Vaše príbehy

Na Pokeci vzniklo množstvo príbehov.
Tu si niektoré z nich môžeš prečítať.
tma15

Pokec, internetová stránka, na ktorú som sa zaregistrovala pred asi desiatimi rokmi. Mala som vtedy len štrnásť a myslela som si, že je to len o tej zábave a o tom, že ak sa aj s niekým stretnem, tak je to len dôvod na vychvaľovanie sa kamarátkam. Ale postupne som zisťovala, že je to omyl. Stretávanie bolo pre mňa akési tabu, bála som sa toho, ale na druhej strane ma to aj dostatočne lákalo. Našla som si tam známych, niektorých na celý život, iných len na pár dní, ale tiež mi niečo do života dali. No stretnutie, ktoré mi naozaj zmenilo život od základov, sa uskutočnilo presne 11.11.2011.
Leto 2011 bolo pre mňa akési čudné. Rozišla som sa s priateľom a chcela som zažívať len úlety. No niekoho si nenájsť, nieto sa zamilovať. Povedala som si, že keď to príde, tak to príde. Nechcela som nič uponáhľať. Problém však bol, že čím ďalej, tým viac som smútila a začala som mávať depresie. Jediná vec, ktorá ma od tejto nepríjemnosti dokázala ako-tak odbremeniť, bola práve stránka Pokec. Tam som si vypisovala s ľuďmi, ktorí mali také problémy, ak nie ešte väčšie, než ja. Nevedela som ako ďalej, kam sa pohnúť a čo robiť. Navyše som ani nemala prácu a žiadny zmysel života. Bol vtedy august. Ak mám byť presná tak bolo 23. augusta a ja som si opäť raz zasadla za svoj lap top, aby som si naťukala svoju obľúbenú stránku a presondovala, či je niekto prihlásený. Bola som v ten deň na dne. Mala som nejaké konflikty a celý deň som preplakala. Prezerala som si miestnosti a tu som našla miestnosť Samovražda. Áno, mala som veľké pohnútky, hoci som to dusila väčšinou v sebe. Nakukla som tam. Nebolo tam veľa ľudí. Nechcela som si tam písať s niekým, kto by mi chcel nejako pomôcť. Skôr naopak. Mala som myšlienku, že to ja snáď niekomu pomôžem či zlepším aspoň náladu. Akonáhle som tam bola dve minúty, prišla mi prvá RP. Napísal mi jedno „Ahoj“. Chlapec nemal fotku, ani nejako veľmi vyplnený profil. No však niečo ma k nemu priťahovalo. Nejaká neviditeľná niť, ktorá ma ťahala k tomu chlapcovi, ktorý nemal ani fotografiu. Ja som fotku mala. Po dlhšom čase som chcela niečo v sebe zmeniť, hlavne keď začali tie zdravotné problémy, depresie a utiahnutie sa celkom do seba. A myslela som si, že tento chlapec má tiež nejaké tie problémy, tak som mu odpísala a písali sme si dlho do noci. Hovoril o tom, že je tiež smutný a prežíva ťažké obdobie, hoci popri smutných vetách mi písal aj niečo veselé, aby ma rozveselil. Bol to človek, pre mňa anjel, ktorý mi do života dával tú iskru, ktorá tak veľa ľuďom v živote chýba...
Odvtedy som sa každý deň tešila, že si zapnem svoj Pokec a napíšem mu. Nikdy mi nezabudol napísať. Bolo to úžasné, akoby som bola v inej dimenzii, kde neboli žiadne problémy. Neskôr sme zistili, že máme toho množstvo spoločného. Pomaly som sa dozvedela veci, ktoré ma prekvapili. Oboch nás zaujímala ezoterika a mágia, to nás k sebe priťahovalo. Veľa sme si o tom písali a boli sme neskutočne šťastní, že niečo také ako Pokec existuje. Po mesiaci nastalo obdobie, kedy sa mi neozýval. Prežívala som tri dni muky a strach. Vedela som však, kde je. Bol mimo Slovenska a na Pokeci sa neprihlasoval. Bola som naňho naviazaná už vtedy, hoci sme sa ešte osobne nevideli. Posielal mi každý deň aktuálne fotky, neskôr sme si vymieňali rodinné fotky, akoby sme sa poznali už celý život. No tá najkrajšia chvíľa ešte len prišla. Od augusta do novembra sme si napísali kopec správ, koľko som si v živote s nikým nepísala. Poznala som ho dokonale. Vedela som, čo má rád, čo ho baví a čo trápi. A on mňa tiež. Nevedela som si predstaviť deň bez Pokecu a bez zablikania novej RP od neho...
Konečne nadišiel deň, kedy som sa rozhodla, že prijmem jeho pozvanie do Prešova a stretnem sa s ním. Dohodli sme si dátum 11.11.2011.... Vtedy bol deň, kedy sa mi úplne zmenil život. Stretnutie prebehlo úžasne. Cez internet sme si toho veľa písali, už vtedy som bola zamilovaná. A hanbila som sa. No on bol tolerantný a veľmi príjemný chlapec. Všetko šlo hladko, až som sa bála. Ale nemala som čoho. A keďže moja sestra bývala v Prešove, tak som mohla ostať pár dní tam. Bolo to krásne. Postupne sme sa zblížili a stal sa z nás pár. Chodievala som do Prešova omnoho častejšie, on prišiel za mnou na dedinu. Začiatky boli krásne, no i neskôr to bolo dokonalé. Stále sme sa smiali a boli sme pri sebe, ak sa niečo jednému z nás nedarilo. Bola to láska. Je to láska. S mojím priateľom som dodnes a čoskoro tomu budú tri roky, čo mi prvý krát napísal. Stále sme spolu a stále sme šťastní. Budujeme si vlastné bývanie a vlastný život. Akoby sme na Pokeci prežívali rozprávku, ktorá sa stala skutočnosťou.
Navždy už budem spomínať na prvé „Ahoj“ a na tie krásne správy, ktoré sme si napísali. Depresie pominuli, nuda tiež, všetko bolo krásne. Môžem povedať, že som šťastná žena a keby nebolo Pokecu, nikdy by som si nenašla tú svoju iskru, to svoje šťastie, ktoré ma robí šťastnou dodnes.

