedela, čo má rád, aké má záľuby, dokonca aj čo sú jeho obľúbené jedlá, mala som ho celkom v hrsti :D po týždni písania mi dal otázku a kde si bola celý môj život? Písali sme si 3 mesiace bez toho, že by sme sa stretli alebo telefonovali. Bolo to fakt šialené, len keby vedel, že každy deň stojím pred jeho domom :D Keď som nemala o čom písať, vymyslela som si príbeh o kamarátke z Kžmarku, ktorá padla zo strechy a zlomila si krk, má odcestovanú rodinu a ja každý druhý deň za ňou cestujem 8 hodín vlakom. On ju davál každučky deň pozdravovať, dokonca ju volal brejkerka :D Písal mi smsky o tom, ako veľmi ma miluje a že takú ženu ako som ja ešte nevidel, vraj po nociach aj plače a ďakuje bohu.. no keby len vedel, že mám 14 a chodievam ho sledovať ... potom som mu napísala, že ráno vstávam o 3:00, aby som stihla vlak do Kežmarku a že odtiaľ cestujem do školy, tak si kvôli mne dával budíky, aby mi písal o tretej smsky. Najlepšie bolo, keď mi kamarátka rozprávala o tom, ako o mne rozprával kamošom aj svojej sestre :D Posledný mesiac som sa vybrala s tou kamoškou na kupko, kde sme ho stretli. Samozrejme kamoška sa ho spýtala, no a čo frajerka? To som zostala v šoku a držala sa v úzadí, to som si aj cvrkla, strašne som sa rehotala. On jej povedal, že sú spolu skoro 3 mesiace a že ona je v Kežmarku. Vtedy som vedela, že musím prestať, a tak sa aj stalo, ten chlapec chodil ako bez duše, až kým nezistil, že som to bola ja, ale udobrili sme sa a sme starí známi. :D

Je to akoby vcera. Bolo to 24.8.2007, krasny letny den. Cely den som sedela za pc a pisala si na pokeci, lebo som nemala s kym ist von. Zrazu vecer mi prisla nova rp od neznameho chalana, ze je sam doma, a ze ci nejdem pit s nim a s jeho kamaratom. Prislo mi to divne, lebo clovek v dnesnej dobe nevie, co je druhy zac. No predsa len som sa nechala ukecat. Pockali sme sa vedla mojho cinziaka a najprv sa presli a potom zasli teda k nemu, za jeho kamaratom. Uz ako som ho uvidela som vedela, ze je na nom nieco zvlastne, co sa mi paci. Ked sme prisli k nemu, tak hned kamarata varoval, ze ja som jeho, nech da ruky odomna prec. Od toho vecera sme boli stale spolu. Na valentina 14.2.2008 ma moja laska zobrala do mesta, ze sa ideme prejst a prisli sme do zlatnictva, kde ma nasledne poziadal o ruku. Bola som najstastnejsia na svete, ze aj mne sa take nieco mohlo stat. Bol to uzasny clovek a ja som vedela, ze to je ten pravy. Este ten rok 27.9.2008 sme sa zosobasili v Trnave. I ked sme boli spolu len rok, ked sme sa brali, bol to ten najkrajsi rok, co sme spolu prezili. Nasledujuce roky boli taktiez skvele. Vela sme si toho prezili, dobre ale aj zle chvile, hadky a udobrovanie. A co je s nami dnes? Dnes sme stale svoji a milujeme sa viac ako predtym. Tento rok to bude osem rokov, co sme spolu a sedem rokov, co sme manzelia. Necakala by som, ze vdaka pokecu stretnem svoju zivotnu lasku, ktoru milujem a on miluje mna.

Moj pribeh sa zacal v nemocnici po zdravotnych problemoch. Ked som prisiel domov, citil som sa hrozne sam, tak som napisal do pokec zoznamky a potom sa mi ozvalo dievca, s ktorym som uz sedem krasnych rokov.

Ahoj,

môj príbeh na pokec-i nie je možno dlhý, ale zato mi dal život s niekym koho milujem, aj keď ona mňa už asi nie. Čas ukáže.
Spoznal som tu dievča, nebudem menovať, ak to nevadí :) Začali sme si písať - veď čo iné na pokec-i, že? Spoznávali sme sa každou novou rp-čkou, až dokým sme sa nerozhodli, že sa stretneme. Keď sme sa stretli obaja sme mali hlúpy úsmev na tvári a zimomriavky behajúce po tele neustále. Rozprávali sme sa čo sa nám páči, naopak čo nepáči a podobne. Rozhodol som sa ju pobozkať a tak sa aj stalo. Neskôr sme spolu začali chodiť, prešli sme si krásou a peklom. Precestovali sme celkom dosť krajín. Boli sme aj bez seba, dlhšie ako by sme chceli. Vždy keď sme sa ale k sebe vrátili, boli sme šťastní. Nie vždy bolo ale šťastie na našej strane. Mali sme aj pochmúrne dni, dokonca pár krát skoro rozchod. Vždy sa to dalo ale do poriadku. Až doteraz. Milujem ju, ale tlačil som na ňu, keď odišla preč. Stále som ju otravoval a prosil sa jej o pozornosť. Keď sa vrátila, nevedela či so mnou chce byť. Bol som mimo, pretože v tom období čo je 4 mesiace dozadu som nebol na tom najlepšie. Snažil som sa jej ukázať, že ja sa jej nechcem vzdať, no každý ďalší môj čin bolo stroskotanie. Teraz sme v štádiu, kedy mi povedala, že bola iba pobláznená... 4 roky pobláznenia, tomu neverím. Viem že tam je stále láska a verím, že sa to ešte všetko utrasie a podarí sa nám byť znova happy. Tak či onak, to čo sa tu snažím celú dobu napísať je to, že pokec mi poskytol túto cestu, príbeh, ktorý som mohol prejsť. Asi by som túto strastiplnú cestu - lásky a smútku nezažil... Ďakujem. A držte mi palce, snáď nájde vo svojom srdci to, čo si myslí, že zabudla...

ps: sorry za chyby :P