Moj pribeh sa zacal pred niekolkymi rokmi, prave v case, ked zacala svetova hospodarska kriza.
Prisla som vdaka nej o pracu, rovnako ako moj manzel. Zili sme v malom peknom domceku, dovtedy celkom kludne, ako v rozpravke, az kym sme neprisli o pracu.
Asi pol roka sme robili vsetko mozne. Hladali, kde sa dalo novu pracu, obaja bez uspechu. Mala som uz vo svete 2 dospele dcery a doma este malu 11 rocnu Jenifer.
Po polroku podpora skoncila, mala som vsak na nu narok iba ja, manzel bol zivnostnik, ten ju nedostal. Tak sme hladali a podliehali silnej depresii, lebo nikde v malom meste ziadnej prace nebolo.
Koncom tyzdna chodila domov starsia dcera a ta nam nakupovala potraviny. Bolo nam to velmi trapne a o to usilovnejsie sme hladali dalej.
Bez prace uz takmer 3/4 roka stale bez penazi, denno denne na nete, kvoli praci. Emaily, ziadosti, vsetko, co bolo mozne.
Najmladsia dcerka mi hovori, mami pod na Pokec, je tam viacero ludi s rovnakym problemom. Nechcelo sa mi, ale dala som si povedat.
Netrvalo dlho, uz som bola v nom ako doma. Niekedy od skoreho rana uz od 5 som sedela na Pokeci, respektive v miestnosti Za hranicami. Citala a pisala som si ohladom prace, az sa mi jedno take skore rano stal Pokec osudnym - dostala som ponuku ist do Wien pracovat ako pomocna casnicka, pretoze som vedela madarsky a bol to madarsky lokal.
Okamzite som to prijala a isla pracovat von. Lahke to nebolo priznavam, niekolkokrat som sa vracala s placom, ze uz nejdem spat, ale moja rodina potrebovala prijem a ja pracu. Tak podme na to - zacala som sa ucit nemcinu, ako ked do vody hodia - zo dna na den. Manzel vsetky ponuky odmietal, nic mu nebolo dobre, bolo vyhodnejsie cakat na svoju zenu, ze iste donesie, ked sa vrati z tyzdnovky.
Po 2 rokoch sme sa rozviedli, manzel bol dalej nezamestnany, asi mu to tak vyhovovalo, ja uz som zatial zmenila pracu, naucila sa celkom dobre nemecky, zobrala som k sebe aj svoju najmladsiu dceru Jenifer, ktora tu uz chodi do sukromneho gymnazia. Ani tu nie je zivot lahky, ale pracu tu clovek najde vzdy, ak ozaj chce pracovat.
Zila som na SK viac ako 20 rokov, lebo nie som rodena Slovenka, ale musela som sa odstahovat za hranice, aby som mohla normalne zit so svojou dcerkou. Komu za to vdacim????????
Ano, Pokecu, ze som to dokazala.
Dakujem, skutocne nebyt Pokecu, tak tu nie sme

Začalo sa to 11. 9. 2013. Keď som blúdil po Pokeci, natrafil som na slečnu z nášho mesta, ktorej som poslal RP, čo robí tak neskoro na Pokeci (bolo už ďaleko po 22:00). Odpísala mi, že ide do mesta niekam na kávu, lebo nemôže spať. No a ja ako správny gentleman som sa ponúkol, že ak chce, tak jej budem robiť spoločnosť. Po chvíľke dohadovania súhlasila a šli sme na kávu o 0:30. Padli sme si do oka a od toho večera sme spolu. Vďaka Pokecu som spoznal najúžasnejšiu ženu na svete, ktorú nadovšetko milujem.

