Dobrý deň, ja mám z Pokecu dve skúsenosti. Jednu veľmi zlú, nakoľko som sa tu zoznámila s jedným pánom, ktorý ma len využil. Zahrával sa so mnou deväť mesiacov, narobil mi dlhy a potom zmizol. Už som to nejako v sebe dala do kopy, hoci je to veľmi čerstvé. Napriek tomu som sa práve v tom období, keď sa mi stala tá nemilá skúsenosť, zoznámila s druhým pánom, s ktorým si píšem už od februára a vzniklo medzi nami puto a je to láska. Hoci ja mám 59 rokov a on má 55 rokov, veľmi sa máme radi a chceli by sme byť už spolu. Ale aby ani toto nebolo tak jednoduché ako nič v mojom živote, mal v máji môj priateľ nehodu, kde sa to všetko znova skomplikovalo. Píšeme si a máme sa veľmi radi, ale ešte len teraz sa stretneme a pevne dúfam, že už nikdy viac nebudeme bez seba. Ja si myslím, že všetko zlé je na niečo dobré. V mojom veku som tomu pánovi naletela, oklamal ma a mám kvôli nemu dlhy, ale asi mi osud poslal do cesty Daniela a pevne dúfam, že on mi vynahradí to, čo mi urobil ten predošlý. Viete, človek to, čo dáva, vždy dostáva aj späť a ja si myslím, že ak mu dám všetku svoju lásku, on mi ju opätuje. Je to krásne, že sme sa našli v zrelom veku a máme plány, ale najskôr sa musí uzdraviť a pokojne a kľudne budeme riešiť náš ďalší život. Hoci som po tej zlej skúsenosti zanevrela na Pokec a chcela som si vymazať profil, práve vtedy sme sa spoznali a pevne dúfam, že už nikdy nebudeme jeden bez druhého. Toto je môj skromný príbeh. Katarína

Všetko sa to začalo asi pred troma rokmi. Strašne som sa zamilovala do jedného chlapca. Ale nikdy som s ním nedokázala hovoriť. Keď som ho našla na pokeci, zrazu to bolo iné bola som síce ešte taka vystrašená že či si bude vôbec chcieť so mnou písať, ale nakoniec som nabrala odvahu a napísala som mu. Keď som videla že aké je to lahké tak som nič iné už nechcela len stále si s ním písať. Po nejakom pol roku sa ma pítal že či by som s ním nechcela chodiť. Ja som povedala že áno, kedže ho poznám už dlhé roky a býva asi o 4 domy dalej.... Sme dokonalý pár, už su to 3 roky a ja som naozaj naozaj štastná.

Na pokeci som spoznala teraz už manžela. Je z druhého konca slovenska, no ani diaľka ho neodradila, aby za nami docestoval. Bola som rozvedená už niekoľko rokov a teraz som už druhýkrát vydatá a máme spolu nádhernú ročnú dcéru Barborku.

Písal sa rok 2010.
Premňa to bol dosť dôležitý no o to ťažší rok, keďže som začala študovať na strednej škole 100 km od môjho rodného mesta. Musela som sa vzdať všetkých mojích kamarátov, musela som si zvyknúť na to , že mi mama nebude deň čo deň liezť na nervy a že už to nebude ono keď budem chodiť na víkendy domov.
Jasné že každý večer som trávila na internáte, nejakú chvíľu na pokeci.
Písal sa 13. september. Vtedy som napísala prvú správu môjmu dráhemu, ktorý stojí po mojom boku už viac ako tri roky.
Týmto dňon sa v podstate začal písať náš príbeh. Začali sa dni, keď sme vždy chceli byť v kontakte, vždy sme chceli jeden druhého potešiť akýmsi spôsobom. Prvé asi 2 mesiace prešli stým že sme sa len takto cez internet "zoznamovali". Zo začiatku keby mi niekto povie, že to takto skončí tak tomu neuverím. Nepoznali sme jeden druhého poriadne a bola som vtedy ešte aj o dosť mladšia. Prišli na rad naše prvé stretnutia a všetko okolo toho. Bol (a stále aj je) úžastný , zbožňovala som ho od prvého stretnutia. Zo začiatku bola medzi nami aj akási hanblivosť, ale časom to upadlo.
