Bol horúci letný Jún. Aj keď vonku všetko žiarilo letným slnkom moja duša a moje srdce bolo roztrhané na márne kúsky. Prežívala som najhoršie obdobie aké môže žena zažiť. ROZCHOD! Pod týmto slovom sa nejednej žene nahrnú slzy do očí. Musela som prežiť rozchod s človekom ktorému som darovala srdce i dušu a s ktorým som si plánovala budúcnosť. Pred očami sa mi zrútil celý svet, cítila som neuveriteľnú prázdnotu ktorá sa nedala ničím vyplniť, až do toho dňa kedy som si povedala že stačí! a že srdce pred mužmi navždy zavriem a viac ho nikomu neotvorím. O týždeň som sa rozhodla že si pôjdem skontrolovať E-maily na Pokeci a všimla som si že mám jednu novú správu. Otvorila som si RP okno a všimla som si že mi píše akísi cudzí nepoznaný muž s očami ako jarná tráva. Obyčajné "Ahoj" vo mne vzbudilo niečo čomu som nerozumela, čo som nikdy necítila. Rozhodla som sa že mu odpíšem a tak sa celý môj príbeh začína. Písali sme si deň, dva, tri, týždeň a z jeho RP-čiek som cítila to čo som pri bývalom nikdy nezažila. Neuvedomovala som si že by to mohla byť láska, ale každým dňom som sa s ním túžila stretnúť viac a viac až do toho dňa kým mi od neho neprišla RP-čka s textom "Túžim sa s tebou stretnúť, záleží mi na tebe". Po tejto správe som mala pocit ako keby ma zasiahol šíp a vryl sa mi hlboko do srdca. Nechcela som si priznať že by som mohla zažiť daľší vzťah, nechcela som znuvu prežívať to čo ma tak neuveriteľne ranilo. Rozhodla som sa že sa s tým neuveriteľne krásnym a neuveriteľne záhadným mužom stretnem. Dala som si však sľub že sa nikdy nezaľúbim. Bála som sa že budem znovu trpieť. Bol piatok trinástého keď som sa rozhodla že sa s ním stretnem. Noc predtým sme si písali a na všetkom sme sa dohodli. Boli sme dohodnutý že sa stretneme pred reštauráciou. Mala som v ten deň veľký strach ako sa to všetko vyvinie, aké to vlastne bude, ako sa budem chovať a ako vlastne budem reagovať na jeho prítomnosť. Keď som sa večer blížila k reštaurácií a zazrela som jeho biele auto, roztriasli sa mi kolená a v bruchu som zacítila motýlikov. Keď vystúpil z auta a usmial sa na mňa vedela som že tento muž bude ten pravý aj keď som si to nechcela priznať aj keď som sa veľmi bála. Začali sme sa rozprávať, jeden druhého spoznávať. Zažili sme spolu chvíľe na ktoré nikdy nezabudnem ktoré budem mať hlboko uložene v srdci. Každým dňom som k nemu cítila viac a viac až do toho večera keď sme spolu pozorovali hviezdy. Obloha bola tak krásna ako nikdy predtým. Na nebi bolo toľko hviezd až som sa čudovala že sa tam ich toľko zmestí. Odrazu sme zazreli ako padla jedna hviezda. Zavrela som oči a priala som si aby sa táto noc, táto chvíľa nikdy neskončila. Miro sa otočil kumne s pohľadom nevinným ako trinásť ročné dieťa ktoré prežíva prvú lásku. Hľadel na mňa pohľadom takým nežným až som sa rozochvela po celom tele. Cítila som jeho vôňu jeho pokožku na mojej keď ma objal. Pozrela som na neho a vedela som že sa nesmiem báť, cítila som neuveriteľnú chúť spojiť jeho pery s mojimi. Chvíľu sme sa na seba nežne pozerali a vtedy sa odvážil pritisnuť jeho pery o moje. Kolená sa mi tak zatriasli až som mala pocit že spadnem ale Miro ma držal vo svojom náručí tak pevne že by nikdy nedopustil aby som spadla. V tej chvíli som mu darovala na dlani svoje srdce. Dnes sme spolu už krásne dva mesiace a Ľúbime sa viac a viac. Navždy budem pokecu vďačná zato že mi zmenil život a že som mohla spoznať muža s ktorým som zabudla na trápenie a ktorý mi vyplnil to prázdne miesto v srdci.. Lúbim ho stále viac a viac a navždy aj budem.

