Pred dvomi rokmi v praci sme sa v ramci podpory z europskej unie zaucovali kto chcel mohol ist na pocitac kde nam jeden pan ukazoval pracu s pocitacom. Vsetko bolo fajn len tych par minut denne nestacilo na to aby si clovek nieco zapamatal. Velmi som tuzila mat internet doma. Som 40 rocna anie som technicky typ.sen mat internet doma sa mi splnil kupila som si notebook a zacala praca. Kolegyna mi spravila stranku a tak som zacala sa ucit. Chodili mi rpecky zo neslusnymi navrhmi a ja som im slusne odpovedala. Raz mi jeden chlapec o rok starsi dal cislo telefonu ani neviem preco som mu zavolala. A tak sme si zacali volat .a po mesiaci sme sa stretli.ked som ho uvidela bol odo mna trochu mensi tak som si povedala ze to bude tak akurat pre kamaratku. Sadli sme si do restauraci a pokecali.potom ma zaviezol do kamaratky.ked sme isli okolo kostola pocul hlas bojuj o nu to bude tvoja zena. Najprv si myslel ze zle pocuje. Ale znova pocul tu vetu.ked sme zastavili pred bytovkou. Zacal ma objimat. Ja cela cervena som ho odmietala. Stretavali sme sa nadalej.velmi dobre sa mi s nim volalo. Zistovala som akej je povahy aci nahodou nepije. Z toho som mala velky strach. Lebo som zazila alkoholizmus na vlastnej kozi. Brat pil. Stetali sme sa raz u nas inokedy unho. 17 augusta 2012 sme sa stretli a na stedry den toho isteho roku ma poziadal o ruku. Na druhy rok 10 augusta sme mali svadbu. Jozko chcel skor ale ja som chcela aby presiel rok od smrti jeho mamky. Hoci som si svokrovcou nepoznala osobne jedno vsak viem vychovali pre mna uzasneho muza ktory mi denno denne hovori a aj dokazuje ako ma lubi. Dakujem panu bohu ze mi ho dal. Na lasku nikdy nieje neskoro. Jozko dakujem ti za tvoju lasku akou ma milujes. Dakujem ze si. Tvoja alena.

mam 63 rokov a uz som bol zmiereny, ze zostarnem sam, no vdaka pokecu je vsetko inak. jedneho dna sa mi ohlasila zena, 60 rocna a poziadala ma o jeden tanec na strenuti osamelych v kosiciach. ja som suhlasil, no ked sme sa tam stretli preskocila iskra a pretancovali sme celu noc. zamilovali sme sa a odvtedy travime kazdu volnu chvilku spolu. deli nas 650 km, ja som zo skalice a ona zo svidnika a sme spolu stastni vdaka vasmu pokecu.

Volám sa Marek a nikdy som nejak nebol priaznivcom Pokecu (hovorilo sa, že to je pre deti), ale asi 2 a pol roka dozadu som si sem náhodou išiel skontrolovať emaily. Behom asi tých 5 minút mi prišla RP od nejakej baby bez fotky. Chcel som to zavrieť a pokračovať v čítaní emailov. Ani neviem prečo, ale odpísal som. Po 10 minútach písania mi napísala z druhého nicku, kde mala už aj fotku. Veľmi sme si rozumeli, tak sme si zopár dní písali každý deň. O dva týždne neskôr sme sa dohodli von, nakoľko ona je z Trnavy a ja z Bolerázu, nebol to žiaden problém. Išli sme von a teraz 10. 10. 2014 budeme oslavovať 2 roky čo sme spolu šťastní. Vďaka Pokecu som našiel, ako sa hovorí, svoju polovičku, s ktorou som už dva roky. Milujem ju nadovšetko a toto leto sme si užili našu prvú spoločnú dovolenku na Mallorke. Neviem, prečo som odpísal, predtým som nikomu bez fotky neodpísal. Asi to tak malo byť. Som rád, že som vtedy bol na Pokeci.