V jeden nečakaný zasnežený deň som si sadla k notebooku, zapla internet, prihlásila sa na Pokec a chatovala. Chuť ma ale rýchlo prešla. Samé úchylné reči ma nebavili, no uvedomila som si, že v tak chladný a zasnežený deň a hlavne sama nič lepšieho nepodniknem. RP za RP a nič extra. Ale obyčajné ,,Ahoj pokecáš" my zmenil život. Chalan bez fotky, trapko, ďalší úchyl, tak tieto myšlienky mi vŕtali hlavou pri odpisovaní. Napriek tomu som mu dala ultimátum, aby poslal foto alebo sa odhlásim. Len ako som dopísala pridal fotku do profilu. WOW. Rozhodla som sa ostať a tak sme si písali až do rána. Aj keď sa ma spýtal či som nechcela náhodou odísť, ale ako som mohla tak krásneho chalana nechať tu. Po 3 dňoch písania ma pozval von na rande. (smiech) Môj veľký deň D. Bol to krásne a nezabudnuteľný večer, teda až do okamihu kým som si uvedomila , že celí večer rozprávam len ja a on je ticho. Jasne som mu povedala, že si vedľa seba neviem predstaviť tichú osobu, kedže som ukecaná. Po mojom príhovore som ho nevedela zastaviť. (smiech) Tak sme sa teda 14.12. 2007 dali do kopy. Dnes už prešlo pomaly 7 rokov a sme spolu stále šťastný. 14.2.2014 ma požiadal o ruku. Moja odpoveď? Samozrejme ÁNO. Ďakujem POKEC za zmenený život. :)

Mne Pokec.sk zmenil život v tom najdôležitejšom smere. Našla som tu človeka, ktorý mi je najlepším kamarátom, sme ako súrodenci, sme si navzájom najväčšou oporou a vždy sa dokážeme navzájom vypočuť a aj pomôcť si. Je to pre mňa človek s velkým "Č", ktorý znamená pre mňa veľa a nedám na neho dopustiť.
Začalo to asi tak, že pred troma rokmi začiatkom marca okolo 23.00 hodiny mi prišla správa od chalana. Ja som bola unavená z lyžiarskeho výcviku, lebo ma boleli nohy. On bol akurát po poobednej smene v práci. Písali sme si takmer celú noc. V tej chvíli sme si ani jeden nepomysleli, že budeme spolu aj o 3 roky neskôr. Písali sme si takto asi 2 mesiace. V priebehu tých mesiacov sme si vymenili facebook profily. Po 2 mesiacoch nás napadlo, že či sa nestretneme a tak sme sa dohodli na stretku. Dva dni pred tým mi prišiel ráno e-mail od neho, kde bola priložená príloha. V nej bol nakreslený moj portrét a k nemu napísané: "trošku som sa nudil :)". Dva dni na to sme sa teda stretli. Ja som končila v škole a on bol akurát v meste. Stretli sme sa na chvíľu pred mojou školou, pretože som mala ešte vyučovaciu hodinu. Tam sme debatovali, ja som ho podkušovala a šťuchala ho prstom medzi rebrá. V ten deň večer sme sa stretli ešte raz. Ja som šla na korčule a on ma čakal v reštaurácii na terase. Tesne pred tým, ako som k nemu prišla, mi zavolal, že či už idem. Ja som mu povedala, že za chvíľu som tam. On mi na to povedal, že dobre čakám ťa aj s "kamarátom". Prišla som tam a pýtam sa kde má "kamaráta". On ukázal na malú plyšovú žirafu a povedal, to je pre teba. Dve hodiny som pri ňom strávila na korčuliach. Blbli sme, smiali sme sa na vtipoch, on kráčal popri mne, lebo on korčule nemal. Tak mohol obzerať môj zadok :D. Po dvoch hodinách som šla domov a odprevadil ma pred bytovku. Keď prišlo na lúčenie, tak sme si najskôr zakývali. Ja som už odomkla dvere, že idem vôjsť do bytovky a v tom som položila korčule, prišla k nemu a dala som mu bozk. Po ňom som už musela odísť domov, lebo ma mamina zháňala. Môj darček od neho som si zobrala a odišla.
A takto sa začal náž vzťah, ktorý funguje a prekonáva prekážky. Som rada, že mám niekoho takého ako je on.