Práve na Pokeci som sa pred pár rokmi zoznámila som sympatickým chlapcom s ktorým som sa stretla par krát a písali sme si ďalej píšeme si doteraz vyslovene len tu na Pokeci strávila som sním nádherné obdobie a nebyť Pokecu tak by som nespoznala svoju prvú veľkú lásku ktorá ako si myslím a dúfam bude neskôr ešte moja navždy spriaznená duša.

Nech si hovorí kto chce a čo chce, 7 rokov je 7 rokov. Za tú dobu čo som tu sa stalo fakt veľa.
Sú tu aj starší užívatelia, resp. užívatelia, ktorí sú tu aj cez 11 rokov. Ale za tie moje roky sa toho stalo samozrejme dosť.
Najprv som sa sem registroval ako dieťa ktoré bolo v tej dobe očarené internetom, a ako prvú stránku som navštívil pokec.sk a žiadnu wanna be pornostránku.
Navštevoval som miestnosti ( v tej dobe ešte bez fotky, veď nikomu som nechcel ukazovať svoju mladú tvár) a hľadal nejakých ,,internet friends´´ a aj sa podarilo, musím sa pochváliť.
Časom ako prechádzali roky, som si niektorých tých známych ponechal vo friend liste, iný už dávno zmizli a s niektorými som už stratil úplný kontakt.
No v tom prichádzali ďalší a ďalší ľudia.
Robili sme stretká, kde sa zúčastnilo 10 až viac ľudí z jednej miestnosti a bolo nám fajn. Pivko, zábava, koncerty a tak Vlastne to ani nebolo pokec stretko, ale stretávka s priateľmi, ktorých sme nikdy nevideli no akonáhle sme sa stretli, stali sa kamarátmi. Bolo nám fajn.
Rád spomínam na moment, keď som šiel na výlet do jedného mesta práve na takéto stretnutie, a jeden môj kamarát riadne podgurážený alkohol balil moju bývalú.
Taktiež na moment, keď sa konal minuloročný Topfest a pred odchodom som si tam s pár ľuďmi z jednej miestnosti dohodol stretko. Bol tam aj chalan, pred ktorým som mal rešpekt ( nie žeby som sa ho bál), no a nakoniec sme vypili tých pív viac ako sme mali a uživali si Iron Maiden.

Nehovorím že mi Pokec zmenil život (internet samo o sebe nemení životy), no určite som sa vďaka nemu zoznámil s pár dobrými chlapmi a dievčatami, proste s deckami ktoré stoja za to. Za čo v podstate pokecu aj ďakujem.

Tak teraz kúsok môjho štastia z pokecu. :)))
Začalo to v roku 2012 presne 16. 03. :) Našla som na pokeci osobu, ktorá sa mi strašne zapáčila, tak som mu napísala Ahooj. A tak sme si začali písať celý deň a noc, až nakoniec mi volal dňa 26. 03., či by sme si nevyšli vonku. Ja som mu odpísala, že áno a stalo sa to, ten jeden z nádherných dní, keď som uvidela konečne jeho úsmev nie len na fotkách. Vďaka pokecu som našla lásku svojho života, sme spolu nádherné 4roky a som vďačná len vám. :) Strašne vám ďakujeme za možnosť sa spoznať. Vlastne kebyže nie je pokec, ani nespoznám lásku svojho života. :)

Volám sa Alex a mam 16 rokov. som z Prešova.
pokec mi změnil život k lepsiemu a vtipným clovekom.
poznal som tu moju lasku a bol som stastnym clovekom.