S pozdravom Marek (mar-cos) a Monika (mooniikaa7)

Každá mladá slečna hľadá svoju ideálnu polovičku, tak prečo to neskúsiť aj na Pokeci?
Tak som to skúsila. Našla som rôznych ľudí, lepších aj horších, ale toho, na ktorého som čakala, stále nie.
Bola som práve zadaná, no nebol to zrovna princ na bielom koni, to zrovna nie bol skôr horší.
Raz ma na Pokeci oslovil jeden chalan, či s ním nepôjdem na niečo. Tak som súhlasila s nezáväzným stretnutím. Chalan mi bol sympatický, ale podĺa mňa krásy moc nepobral. Veď nevadí, veď predsa sedíme iba nezáväzne a rozprávame sa.
O pár dní ma pozval na bowling s kamarátom a pokecali sme. Potom po bowlingu som išla s kamoškou na čaj a ona mi hovorí že je sympatický a ja jej na to, ale neviem si predstaviť žeby som s ním niečo mala.
Ono sa hovorí, že keď niečo popriete, tak sa to stane a o pár dní už som ho mala plnú hlavu a nie a nie ho z nej dostať. Tak som sa zamilovala, čo dodať. O to moje zamilovanie neopätoval, bol opatrný a myslel si o mne, že idem len po jeho peniazoch. Otázka znie, po akých, keďže ich veľa nemal. To isté si myslela aj jeho mama, že idem len po peniazoch. Bolo to ťažké. Len sme sa tak stretávali, ja som ho zvádzala a on nič. Dlho sme, asi pár mesiacov, okolo krúžili a nič, až Pajštún nám bol osudný. Tam sa do mňa, pri pomáhaní do kopca, zamiloval a po pár dňoch asi neustáleho myslenia na mňa ma požiadal, aby sme spolu chodili. Ja som mu to len tak nedarovala, chlapec sa musel snažiť trochu viac a potom som súhlasila. Prvého mája sme mali prvú schôdzku a už spolu chodíme viac než 4 roky. :)

Ako mi pokec zmenil život? Výrazne a navždy....
Chodievala som sem, ako každý mladý človek, mala som sladkých 17 a užívala som si prázdniny. Keď pršalo, strávila som tu aj celý deň, kto nie? :-) hehe.

Takže poďme na to....V sobotu som bola na diskotéke, s kamoškami. Dnes je nedeľa, klasická nuda. Vstanem, zapnem Pokec. Pozerám, blikajú mi tam nejaké RP, tak po jednom otváram. Kamoška, kamoš, ďalšia kamoška.... Klebetíme :-) Zrazu, v poslednej RP stálo: "Ahoj, ty si ma asi nepamätáš, stretli sme sa včera, si sympatická, popíšeme trošku ak más čas?"
Hmm, pomyslela som si, že ja si fakt nespomínam žeby aj mne bol niekto včera sympatický. Ale nevadí, veď popísať môžem, občas mu možno odpíšem.
A tak plynul čas, nejakú tú správičku sme raz za čas naťukali.... Raz sa opýtal, či sa nestretneme. Veď sme obaja z jedného mesta, viem kde býva a máme aj pár spoločných priateľov. Hoci som sa nikdy predtým s nikým takto nestretla, súhlasila som. Tak poďme von. :-)

Na stretnutie sme obaja prišli v dohodnutom čase. Prvý dojem teda najlepší nebol. Na pokecovú profilovku samozrejme použil tú najlepšiu fotku. Skutočnosť je trošku iná, horšie iná.... Ach jaj. Ale keď už som tu, poďme aspoň na kofolu.

Slovo dalo slovo, to škaredé káčatko mi začalo byť po dvoch veľkých kofolách celkom sympatické.
Ukecaný zrovna nebol, ale mal v sebe niečo, čo ma celkom priťahovalo. Rozprávali sme sa, v tom som si všimla že sa už stmieva a trebalo by ísť domov.... Tak sme teda šli, ako gentlenam a veľký ochranca ma šiel odprevadiť.
Ani neviem ako - bola to tuším sekunda nepozornosti, ma pobozkal. Uff, to bola teda sila.... Viac než úžasné!!

A tak sme sa stretávali častejšie. Hlavne cez leto. Vždy to bolo krásne, dobré, nezabudnuteľné.... Ale po lete začala škola, a on odišiel študovať do iného, dosť vzdialeného mesta.

Vzťah teda nepripadal do úvahy, vyhovoril sa že je ďaleko.. No nič, tak sme sa teda vídali cez víkendy, ako kamaráti. Len to nikdy tak celkom kamarátske nebolo, vždy padla nejaká tú pusa, objatie....
Takto to pokračovalo celé tie roky, počas ktorých študoval. Cez víkend prišiel, odišiel, stretli sme sa, bolo fajn... A ja som stále čakala, že zmení názor a zatúži ma mať po svojom boku stále, nie len občas cez víkend.
Počas týždňa, kedy bol v škole, sme si stále písali, samozrejme cez Pokec, kde to šlo najrýchlejšie. Keď videl že nie som dlho online, hneď sa nenápadne opýtal kde som bola, čo som robila...
Keď skončil VŠ, myslela som, že moje roky čakania skončia a on konečne vhupne do vzťahu, veď už zarába, ja tiež, tak čo nám bráni, už nie sme chudobní študenti.