Čítať viac

cez pokec som sa zoznamila s mojim nastavajucim manzelom.najprv sme si len tak pisali,nic vazneho sme od toho necakali.Po mesiaci pisania sme sa stretli,potom sme spolu vycestovali za robotou do CZ,a teraz sme naspet na SK lebo cakame spolu babetko,a planujeme spolocny zivot.takze pokec mi zmenil zivot k dobremu.

Čítať viac
POMPOM39

No pokec my zmenil zivot velmi dobre som spokojny aj vela kamaratov som si nasiel

Čítať viac
NEBESPECNA

zdravim :)

Volam sa Mia, je mi sladkych 30 a na pokeci som uz sladkych 11 rokov :D ..Presne tolko rokov som aj s mojim manzelom. A co to ma spolocne ? Samozrejme pokec. Jeden vecer, jedno lenive surfovanie na nete a celkom zaujimavy rozhovor na pokeci. Hladala som niekoho, kto by si dal pivecko, zasiel von, pokecal. A nasiel sa.. Dali sme randicko a v celku to bolo fajn, akurat nebol moj typ. Nevadi, dobre sa kecalo, tak ze pojdeme k nemu na internat, ze si tam nieco dame. A ci nevadi , ak zavola kamosa. Nevadilo. Naopak uz na druhy den som sa pristahovala na ich izbu a ten kamos je dnes mojim manzelom a mame spolu 8 rocneho syna :) ..Prikladam fotecku a v skutocnosti dakujeme pokecu za to, ze sme spolu :) pekny den :)

Čítať viac
marcsi321

Pekny den kazdemu a zvlast azet pokecu. Pokec mi zmenil zivot, uz vela ludi poznam osobne. Vazim si kamaratov a kamaratky, su ako moja druha rodina. Ked nejaku radu potrebujem, pomozu a mam taku zvlastnu skupinku - par raz sa stretneme, pokecame, dame si kavu ci cajik aj veceru. A zvlast mesto Nitra mi velmi voslo do srdiecka. Mam odtialto kamku, sme jak sestry, jednoduho pocitime ked niekomu nieco je. Ti ludia, ktori nikdy na pokeci neboli, nevedia pochopit, ako si mozem pisat s ludmi z internetu. Ale ja som rada, ze ich mam. Samozrejme su aj negativni ludia, takisto ako v realite, ale tych ignorujem. Hlavne, ze ja mam tych najlepsich kamaratov a dufam, ze budem s nimi este dlho. Samozrejme aj so mnou mozu pocitat, len dobre rady davam. Kmarati, posielam vam pozdrav a budte so mnou velmi trpezlivi. Kazdy ma niekedy zly den, ved sme len ludia. Mam vas velmi rada, nikdy nezabudnite.