Môj príbeh sa začal celkom vtipne. :) Bol piatok poobede 15. 7. 2011 a vonku išla búrka. Mali sme ísť s kamoškami večer vonku, ale každá sa bála búrky a tak som na plochu napísala: "Kto mi bude robiť večer spoločnosť?" :) Ozval sa môj princ... No v ten večer sme sa nestretli, ale dohodli sme sa na druhý deň a tak naše prvé stretnutie bolo 16. 7. 2011 :) Odvtedy sme sa stretávali každý deň. 1. 8. 2011 sa ma opýtal, či by sme neskúsili vzťah, :) a tak sme veru "skúsili" :) Bol super spoločnosť a tak som zvážila, že môže byť dobrá spoločnosť aj na cely život. :) 14. 10. 2012 to zvážil zrejme aj on, kedže ma požiadal o ruku. :) Bolo to krásne, romantické a urobil to na mieste, kde sme sa prvýkrát stretli... Opýtal sa ma, či ho ľúbim natoľko, že si ho vezmem za manžela a ja som povedala prvýkrát "ÁNO"... Druhýkrát som mu to povedala 21. 9. 2013 pred Bohom a našimi hosťami, keď sme spečatili našu lásku....:) A čerešnička :) 18. 10. 2014 čakáme najkrajšie dievčatko pod slnkom. :)

Mam 14, ale uz viem, ake je to byt zamilovany ... zo zaciatku som nemal fotku, ale potom som si ju dal a ludia zacali pozerat na moj profil. Nemal som ho velmi rozsiahly, ale mne to nevadilo. Postupne som vedel, ze by bolo dobre mat profil na 100% vyplneny. Potom som napisal jednej babe, vedel som, že bude tou pravou. Odpisala mi a stretavali sme sa. Zo zaciatku na Stretka meškala, ale potom uz nie. Chodili sme do cukrarne alebo len tak von. Sme radi, ze sme spolu.
POKEC nas zoznamil. Dakujem Pokec

Ja som na pokeci nasiel super kamaratky a kedze som hanblivy, aby som zbalil zenu, tak svoju lasku som nasiel tiez cez pokec a som stastne zamilovany. Dakujem pokecu.

Prajem dobré ráno, mne Pokec život nezmenil, ale pomohol mi nájsť zopár skvelých ľudí, priateľov a priateľky, žiaľ aj sklamanie. Zoznámila som sa so super mužom, žiaľ sklamal moju dôveru, takže ma Pokec i poučil. Všetko, čo mi napíšu mužichtivý, beriem s rezervou a s nadhľadom. Žiaľ je tu veľa ľudí, ktorí vedia iba ubližovať. Prajem všetkým iba dobrú zábavu......

Bolo to pred rokom asi v takomto čase. Mala som priateľa, ale v poslednom čase sme sa strašne veľa hádali a ja som začala častejšie chodiť na pokec, len tak si pokecať s ľuďmi. Jedného dňa som náhodou otvorila profil jedného chlapca. Pozerala som jeho profil častejšie. Po čase som si všimla že začal aj on môj. Asi týždeň sme si navzájom takto pozerali svoje profily. Týždeň na to mi napísal a začali sme si písať, spoznávať sa. Do konca prázdnin sme si písali a dohodli sme sa, že keď začne škola, tak sa stretneme. Každý deň sme si non stop písali. Prišla škola a stretli sme sa. Začali sme randiť a behom pár dní sme začali chodiť. S tamtým chlapcom som sa rozišla, lebo to už nemalo budúcnosť. Je to rok čo sa už poznáme a sme spolu šťastní. Som rada, že v ten deň som prišla na pokec, a že takouto náhodou som ho spoznala. Stále si spomíname na ten deň, ako nás pokec spojil. Som šťastná, že ho mám. Milujem ho. Ďakujem pokec!

Presne pred 6 rokmi som napisala ''len tak'' - uz teraz mojmu snubencovi. :-) Vtedy som to, samozrejme ani netusila, ze laska cez internet funguje. Napisala som mu: ,,ahoj, pekna motorka'' a na tejto vete sa dodnes smejeme. Obaja sme milovnici motoriek a ani jedneho z nas vtedy ani vo sne nenapadlo, ze po 6 rokoch nielenze budeme spolu byvat, zasnubime sa, ale hlavne to, ze budeme mat 2 rocneho maleho motorkara, ktory uz teraz jazdi na elektrickych motorkach. Ja som pochadzala z Martina, on z Banoviec a ked sa nas niekto opyta, ako a kde sme sa spoznali, s usmevom povieme na Pokeci - laska cez internet.
V auguste sme sa zoznamili na pokeci a v auguste sa nam narodil nas motorkar....dakujeme Pokec !!!