Ale nič....nič sa nedialo. Stále to boli len občasná pusa, objatie, posedenie pri kofole.... On pri pivku :-)
Keď som si počas tej doby našla priateľa, cítila som, že žiarli. Navonok sa ale tváril, ako mi to praje.... Žiaden môj vzťah s niekým iným nedopadol šťastne. V podstate preto, že som v podvedomí čakala len na neho. Aj on mal nejaké priateľky, s ktorými to nevyšlo.

Stále mi hovoril, že má pre mňa slabosť. Stále mi volal, písal, keď potreboval oporu ozval sa len mne.... Spájalo nás puto, ktoré neviem popísať. Mali sme sa tak radi... Teda, dnes neviem, či to bolo obojstranné.
Ostali sme kamarátmi. Ja som však nikdy nezabudla, nikdy neprestala ľúbiť. On áno.
Dnes sa ledva ozve, vidím ho na Pokeci často, ale nenapíše. Keď napíšem ja, ledva odpíše pár slov.

Nerozumiem, ako sa dvaja ľudia, ktorých toľko spájalo, mohli tak veľmi odcudziť... Ako mohlo pekné puto len tak niečo zničiť?
Dnes viem, že keby vtedy neexistoval Pokec, nikdy by mi nenapísal. Však ma našiel len podľa miesta bydliska a podľa fotky. Keby mi nikdy nenapísal, nespoznali by sme sa. Nestretli by sme sa a ja by som sa nezaľubila. Nezaľúbila a nemala by som tak dlho a bolestivo zlomené srdce. Avšak, zmena k lepšiemu v tomto príbehu spočíva v tom, že som v sebe musela nájsť silu. Silu, dať za tým všetkým jednu veľkú bodku (On sa zamiloval do inej a sú nesmierne šťastní a zamilovaní).

Toto osudové stretnutie mi pomohlo poznať, čo je to láska. Pomohlo mi to skúsiť ten pociť, byť milovanou, aj keď iba na chvíľu. Pokec, ďakujem.....

Dobrý deň, ja mám z Pokecu dve skúsenosti. Jednu veľmi zlú, nakoľko som sa tu zoznámila s jedným pánom, ktorý ma len využil. Zahrával sa so mnou deväť mesiacov, narobil mi dlhy a potom zmizol. Už som to nejako v sebe dala do kopy, hoci je to veľmi čerstvé. Napriek tomu som sa práve v tom období, keď sa mi stala tá nemilá skúsenosť, zoznámila s druhým pánom, s ktorým si píšem už od februára a vzniklo medzi nami puto a je to láska. Hoci ja mám 59 rokov a on má 55 rokov, veľmi sa máme radi a chceli by sme byť už spolu. Ale aby ani toto nebolo tak jednoduché ako nič v mojom živote, mal v máji môj priateľ nehodu, kde sa to všetko znova skomplikovalo. Píšeme si a máme sa veľmi radi, ale ešte len teraz sa stretneme a pevne dúfam, že už nikdy viac nebudeme bez seba. Ja si myslím, že všetko zlé je na niečo dobré. V mojom veku som tomu pánovi naletela, oklamal ma a mám kvôli nemu dlhy, ale asi mi osud poslal do cesty Daniela a pevne dúfam, že on mi vynahradí to, čo mi urobil ten predošlý. Viete, človek to, čo dáva, vždy dostáva aj späť a ja si myslím, že ak mu dám všetku svoju lásku, on mi ju opätuje. Je to krásne, že sme sa našli v zrelom veku a máme plány, ale najskôr sa musí uzdraviť a pokojne a kľudne budeme riešiť náš ďalší život. Hoci som po tej zlej skúsenosti zanevrela na Pokec a chcela som si vymazať profil, práve vtedy sme sa spoznali a pevne dúfam, že už nikdy nebudeme jeden bez druhého. Toto je môj skromný príbeh. Katarína

Všetko sa to začalo asi pred troma rokmi. Strašne som sa zamilovala do jedného chlapca. Ale nikdy som s ním nedokázala hovoriť. Keď som ho našla na pokeci, zrazu to bolo iné bola som síce ešte taka vystrašená že či si bude vôbec chcieť so mnou písať, ale nakoniec som nabrala odvahu a napísala som mu. Keď som videla že aké je to lahké tak som nič iné už nechcela len stále si s ním písať. Po nejakom pol roku sa ma pítal že či by som s ním nechcela chodiť. Ja som povedala že áno, kedže ho poznám už dlhé roky a býva asi o 4 domy dalej.... Sme dokonalý pár, už su to 3 roky a ja som naozaj naozaj štastná.