Čítať viac
me_gusta1999

Internet patrí v súčasnosti medzi najpoužívanejšie zoznamovacie prostriedky. Svoje by som o tom vedela povedať aj ja. Odkedy nám ho zaviedli doma, trávila som stále viac času bezduchým surfovaním po webe a konverzovaním s rôznymi ľuďmi. Najčastejšie som navštevovala Pokec. Bolo tam veľa ludí s ktorými sa dalo dobre písať. Stalo sa, že občas našla aj niekoho zaujímavého, s ktorým komunikácia neskončila keď vypla počítač. To isté sa stalo aj pri jednom chalanovi. Keď som zistila, že sa volá Martin, podvedome sa usmievala lebo to bolo jedno z mojich oblúbených chlapčenských mien. Povedala som mu že ho budem volať Maťko pretože tak sa mi to páči viac. Dlho sme si písali a bolo neskoro v noci, tak som povedala že musím ísť spať lebo som bola strašne unavená. Pokiaľ som nezaspala som musela stále na neho myslieť lebo sa mi strašne páčil. Ráno, keď som sa zobudila išla som hneď na Pokec a už ma tam čakala správa od neho. Hneď sme si začali písať. Stále sme mali o čom. Takto to bolo asi mesiac vkuse. Po mesiaci mi navrhol či by sme sa nezoznámili viac a nešli si niekam sadnúť. stretnutie som jasné že prijala. Dávno sa mi nič podobné nestalo. Snažila som sa vyzerať čo najlepšie. Chcela som na Maťka zapôsobiť. Chcela som sa mu páčiť. Vytiahla som zo skrine najobľúbenejšie tričko a najnovšie nohavice. Stretnúť sme sa mali pri jednej fontánke u nás v meste. K fontánke sme prišli takmer súčasne. Aj keď Maťkotrochu skôr. Spoločne sme sa vybrali do neďalekej kaviarne. Usadili sme sa za stôl v kúte, kde sme mali dostatočné súkromie a takisto aj výhľad na celú miestnosť. Sedeli sme oproti sebe. Stále som si ho obzerala. Bol taký krásny,krajší než na fotkách. Väčšinou som si na chalanoch všímala oči, no teraz na ňom stále len pery. Boli veľké, plné a presne také ako má chalan mať. V duchu som si predstavovala, ako asi bozkáva. Zahnala som myšlienky a počúvala, čo mi vraví. Pred sebou sme mali každý akýsi nápoj a chutil celkom dobre. Za celý čas sa snáď ani na minútu nestalo, že by viazla konverzácia.
Po dvoch hodinách bol zrazu čas odísť. Išli sme sa prejsť k neďalekému jazierku. Nehanbil sa, chytil ma za ruku a išli sme. Bol taký úžasný. Po hodine prechádzania sa nás boleli nohy tak sme si išli sadnúť na lavičku. Chvílu sme sa rozprávali a po chvíli stíchol. Pozrela som sa na neho že čo je, on sa len milo pousmial, priblížil sa ku mne,pohladkal mi rukou pomaly líce až ku krku, nahol sa a pobozkal ma. Bola to tá najkrajšia pusa v mojom živote. V tej chvíli som dúfala, že sa to nikdy neskončí. Naraz sme prestali on ma objal a ja som sa ku nemu pritúlila. Bolo už veľa hodín tak som musela ísť na autobus. Najradšej by tam zostala ešte ďalšie dve hodiny minimálne. S takým dokonalých chlapcom. Odprevadil ma na zastávku a za chvíľu prišiel autobus. Nastal okamih lúčenia. Dal mi pusu,objal ma silno a nastúpila som.. Takmer celú cestu som stála, pretože išlo veľa ľudí. Ale tešila som sa domov, na tú chvíľu, keď si zapnem počítač a budem si s Maťkom písať.
Prešiel týždeň a chodili sme spolu takto stále von. Boli to krásne dni. Po pár dňoch chodenia von sa mi priznal, že sa mu páčim a rád by so mnou chodil. Povedala som mu, že tiež to tak cítim. Dali sme sa dokopy a bola som ten najšťastnejší človek na celom svete. Sme spolu až doteraz. Vďaka Pokecu som spoznala veľa super ludí a aj tohoto môjho Maťka.