Dopracovali sme sa k roku 2011.
Bol chladný marcový deň. Ale o to bol krajši, keďže ma prvý krát pobozkal a tým dňom sa všetko ubralo iným smerom. Prišlo na rad zoznámenie sa s jeho rodinou, kamarátmi a prvé naše SPOLOČNÉ chviľe. Bol to neopísateľný pocit a dodnes na to spomínam s úsmevom na tvári. Odvtedy sme prežili veľa krásnych spoločných chvíľ , krásne dovolenky a dnes keď som úspešne ukončila školu, sme sa rozhodli skúsiť kráčať spolu životom! :) Verím že to všetko bude tak ako sme si to "vysnívali". ON je tým pravým! :-*

Ako mi Pokec dopomohol k tomu, aby som našla tú najdôležitejšiu bytosť v mojom živote.
Nie nepreháňam, skutočne som sa prostredníctvom tohto chatu spoznala čo je láska, alebo skôr čo je samotný život. Pred 7 rokmi som na tomto portály spoznala svojho priateľa, vtedy som bola sedemnásťročné dievča s obrovskou víziou, že nepotrebujem muža, že komunikácia s ľuďmi prostredníctvom chatu mi napomôže socializovať sa a „zlepšiť“ svoje komunikačné schopnosti s ľuďmi, no inak mi neposkytne nič viac. Chcela som sa stať slávnou fotografkou, mojou ambíciou bolo zlepšovať sa a dosiahnuť svoje „profesijné“ ciele a preto som dovtedy mužskú priazeň odmietala a budovala si svoje sny. Jedného dňa som však potrebovala iba rozveseliť, zmeniť pohľad na mnou „zdeformovaný“ vážny svet, ktorý som si vybudovala. Vtedy mi neznámy muž s jamkami na lícach a súmernými črtami tváre (deformácia zo školy, tieto popisy :D) napísal RP- rýchlu poštu. V pošte sa ma opýtal: „Kde je to fotené?“ Žiadna rp, typu máš krásne modré oči a medovo škoricové vlasy :D. Iba krátka otázka, jednoduchá a zároveň zaujímavá. Prečo ma to tak zaujalo? Lebo na fotografii za mnou bola iba tráva, nejaký ten "kriak" a kúsok vodnej hladiny, žiadna fotka do žurnálu, iba obyčajná momentka pri vode u nás v dedine. Zaujal ma spôsob nadviazania komunikácie, samozrejme sme po čase odbočili od témy a začali sa zaoberať otázkami typu: Je globálne otepľovanie iba mýtus? :D Je lepší fotoaparát Canon, alebo Nikon? Z týchto otázok je jasné, že sme sa zaoberali takmer všetkým čo sa naozaj nedalo ukončiť jednoznačným stanoviskom. Postupne sa čas, ktorý sme trávili pri pc predlžoval a keď som spávala iba tri hodiny do dňa uvedomila som si, že je to vážne a že s tým musím skončiť. Vtedy mi však prišiel najkrajší email, plný veľmi úprimných a krásnych slov (zaľúbených :)). Po tomto romantickom emaily sme si spolu tri mesiace písali, ešte stále som však odolávala možnosti stretnúť sa. No jedného dňa sa všetko zmenilo, predtým než vám to „vyrozprávam“, ešte Vám ujasním geografickú situáciu medzi mnou a mojím pohľadným píšucim: ja som z Oravy, môj priateľ z Liptova (kde mám korene a moji rodičia tam obaja žili, mám tam v podtsate celú rodinu).