Na pokeci som spoznala teraz už manžela. Je z druhého konca slovenska, no ani diaľka ho neodradila, aby za nami docestoval. Bola som rozvedená už niekoľko rokov a teraz som už druhýkrát vydatá a máme spolu nádhernú ročnú dcéru Barborku.

Písal sa rok 2010.
Premňa to bol dosť dôležitý no o to ťažší rok, keďže som začala študovať na strednej škole 100 km od môjho rodného mesta. Musela som sa vzdať všetkých mojích kamarátov, musela som si zvyknúť na to , že mi mama nebude deň čo deň liezť na nervy a že už to nebude ono keď budem chodiť na víkendy domov.
Jasné že každý večer som trávila na internáte, nejakú chvíľu na pokeci.
Písal sa 13. september. Vtedy som napísala prvú správu môjmu dráhemu, ktorý stojí po mojom boku už viac ako tri roky.
Týmto dňon sa v podstate začal písať náš príbeh. Začali sa dni, keď sme vždy chceli byť v kontakte, vždy sme chceli jeden druhého potešiť akýmsi spôsobom. Prvé asi 2 mesiace prešli stým že sme sa len takto cez internet "zoznamovali". Zo začiatku keby mi niekto povie, že to takto skončí tak tomu neuverím. Nepoznali sme jeden druhého poriadne a bola som vtedy ešte aj o dosť mladšia. Prišli na rad naše prvé stretnutia a všetko okolo toho. Bol (a stále aj je) úžastný , zbožňovala som ho od prvého stretnutia. Zo začiatku bola medzi nami aj akási hanblivosť, ale časom to upadlo.
Dopracovali sme sa k roku 2011.
Bol chladný marcový deň. Ale o to bol krajši, keďže ma prvý krát pobozkal a tým dňom sa všetko ubralo iným smerom. Prišlo na rad zoznámenie sa s jeho rodinou, kamarátmi a prvé naše SPOLOČNÉ chviľe. Bol to neopísateľný pocit a dodnes na to spomínam s úsmevom na tvári. Odvtedy sme prežili veľa krásnych spoločných chvíľ , krásne dovolenky a dnes keď som úspešne ukončila školu, sme sa rozhodli skúsiť kráčať spolu životom! :) Verím že to všetko bude tak ako sme si to "vysnívali". ON je tým pravým! :-*