Čítať viac
natinka511

Môj príbeh prvej skutočnej lásky sa začal práve tu na Pokeci.
Asi pred piatimi rokmi a piatimi mesiacmi mi napísal chalan, ktorý je momentálne mojím životným partnerom.
Mala som šťastie, že som mu odpísala. Naša konverzácia nebola príliš pestrá, on sa chcel stále stretnúť, no ja som ho chcela najskôr spoznať.
Po pár týždňom občasného písania sme sa dohodli, že sa stretneme, no jemu do toho prišli nejaké povinnosti, tak sa to nakoniec zrušilo, resp. len presunulo na neskoršiu hodinu. Ja som bola práve vtedy vonku s kamoškami a on bol v BA na turnaji. Keď som sa večer vracala domov, tak som mu napísala, či sa teda ešte nestretneme a on súhlasil. Bolo to 10. 5. 2009, okolo 22:00. Dali sme si menšiu prechádzku, porozprávali sa a samozrejme, že iskričky medzi nami len tak lietali. Padli aj prvé bozky a potom ma odprevadil domov.
Na druhý deň sme sa stretli znovu, a to už sa ma spýtal, či s ním nechcem chodiť. Bolo to hodne rýchle, no ja som povedala ÁNO.
A tak šli dni, týždne, mesiace, roky.
Zažili sme si už aj pár krušných chvíľ, no všetko sa obrátilo na dobré.
Momentálne sme spolu už vyše 5 rokov a 3 mesiace, a to všetko len kvôli Pokecu. :)

Čítať viac

Veruže na pokeci sa dá nájsť láska, presne tak ako kdekoľvek inde. Ja som tiež toho živým príkladom.Aj keď som tomu neverila a bola som toho názoru, že na pokeci sú len samí klamári...Zoznámenie s mojim terajším priateľom bolo na pokeci a bolo dosť zaujímavé, Jedného dňa som sa len tak z nudy a po dlhom čase prihlásila, že idem pozrieť čo je nové či mi niekto nepísal... Po prihlásení mi ,,svietilo,, pár správ no jedna ma zaujala bolo v nej napísané : Ahoj, vieš že tmavá farba vlasov sa Ti hodí viac ako tá čo máš( bola to červená a dosť svietila) po prečítaní tej správy som sa len pousmiala a pomyslela si čo je to za chalana keď chce nadviazať komunikáciu takou správou, ignorovala som to. po pár dňoch som opäť navštívila môj profil , čakala ma ďalšia správa od dotyčného, už však normálna a obvyklá pre pokec, Ahoj popíšeš? Na to som už reagovala a odpísala som mu no nedalo mi to a pripomenula som mu tú prvú správu, písali sme si pár hodín boli to dlhé správy, mala som pocit, že ho poznám celú večnosť, mali sme toho veľa spoločného hlavne obaja sme boli láskou sklamaný, ani jeden z nás na lásku neveril. Po pár hodinách mi napísal, že musí ísť do práce bolo mi to trochu aj ľúto lebo ozaj sme si mali čo povedať,napísal mi už o chvíľu musím ísť, vedel že idem aj ja do mesta tak mi navrhol že či nepôjdeme spolu, odmietla som nestíhala som to tak som mu popriala pekný deň v práci a išla som si po svojom. Po vybavení osobných vecí som išla do obchodu kde zhodou náhod robil aj on, pomyslela som si možno ho stretnem, no nestalo sa. Po príchode domov som sa prihlásila opäť na net bola som zvedavá či mi napísal niečo a na moje potešenie bola tam správa, videl ma na kamerách, že som tam bola, presne vedel čo som mala oblečené, pochválil ma že dobre vyzerám a to ma potešilo, ako každú ženu. A tak sme si písali pár dní vždy do neskorej noci,až mi navrhol či by sme sa po práci nestretli, váhala som, mala som obavy no súhlasila som. Celý deň v práci som sa tešila že večer ho konečne spoznám osobne. Nastala tá hodina a ja celá nervózna som išla na stretnutie, na ktoré nezabudnem, zoznámili sme sa a keďže sme sa chceli rozprávať išli sme sa poprechádzať, viedli sme spolu dlhé záživné rozhovori no bolo už neskoro a ja som musela ísť domov na druhý deň som pracovala, tak sme sa rozlúčili objal ma a celá natešená som mohla ísť spať. Ďalší deň sme sa stretli opäť prešli sme takmer celé mesto a ani sme si to neuvedomovali, a tak to išlo každý deň ruka v ruke a nekonečné večerné prechádzky a rozhovory o živote,kde som si uvedomovala že asi niečo k nemu cítim, na jednej takej prišiel náš prvý bozk, ktorý sme však nebrali vážne. Ďalší deň sme mali obaja voľno tak sme sa dohodli že niekam pôjdeme išli sme do prírody, sadli sme si, rozprávali sa až sa ma opýtal či by som sním nechcela chodiť, moje srdce sa rozbúchalo a ako odpoveď som mu dala pusu a odpoveď áno, lenže v ten deň bolo 1.4. čiže som to brala ako žart no nebol, bola z toho veľká láska. A je dodnes.Sme spolu šťastný, stále niečo spolu vymýšľame, máme za sebou našu prvú spoločnú dovolenku na ktorej nám bolo výborne a Plánujeme spolu prežiť budúcnosť...A kto píše, že na pokeci sa nedá nájsť láska, tak je zrejme rovnako sklamaný zo života a vzťahov, ako sme boli aj my.