Môj (náš) príbeh sa začal pred 9 rokmi tu na pokeci. Napísala som mu, len tak, chalanovi s peknou profilovou fotkou, či si popíše.. a tak sme si začali písať. Po 9 mesiacoch písania sme si dali prvé stretnutie, ja som ho považovala za rande, on nie. Mala som 16 rokov a on 20.
Na našom štvrtom stretnutí, keď som už vôbec nedúfala, že by ešte medzi nami niečo mohlo byť, mi pošepkal v čajovni do ucha, že ma ľúbi. Vyvalila som oči a opätovala som mu to. Tiež som ho ľúbila. Chodili sme spolu 7 rokov a tento rok, 3. auguste sme oslávili naše prvé výročie svadby. Pokec mi priniesol muža mojich snov, moju lásku, najlepšieho priateľa. Nezáleží na tom, či od Pokecu vyhráme pobyt, ja som už od Pokecu svoj darček dostala pred 9 rokmi :-) Milujem ho. ĎAKUJEM

Pokec mi pomohol s tym , ze som nasla novych priatelov alebo som udrzovala stare . nuz aj s tym mi pomohol ze zoznamila som s jednym chalanom ktorym som mala vztah vyse 9 mesiacov takze to vsetko mozem dakovat stranke pokec ale bohuzial uz mi skoncil cca 2 roky