PRÍBEH: Raz som na veľkú noc išla ku starkej na Liptov, dohodla som sa so svojím „priateľom cez internet“, že ma nebude vyhľadávať, aj keď vie, kde sa budem nachádzať. Neobyčajne rýchlo mi prišla odpoveď: „Ak si to tak želáš, súhlasím.“ Strávila som „krásnu“ Veľkú noc na Liptove a potom som sa vrátila domov, kde ma čakala obálka- v nej bola obrovská mapa (mala aj obhorené okraje, ako staré listiny vo filmoch), na mape bolo vyznačené miesto s názvom POKLAD. Celý ten obrázok, trasa bola založená na tom, že som sa na základe počtu krokov dostala na miesto, kde som sa rada učievala, miesto, ktoré nikto nepoznal, miesto, kde môj dovolím si napísať „princ“, zakopal POKLAD (údajne to vyčítal z tej nekvalitnej fotky pri vode). Moje orientačné schopnosti boli vtedy na bode mrazu a môj priateľ sa chystal študovať geografiu, ale vďaka podrobnému popisu a „insitným- detským“ a výstižným nákresom som sa dostala na miesto určenia (lopatku som už mala so sebou- to bolo v inštrukciách). Na mieste ma čakalo písmeno X, vytvorené zo stredne veľkých okružliakov, tie som odsunula a začala som kopať. O chvíľu som pod 10 cm hliny našla tašku a v tej taške krabičku, bola to papierová krabička, fixkami pomaľovaná na tvar akejsi truhličky. Vnútri boli krásne náušnice z pomarančových Marabou pierok, ktoré mi priateľ vytvoril sám (rybár- muškár, preto tie pierka, plus moja obľúbená činnosť až do dnešných dní je tvorba náušníc). V krabičke bol na rube nápis: „Ahoj Kvietok , práve si našla čarovný poklad. Praj si jedno želanie, ktoré sa ti určite splní. Tvoj Truhlík.“  A ja som si predsa niečo priala (NÁPOVEDA- už to nesúviselo so slávou a uznaním). A musím uznať, že sila tohto priania stále pretrváva. Zároveň pevne verím, že aj napriek prehlbujúcej sa vzdialenosti medzi mnou a priateľom jedného dňa budeme žiť spolu, zobúdzať sa vedľa seba každý deň a obdarovávať sa svojimi prejavmi lásky dennodenne.
PS1: Z Liptovského Mikuláša do mojej rodnej dediny prešiel môj priateľ 94 km na bicykli (aj to ma zaujalo :D)
PS2: Priateľ ma stále príjemne prekvapuje, varí tie najlepšie jedlá, prežívame tie najbláznivejšie dovolenky (spanie pod holým nebom s euro- indiánom...), za 7 rokov života som zažila toho s priateľom toľko, že keby som náhodou skončila túto púť na zemi, premietne sa mi film môjho života, ktorý bude dlhý, krásny, pestrý, momentmi aj vtipný, možno aj trápny a v istých chvíľach smutný, jednoducho NÁŠ. Tento text by som ako prejav mojej lásky chcela venovať Rastislavovi D., môjmu priateľovi, ktorý mi dal v živote veľmi veľa: „Lásočka milujem Ťa a aj keď nebudem asi slávna, najskôr ani bohatá a uznávaná, už beztak som zažila spoločne s Tebou tie najvzácnejšie (najuletenejšie chvíle), vieš, že LTV (Ľúbim ťa viac- naša skratka, máme aj iné, ale tie sú zväčša mládeži neprístupné :D ). Cmuuuuk
PS3: Veľmi rada by som Vám vyrozprávala toho omnoho viac, ale snažím sa odučiť „megalomanstvu“, všetkým Vám prajem aby ste zažili v živote toľko lásky koľko len Vaše JA dokáže prijať, prajem krásny deň s pozdravom Barbora V.