Čítať viac
nana2505

Moj pribeh sa zacal pred niekolkymi rokmi, prave v case, ked zacala svetova hospodarska kriza.
Prisla som vdaka nej o pracu, rovnako ako moj manzel. Zili sme v malom peknom domceku, dovtedy celkom kludne, ako v rozpravke, az kym sme neprisli o pracu.
Asi pol roka sme robili vsetko mozne. Hladali, kde sa dalo novu pracu, obaja bez uspechu. Mala som uz vo svete 2 dospele dcery a doma este malu 11 rocnu Jenifer.
Po polroku podpora skoncila, mala som vsak na nu narok iba ja, manzel bol zivnostnik, ten ju nedostal. Tak sme hladali a podliehali silnej depresii, lebo nikde v malom meste ziadnej prace nebolo.
Koncom tyzdna chodila domov starsia dcera a ta nam nakupovala potraviny. Bolo nam to velmi trapne a o to usilovnejsie sme hladali dalej.
Bez prace uz takmer 3/4 roka stale bez penazi, denno denne na nete, kvoli praci. Emaily, ziadosti, vsetko, co bolo mozne.
Najmladsia dcerka mi hovori, mami pod na Pokec, je tam viacero ludi s rovnakym problemom. Nechcelo sa mi, ale dala som si povedat.
Netrvalo dlho, uz som bola v nom ako doma. Niekedy od skoreho rana uz od 5 som sedela na Pokeci, respektive v miestnosti Za hranicami. Citala a pisala som si ohladom prace, az sa mi jedno take skore rano stal Pokec osudnym - dostala som ponuku ist do Wien pracovat ako pomocna casnicka, pretoze som vedela madarsky a bol to madarsky lokal.
Okamzite som to prijala a isla pracovat von. Lahke to nebolo priznavam, niekolkokrat som sa vracala s placom, ze uz nejdem spat, ale moja rodina potrebovala prijem a ja pracu. Tak podme na to - zacala som sa ucit nemcinu, ako ked do vody hodia - zo dna na den. Manzel vsetky ponuky odmietal, nic mu nebolo dobre, bolo vyhodnejsie cakat na svoju zenu, ze iste donesie, ked sa vrati z tyzdnovky.
Po 2 rokoch sme sa rozviedli, manzel bol dalej nezamestnany, asi mu to tak vyhovovalo, ja uz som zatial zmenila pracu, naucila sa celkom dobre nemecky, zobrala som k sebe aj svoju najmladsiu dceru Jenifer, ktora tu uz chodi do sukromneho gymnazia. Ani tu nie je zivot lahky, ale pracu tu clovek najde vzdy, ak ozaj chce pracovat.
Zila som na SK viac ako 20 rokov, lebo nie som rodena Slovenka, ale musela som sa odstahovat za hranice, aby som mohla normalne zit so svojou dcerkou. Komu za to vdacim????????
Ano, Pokecu, ze som to dokazala.
Dakujem, skutocne nebyt Pokecu, tak tu nie sme

Čítať viac
BMWklub

Začalo sa to 11. 9. 2013. Keď som blúdil po Pokeci, natrafil som na slečnu z nášho mesta, ktorej som poslal RP, čo robí tak neskoro na Pokeci (bolo už ďaleko po 22:00). Odpísala mi, že ide do mesta niekam na kávu, lebo nemôže spať. No a ja ako správny gentleman som sa ponúkol, že ak chce, tak jej budem robiť spoločnosť. Po chvíľke dohadovania súhlasila a šli sme na kávu o 0:30. Padli sme si do oka a od toho večera sme spolu. Vďaka Pokecu som spoznal najúžasnejšiu ženu na svete, ktorú nadovšetko milujem.

Čítať viac
1 ... 5758596061 ... 62