Pokec, internetová stránka, na ktorú som sa zaregistrovala pred asi desiatimi rokmi. Mala som vtedy len štrnásť a myslela som si, že je to len o tej zábave a o tom, že ak sa aj s niekým stretnem, tak je to len dôvod na vychvaľovanie sa kamarátkam. Ale postupne som zisťovala, že je to omyl. Stretávanie bolo pre mňa akési tabu, bála som sa toho, ale na druhej strane ma to aj dostatočne lákalo. Našla som si tam známych, niektorých na celý život, iných len na pár dní, ale tiež mi niečo do života dali. No stretnutie, ktoré mi naozaj zmenilo život od základov, sa uskutočnilo presne 11.11.2011.
Leto 2011 bolo pre mňa akési čudné. Rozišla som sa s priateľom a chcela som zažívať len úlety. No niekoho si nenájsť, nieto sa zamilovať. Povedala som si, že keď to príde, tak to príde. Nechcela som nič uponáhľať. Problém však bol, že čím ďalej, tým viac som smútila a začala som mávať depresie. Jediná vec, ktorá ma od tejto nepríjemnosti dokázala ako-tak odbremeniť, bola práve stránka Pokec. Tam som si vypisovala s ľuďmi, ktorí mali také problémy, ak nie ešte väčšie, než ja. Nevedela som ako ďalej, kam sa pohnúť a čo robiť. Navyše som ani nemala prácu a žiadny zmysel života. Bol vtedy august. Ak mám byť presná tak bolo 23. augusta a ja som si opäť raz zasadla za svoj lap top, aby som si naťukala svoju obľúbenú stránku a presondovala, či je niekto prihlásený. Bola som v ten deň na dne. Mala som nejaké konflikty a celý deň som preplakala. Prezerala som si miestnosti a tu som našla miestnosť Samovražda. Áno, mala som veľké pohnútky, hoci som to dusila väčšinou v sebe. Nakukla som tam. Nebolo tam veľa ľudí. Nechcela som si tam písať s niekým, kto by mi chcel nejako pomôcť. Skôr naopak. Mala som myšlienku, že to ja snáď niekomu pomôžem či zlepším aspoň náladu. Akonáhle som tam bola dve minúty, prišla mi prvá RP. Napísal mi jedno „Ahoj“. Chlapec nemal fotku, ani nejako veľmi vyplnený profil. No však niečo ma k nemu priťahovalo. Nejaká neviditeľná niť, ktorá ma ťahala k tomu chlapcovi, ktorý nemal ani fotografiu. Ja som fotku mala. Po dlhšom čase som chcela niečo v sebe zmeniť, hlavne keď začali tie zdravotné problémy, depresie a utiahnutie sa celkom do seba. A myslela som si, že tento chlapec má tiež nejaké tie problémy, tak som mu odpísala a písali sme si dlho do noci. Hovoril o tom, že je tiež smutný a prežíva ťažké obdobie, hoci popri smutných vetách mi písal aj niečo veselé, aby ma rozveselil. Bol to človek, pre mňa anjel, ktorý mi do života dával tú iskru, ktorá tak veľa ľuďom v živote chýba...
Odvtedy som sa každý deň tešila, že si zapnem svoj Pokec a napíšem mu. Nikdy mi nezabudol napísať. Bolo to úžasné, akoby som bola v inej dimenzii, kde neboli žiadne problémy. Neskôr sme zistili, že máme toho množstvo spoločného. Pomaly som sa dozvedela veci, ktoré ma prekvapili. Oboch nás zaujímala ezoterika a mágia, to nás k sebe priťahovalo. Veľa sme si o tom písali a boli sme neskutočne šťastní, že niečo také ako Pokec existuje. Po mesiaci nastalo obdobie, kedy sa mi neozýval. Prežívala som tri dni muky a strach. Vedela som však, kde je. Bol mimo Slovenska a na Pokeci sa neprihlasoval. Bola som naňho naviazaná už vtedy, hoci sme sa ešte osobne nevideli. Posielal mi každý deň aktuálne fotky, neskôr sme si vymieňali rodinné fotky, akoby sme sa poznali už celý život. No tá najkrajšia chvíľa ešte len prišla. Od augusta do novembra sme si napísali kopec správ, koľko som si v živote s nikým nepísala. Poznala som ho dokonale. Vedela som, čo má rád, čo ho baví a čo trápi. A on mňa tiež. Nevedela som si predstaviť deň bez Pokecu a bez zablikania novej RP od neho...
Konečne nadišiel deň, kedy som sa rozhodla, že prijmem jeho pozvanie do Prešova a stretnem sa s ním. Dohodli sme si dátum 11.11.2011.... Vtedy bol deň, kedy sa mi úplne zmenil život. Stretnutie prebehlo úžasne. Cez internet sme si toho veľa písali, už vtedy som bola zamilovaná. A hanbila som sa. No on bol tolerantný a veľmi príjemný chlapec. Všetko šlo hladko, až som sa bála. Ale nemala som čoho. A keďže moja sestra bývala v Prešove, tak som mohla ostať pár dní tam. Bolo to krásne. Postupne sme sa zblížili a stal sa z nás pár. Chodievala som do Prešova omnoho častejšie, on prišiel za mnou na dedinu. Začiatky boli krásne, no i neskôr to bolo dokonalé. Stále sme sa smiali a boli sme pri sebe, ak sa niečo jednému z nás nedarilo. Bola to láska. Je to láska. S mojím priateľom som dodnes a čoskoro tomu budú tri roky, čo mi prvý krát napísal. Stále sme spolu a stále sme šťastní. Budujeme si vlastné bývanie a vlastný život. Akoby sme na Pokeci prežívali rozprávku, ktorá sa stala skutočnosťou.
Navždy už budem spomínať na prvé „Ahoj“ a na tie krásne správy, ktoré sme si napísali. Depresie pominuli, nuda tiež, všetko bolo krásne. Môžem povedať, že som šťastná žena a keby nebolo Pokecu, nikdy by som si nenašla tú svoju iskru, to svoje šťastie, ktoré ma robí šťastnou dodnes.

No pokec my zmenil zivot velmi dobre som spokojny aj vela kamaratov som si nasiel

zdravim :)

Volam sa Mia, je mi sladkych 30 a na pokeci som uz sladkych 11 rokov :D ..Presne tolko rokov som aj s mojim manzelom. A co to ma spolocne ? Samozrejme pokec. Jeden vecer, jedno lenive surfovanie na nete a celkom zaujimavy rozhovor na pokeci. Hladala som niekoho, kto by si dal pivecko, zasiel von, pokecal. A nasiel sa.. Dali sme randicko a v celku to bolo fajn, akurat nebol moj typ. Nevadi, dobre sa kecalo, tak ze pojdeme k nemu na internat, ze si tam nieco dame. A ci nevadi , ak zavola kamosa. Nevadilo. Naopak uz na druhy den som sa pristahovala na ich izbu a ten kamos je dnes mojim manzelom a mame spolu 8 rocneho syna :) ..Prikladam fotecku a v skutocnosti dakujeme pokecu za to, ze sme spolu :) pekny den :)