Nas pribeh sa zacal v podstate na pokecia, ale zaroven v robote, ale pokoc ho zaklincoval,robili sme spolu v jednej firme, dokonca aj na tej istej smene, ale ja som si ho nikdy nevsimla, az raz mi napisal na pokeci, ze ahoj nerobis nahodou v samsungu? jasne, ze ma nasiel na pokeci ked ja jedina som mala v celej firme ruzove vlasy,a na pokeci profilovku s ruzovymi vlasmi, dlho ma nemusel hladat,tak sme si zacali pisat a odvtedy som ho ako na ten just vzdy vsade stretla, hlavne cez prestavku v jedalni,a raz nezabudnem na to, sedela som s kolegynou pri stole a on sedel aj s partiou o par stolov dalej,a jeden chlapec z tej partie mu zavadzal vo vyhlade na mna tak sa tak nakkanal do zadu na tej stolicke az skoro spadol,ale to bolo take nenapadne,a potom sme sa stretli a odvtedy sme nerozlucna dvojka a uz 4 roky sme spolu a podarilo sa namvytazit najviac co sa z lasky dvoch ludi da, a to mame krasnu dcerku Laurusku, ktora bude mat v oktobri 2 roky a sme ti najstastnejsi rodicia pod slnkom, a vdaka patri hlavne pokecu, ktovie ako by to dopadlo keby ma nenasiel vtedy na pokeci♥ Romana, Lukas, Laura

Pokec mi zmenil zivot :) dlhosom hladala toho vyvoleneho pre mna...az raz, sa to podarilo. Zacalo to necakane, kedze moj chlap nezvykol chodit na zoznamky na internete. Raz sa po dlhom case prihlasil, napisal na plochu a ja som zareagovala. Pisali sme si dlho a ja som citila, ze to budeten moj vyvoleny. Mali sme vela spolocneho, po kratkom case nastalo aj osobne zoznamenie a vyvinul do vztahu, nadherneho vztahu. Sme spolu uz 3 tri roky, z toho uz vyse roka manzelia a mame nadherneho rocneho synceka. A stale sa lubime. Som neskutocne vdacna, ze nas takto osud cez Pokec zmenil. :)

Vďaka pokecu som spoznal osobu,ktorá mi zmenila život. Stalo sa tak 6.12.2008.V tento v podstate obyčajný deň som zavítal na pokec, keď som potreboval s niečim poradiť-pomocť. Priznávam, že som vobec nečakal, že niekto na to,čo som napisal na "plochu" niekto zareaguje. No vďaka Bohu,sa niekto predsa len našiel. Ten niekto mi padol do oka hned pri prvej RP, ktorú som dostal. Viem,znie to trošku smiešne, ale určite niesom sám, komu sa také niečo stalo :).. Po krátkom dopisovaní si,sme nakoniec došli na úplne ine témy až som razom zabudol, kvoli čomu som vlastne pisal na ploche. Dievča s ktorým som si dopisoval ma tak zaujalo,že som šiel spať až neskoro v noci. Na druhý deň som sa nevedel dočkať, kedy sa vrátim zo školy, aby som si s nou mohol znovu písať. Každa RP od nej ma nesmierne potešila a po čase som zistil, že je to jedno skvele dievča s neskutočnou inteligenciou, krásou, dobrosrdečnosťou a v podstate všetkým možnym aj nemožnym :D.. Rozumeli sme si do slova vo všetkom,mali sme spoločne zaujmi,spoločne koničky atď. No mne to jedneho dňa nedalo a opýtal som sa jej,či by sme spolu nezašli von. Mal som obavy,či mi ešte vobec odpiše,či si nebodaj niečo zle o mne nepomysli. No keď mi prišla od nej ďalšia RP, v ktorej sa písalo,že velmi rada sa so mnou stretne,tak som bol doslova v 7 nebi,pretože do tej doby som nepoznal dokonalejšiu osobu,než ju. Písali sme si spolu len týždeň a po týždni som ju zavolal von. Mal som pocit,že za ten týždeň,čo sme si spolu písali,že