Ako mi Pokec dopomohol k tomu, aby som našla tú najdôležitejšiu bytosť v mojom živote.
Nie nepreháňam, skutočne som sa prostredníctvom tohto chatu spoznala čo je láska, alebo skôr čo je samotný život. Pred 7 rokmi som na tomto portály spoznala svojho priateľa, vtedy som bola sedemnásťročné dievča s obrovskou víziou, že nepotrebujem muža, že komunikácia s ľuďmi prostredníctvom chatu mi napomôže socializovať sa a „zlepšiť“ svoje komunikačné schopnosti s ľuďmi, no inak mi neposkytne nič viac. Chcela som sa stať slávnou fotografkou, mojou ambíciou bolo zlepšovať sa a dosiahnuť svoje „profesijné“ ciele a preto som dovtedy mužskú priazeň odmietala a budovala si svoje sny. Jedného dňa som však potrebovala iba rozveseliť, zmeniť pohľad na mnou „zdeformovaný“ vážny svet, ktorý som si vybudovala. Vtedy mi neznámy muž s jamkami na lícach a súmernými črtami tváre (deformácia zo školy, tieto popisy :D) napísal RP- rýchlu poštu. V pošte sa ma opýtal: „Kde je to fotené?“ Žiadna rp, typu máš krásne modré oči a medovo škoricové vlasy :D. Iba krátka otázka, jednoduchá a zároveň zaujímavá. Prečo ma to tak zaujalo? Lebo na fotografii za mnou bola iba tráva, nejaký ten "kriak" a kúsok vodnej hladiny, žiadna fotka do žurnálu, iba obyčajná momentka pri vode u nás v dedine. Zaujal ma spôsob nadviazania komunikácie, samozrejme sme po čase odbočili od témy a začali sa zaoberať otázkami typu: Je globálne otepľovanie iba mýtus? :D Je lepší fotoaparát Canon, alebo Nikon? Z týchto otázok je jasné, že sme sa zaoberali takmer všetkým čo sa naozaj nedalo ukončiť jednoznačným stanoviskom. Postupne sa čas, ktorý sme trávili pri pc predlžoval a keď som spávala iba tri hodiny do dňa uvedomila som si, že je to vážne a že s tým musím skončiť. Vtedy mi však prišiel najkrajší email, plný veľmi úprimných a krásnych slov (zaľúbených :)). Po tomto romantickom emaily sme si spolu tri mesiace písali, ešte stále som však odolávala možnosti stretnúť sa. No jedného dňa sa všetko zmenilo, predtým než vám to „vyrozprávam“, ešte Vám ujasním geografickú situáciu medzi mnou a mojím pohľadným píšucim: ja som z Oravy, môj priateľ z Liptova (kde mám korene a moji rodičia tam obaja žili, mám tam v podtsate celú rodinu).
PRÍBEH: Raz som na veľkú noc išla ku starkej na Liptov, dohodla som sa so svojím „priateľom cez internet“, že ma nebude vyhľadávať, aj keď vie, kde sa budem nachádzať. Neobyčajne rýchlo mi prišla odpoveď: „Ak si to tak želáš, súhlasím.“ Strávila som „krásnu“ Veľkú noc na Liptove a potom som sa vrátila domov, kde ma čakala obálka- v nej bola obrovská mapa (mala aj obhorené okraje, ako staré listiny vo filmoch), na mape bolo vyznačené miesto s názvom POKLAD. Celý ten obrázok, trasa bola založená na tom, že som sa na základe počtu krokov dostala na miesto, kde som sa rada učievala, miesto, ktoré nikto nepoznal, miesto, kde môj dovolím si napísať „princ“, zakopal POKLAD (údajne to vyčítal z tej nekvalitnej fotky pri vode). Moje orientačné schopnosti boli vtedy na bode mrazu a môj priateľ sa chystal študovať geografiu, ale vďaka podrobnému popisu a „insitným- detským“ a výstižným nákresom som sa dostala na miesto určenia (lopatku som už mala so sebou- to bolo v inštrukciách). Na mieste ma čakalo písmeno X, vytvorené zo stredne veľkých okružliakov, tie som odsunula a začala som kopať. O chvíľu som pod 10 cm hliny našla tašku a v tej taške krabičku, bola to papierová krabička, fixkami pomaľovaná na tvar akejsi truhličky. Vnútri boli krásne náušnice z pomarančových Marabou pierok, ktoré mi priateľ vytvoril sám (rybár- muškár, preto tie pierka, plus moja obľúbená činnosť až do dnešných dní je tvorba náušníc). V krabičke bol na rube nápis: „Ahoj Kvietok , práve si našla čarovný poklad. Praj si jedno želanie, ktoré sa ti určite splní. Tvoj Truhlík.“  A ja som si predsa niečo priala (NÁPOVEDA- už to nesúviselo so slávou a uznaním). A musím uznať, že sila tohto priania stále pretrváva. Zároveň pevne verím, že aj napriek prehlbujúcej sa vzdialenosti medzi mnou a priateľom jedného dňa budeme žiť spolu, zobúdzať sa vedľa seba každý deň a obdarovávať sa svojimi prejavmi lásky dennodenne.
PS1: Z Liptovského Mikuláša do mojej rodnej dediny prešiel môj priateľ 94 km na bicykli (aj to ma zaujalo :D)
PS2: Priateľ ma stále príjemne prekvapuje, varí tie najlepšie jedlá, prežívame tie najbláznivejšie dovolenky (spanie pod holým nebom s euro- indiánom...), za 7 rokov života som zažila toho s priateľom toľko, že keby som náhodou skončila túto púť na zemi, premietne sa mi film môjho života, ktorý bude dlhý, krásny, pestrý, momentmi aj vtipný, možno aj trápny a v istých chvíľach smutný, jednoducho NÁŠ. Tento text by som ako prejav mojej lásky chcela venovať Rastislavovi D., môjmu priateľovi, ktorý mi dal v živote veľmi veľa: „Lásočka milujem Ťa a aj keď nebudem asi slávna, najskôr ani bohatá a uznávaná, už beztak som zažila spoločne s Tebou tie najvzácnejšie (najuletenejšie chvíle), vieš, že LTV (Ľúbim ťa viac- naša skratka, máme aj iné, ale tie sú zväčša mládeži neprístupné :D ). Cmuuuuk
PS3: Veľmi rada by som Vám vyrozprávala toho omnoho viac, ale snažím sa odučiť „megalomanstvu“, všetkým Vám prajem aby ste zažili v živote toľko lásky koľko len Vaše JA dokáže prijať, prajem krásny deň s pozdravom Barbora V.