sa poznáme v podstate celý život. Nakoniec prišiel ten deň D, kedy sme sa stretli. Stalo sa tak 14.12.2008. Na tento deň nezabudnem nikdy. Bolo sychravé,zimné počasie s teplotou pod nulou. Fúkal silný vietor a ešte k tomu aj pršalo,ale nám nič nebranilo v tom, aby sme sa stretli. Naše stretnutie trvalo zhruba 2 hodiny. Za tie dve hodiny som mal pocit,že som spoznal to najúžastnejšie stvorenie na svete. Nevedel som z nej spustiť oči a priznávam,že som mal chuť ju aj pobozkať, ale nestalo sa tak,pretože to by bolo asi priveľa na prvom stretnutí a po týždni "poznania sa" a nevedel som,čo od toho potom očakávať. Po dvoch hodinách prechádzky v tom dosť blbom počasí, som musel odísť na kamarátovu oslavu na ktorú som bol pozvaný. Veď 18 má človek len raz za život :).. Ona to pochopila, kedže som jej to povedal ešte pred stretnutím s ňou. Takže, keď som siel na tu kamaratovu oslavu a ona domov, tak sme si smskovali.. Ďakoval som jej za krásny deň strávený po jej boku :).. Celú kamaratovu oslavu som nevedel na nu prestať myslieť a vravel som si, že toto je dievča, ktore sa len tak ľahko nedá najsť, že toto je dievča, ktorá je ako ihla v kope sena. Na druhý deň po tej kamaratovej oslave som sa prebudil a napisal jej smsku,že som na ňu celý večer myslel a že mi chýba a ona mi na to odpisala, že aj ona na mňa celý večer myslela a tiež jej chýbam, proste,ako z rozprávky :D.. Tak sme sa teda dohodli na dalšom stretnuti, kde sme sa rozpravali, ako to teda bude dalej, nakoľko sme si spolu rozumeli a padli si do oka. Nakoniec sme dospeli k tomu,že to spolu skusime a dali sme sa dokopy :).. Všetko bolo krásne,každym dňom som ju ľubil viac a viac a robila ma tým najštastnejšim clovekom na svete. Nakoniec náš vzťah trval 2 a pol roka a potom prisiel rozchod,kedže sme sa hádali v podstate na všetkom. Je pravda,že sme boli mladí v čase,ked sme sa dali dokopy. Ona mala 14 a ja som mal 18.. No verte, či nie, to dievča malo na svoj vek viac rozumu,ako dnešne 20 ročne dievčata..Ubehli už v podstate 4 roky,čo sme sa rozišli,no od toho času som nespoznal dokonalejšiu osobu, ako je ona. Nikdy som sa do nikoho tak nezaľubil,ako do nej, nikdy mi na nikom tak strašne nezalezalo, ako na nej a keby sa dal vratiť čas, tak by som spravil všetko pre to,aby sme mohli byť znovu spolu. Bola to moja prvá veľka láska,ale zatiaľ aj posledná.. A aj po tých rokoch, čo už spolu niesme,tak neviem na ňu prestať myslieť.. A za to,že som spoznal tak skvelu osobu, patri jedno velikanske ĎAKUJEM práve pokecu :)

Ahoj zasielam Vam svoj pribeh...Jedneho dna mi napisal mlady pan rpcku a znela takto,,Ahoj neverim ze mas tolko rokov chcel by som poznat tie roky osobne,, vahala som ci odpisat lebo samozrejme ako vacsina chlapov ani on nemal fotku ale nejaky vnutorny hlas mi vravel ze napis za to nic nedas a stalo sa odpisala som presne to bolo 16.12.2011 po dvoch dnoch pisania sme sa stretli 18.12:2011 na Vianocnom jarmoku a odvtedy sme spolu dva roky a 8 mesiacov..Tento clovek mi priniesol svetlo do zivota a to nie len mne ale aj mojim synom ktorí ho maju velmi radi a stali sa z nich naozajstny kamarati dufam ze na cely zivot...Ja ho veeeelmi lubim a nedala by som ho za nic na svete nikomu dakujem pokecu za pomoc a zelam aj ostatnym take pekne zazitky ako prezivam ja so svojou laskou paaaa

Silvester, a ja na chate s frajerom a jeho znamymi, ktorych vobec nepoznam. Tiez boli s babami, ale tie sa poznali. Uz sme boli spolu cez dva roky a pol ale uz ma to s nim nejak nebavilo. Stale len ukazoval svoje ťahy. Partiu ktorú som ani nepoznala, hlavne že on sa dobre baví. Nebavilo ma to s ním ani v súkromí. Toto sa mi nepáči a hento keď to robíš. Ja chcem frajerku ktorá ma bude ako tak počúvať. Nedával mi už skoro vôbec pocítiť že má rád. Mala som však strach nechať ho.Bol to môj prvý chalan, a ja som veľmi s mužmi nemala skúsenosť, lebo otec sa mi neozýval a nepoznala som ho skoro vôbec. Nemala som kamarátky lebo som mala dosť starosti s počúvania mami ako sa trápi že nemá nikoho a tak som len pri nej sedela aby sa necítila taka sama.Aj keď to už nebolo o láske a dalo sa s ním občas aj posedieť pri káve, inak ako pri mame. Ja na cudzej chate a nejak sa mi nechcelo zbližovať s cudími babami ktoré sa aj tak už super zabávali a kecali. Šla som do izby kde som sa vyplakala a keď prišlo ráno, bola som celá happy že pôjdem domov. Zavrem sa do svojej známej izby, pozriem si telku a nebudem sa cítiť trápne v cudzej spoločnosti, ktorú mi "frajer" ani poriadne nepredstavil. Keď som prišla som domov, došla mi aj správa, že môj "frajer" je už ex. Neviem prečo ale preskočilo mi. Chcela som ho späť, lebo tým mi padli kávy a aspoň ako taký kontakt so spoločnosťou keď ideme do mesta na kávu a bude tam jeho partia ktorú už ako tak poznám, a je s nimi celkom fajn. Dá sa posmiať, posiedieť v ich byte, a byť chvíľu medzi ľuďmi, na ktorých som si už zvykla a ja na nich. No , ale SMS bolela viac ako som si vedela pripustiť. Boli sme si ešte posedieť a povedali sme si ešte posledných slov, ale už ma nechcel vídať. Mesiace som chodila ako ranený medveď. Tichšia ako kedysi, počúvajúc stále melancholické pesničky, na nič som sa nedokázala sústrediť okrem detí, ktoré boli v práci super. Bestarostnné a ako vždy som mala čo robiť aby sa nepozabíjali. A čo potom? Vzala som sa a šla sama na disku....dokázala som pretancovať celé jarné prázdniny. Mládeže bolo dosť, ale aj tak som nič nevnímala. Po čase som si kúpila notebook, a prihlásila na pokec. Doteraz mám každý deň čo robiť aby som stihla odpísať celému národu. Vďaka tomu, že rada kecám s cudzími ľuďmi o všetkom......som sa naučila písať rýchlejšie ako ide IC. :D Hahaha. Stále dostávam pozitívne správy aká som úžasná v písaní, ako viem rýchlo odpovedať, a stále ma pozývajú na kávy. Som rada, že mám pokec, našla som si tu kamarátky na bicykel, plávanie, behanie, čítanie, prechádzky a túry a som rada že si možno časom si nájdeme bližšie ku kamarátom s ktorým si super píšeme. Viem že keď veľa píše, rád kecá a keď kecá nidky ma to nenudí. Je spontánny ako ja. Budem rada ak sa budeme stretávať aj v reáli a keď to nevíjde budeme aspoň dobrí kamaráti, priatelia. Ďakujem pokec. Urobil si ma šťastnejším a bohatším človekom, keď môžem aj ja pridať svojou radou na "sklo" chat do miestnosti a pomôžem tak niekomu. Robí ma to spokojnejšou a užitočnejším človekom a postrádanou pre nejakých ľudí.